What do you think?
Rate this book
Šeptuchy
Dorota, dcéra miestneho hrobára nasáva všetok okolitý svet – s jeho zložitými medziľudskými vzťahmi, religiozitou, zanedbanosťou, krásou, šeptuchami, ktoré vedia liečiť, nadprirodzenom aj tvrdou skutočnosťou. Príbehom o Dorotinom dospievaní v tomto zvláštnom, magickom kraji čitateľa sprevádza jej najlepšia kamarátka. Alena Sabuchová si pre svoje jemné, no zároveň i drsné rozprávanie zvolila krásny priestor a zabývala ho výnimočnými postavami, stojacimi na hranici nielen dvoch susediacich štátov. Román je inšpirovaný jej viacerými návštevami regiónu Podlasia. Súčasťou knihy sú aj fotografie Róberta Tapperta, ktoré vznikli v Podlasí počas autorkinho zberu materiálu.
192 pages, Hardcover
First published January 1, 2019
23 people are currently reading
602 people want to read
About the author
Alena Sabuchová
3 books15 followersAlena Sabuchová vyštudovala filmovú a televíznu scenáristiku a dramaturgiu na VŠMU v Bratislave. Za svoj literárny debut Zadné izby získala Cenu Ivana Kraska aj Cenu Nadácie Tatra banky v kategórii Mladý tvorca. Vďaka svojej v poradí druhej knihe s názvom Šeptuchy si nesmierne obľúbila Podlasie – kraj, ktorý by nikto nevymyslel. Za román získala Cenu Anasoft litera za najlepšiu prózu za rok 2019.
Má intenzívny vzťah k príbehom, výtvarnému umeniu a dobrému jedlu. Za všetkým z vymenovaného je ochotná dlho kráčať, niekedy aj bežať.
Má intenzívny vzťah k príbehom, výtvarnému umeniu a dobrému jedlu. Za všetkým z vymenovaného je ochotná dlho kráčať, niekedy aj bežať.
Ratings & Reviews
Friends & Following
Create a free account to discover what your friends think of this book!
Community Reviews
Displaying 1 - 30 of 142 reviews
November 11, 2019
Tak toto bola láska od prvej strany po poslednú, čisté pohladenie pre dušu. Podľa názvu som aj ja, podobne ako recenzenti nižšie, očakávala niečo na štýl Tučkovej Žítkovských bohýň, teda akýsi etnologicko-historicko-kultúrny exkurz do sveta mágie a prírodných liečiteliek. Nebolo tomu celkom tak, ale nebola som vôbec sklamaná, román mal iné prednosti.
V prvom rade musím pochváliť Sabuchovej nádhernú prácu s jazykom. Vety sú vyšperkované do dokonalosti, kde-tu popretkávané miestnym poľským nárečím, ale v znesiteľnej, zrozumiteľnej miere.
Autorka vie dokonale navodiť atmosféru, takže pri čítaní som vedela úplne vypnúť okolie, mať pocit, že sa s postavami prechádzam hmlistým podlaským krajom a popíjam s nimi kávu na cintoríne z obitých porcelánových šálok.
A keď už bolo veľa hmly, prírody, metafor a zamyslení o živote, autorka nemá problém do románu zakomponovať Kaufland, Bravíčko, umelé kvety a Nokiu N93. Tieto kontrasty románu dodávajú pocit autentickosti, nevyumelkovanosti, na svoje si prídu hlavne mileniáli, ktorí svoje detstvo prežili v chaotických 90. rokoch a vyrastali na vidieku.
Nechcem radšej viac prezrádzať, ja osobne knihu veľmi odporúčam a určite po nej ešte siahnem.
V prvom rade musím pochváliť Sabuchovej nádhernú prácu s jazykom. Vety sú vyšperkované do dokonalosti, kde-tu popretkávané miestnym poľským nárečím, ale v znesiteľnej, zrozumiteľnej miere.
Autorka vie dokonale navodiť atmosféru, takže pri čítaní som vedela úplne vypnúť okolie, mať pocit, že sa s postavami prechádzam hmlistým podlaským krajom a popíjam s nimi kávu na cintoríne z obitých porcelánových šálok.
A keď už bolo veľa hmly, prírody, metafor a zamyslení o živote, autorka nemá problém do románu zakomponovať Kaufland, Bravíčko, umelé kvety a Nokiu N93. Tieto kontrasty románu dodávajú pocit autentickosti, nevyumelkovanosti, na svoje si prídu hlavne mileniáli, ktorí svoje detstvo prežili v chaotických 90. rokoch a vyrastali na vidieku.
Nechcem radšej viac prezrádzať, ja osobne knihu veľmi odporúčam a určite po nej ešte siahnem.
October 11, 2020
Toľko obrazov, postáv, lásky, priateľstva, sklamania, túžby, trocha vecí medi nebom a zemou, viery v Boha i v zázraky, tragédií a nehy môže priniesť iba knihy napísaná nie prstami na klávesnici, ale slnkom na Podlasí, hmlou nad močiarom, kde naveky zmizol mobil, sny a zamilovanosť, zaváraním ovocím a láskou k tomuto kraju. Príbehy napísané na lavičke smútiacich žien, plné vášní, aj jednoduchosti, malých či väčších krívd, ktoré stúpajú k čitateľovi, ako helikoptéra na baterky, ktorá nevie prekryť zlé svedomie.
Masterštik!
Masterštik!
November 7, 2019
Mojou veľkou chybou bolo, že som ku knihe už dopredu pristupovala s očakávaniami, ktoré navodzuje názov. Očakávala som, že sa stane rozšírením sveta, ktorý pre mňa otvorili Jiří Jilík a Kateřina Tučková, vďaka ktorých knihám som sa dozvedela o svete žítkovských bohýň. Odkiaľsi som sa dopočula, že v Podlasí prežíva fenomén žien – zaklínačiek a liečiteliek, ktorý sa na Morave minulému režimu a modernej dobe podarilo vykynožiť. Preto som knihu s tajomným názvom netrpezlivo očakávala. O to väčšie bolo moje sklamanie. Ani celkom nerozumiem, prečo autorka zvolila tento názov – šeptuchy spomína len okrajovo ako akýsi emblematický symbol kraja, bez ktorého by nik netušil, že existuje. Liečiteľky a ľudí, ktorí ich navštevujú, len zosmiešňuje.
Keby som sa dokázala na knihu pozrieť bez očakávaní, asi by som napísala, že je dokumentárnou etnografickou snímkou svojrázneho Bohom zabudnutého kraja pretavenou do beletrie. Jazyk aj štýl sú skvelé (oceňujem najmä originálnu obraznosť jazyka a suchý zmysel pre humor), príbehy príjemne tragicko-poetické, ale nijako sa nedokážem zbaviť pocitu, že Sabuchová, napriek vynikajúcemu nábehu, nedokázala prekonať ten náš slovenský „krpčiarsky realizmus“.
Keby som sa dokázala na knihu pozrieť bez očakávaní, asi by som napísala, že je dokumentárnou etnografickou snímkou svojrázneho Bohom zabudnutého kraja pretavenou do beletrie. Jazyk aj štýl sú skvelé (oceňujem najmä originálnu obraznosť jazyka a suchý zmysel pre humor), príbehy príjemne tragicko-poetické, ale nijako sa nedokážem zbaviť pocitu, že Sabuchová, napriek vynikajúcemu nábehu, nedokázala prekonať ten náš slovenský „krpčiarsky realizmus“.
January 25, 2022
Tak nevím, ono to nebylo úplně zlé, jednotlivé střípky zaujaly, rozhodně zaujalo prostředí Podlasí a místní zvyky, které přetrvávají i v současné době v téměř nezměněné podobě. A naopak to, co lidem občas nesedí, ty věci z doby, kterou už známe i my poměrně blízce (Bravíčko, Esmeralda, první mobily, dospívání někdy na přelomu 90. let), to mě vlastně vůbec nerušilo. Vždyť co, magický realismus se může psát i v současnosti. A k ní dobové věci prostě patří.
Co mě ale rozptylovalo, byl styl, jakým autorka knihu pojala. Jak kdyby nasbírala jednotlivé příběhy, všechny hodila do kotle, řádně zamíchala a pak je halabala tahala, kam zrovna naběračkou hrábla. Nenavazovaly tak na sebe přirozeně, byly na sebe občas násilně naroubované. Chyběla nějaká jednotící linka, příběh, který bude plynout odněkud někam, pak nevadí ani střídání časů. Ale tady nic takového bohužel nebylo, což je škoda.
V knížce bylo na malém prostoru dost postav a tím, že probleskovaly náhodně v různých výtryscích, člověku se občas míchaly. Nevěděl, kdo je zrovna tento a tamten, protože si k nim nedokázal udělat pořádný vztah. Krom hlavních dvou kamarádek tedy. Jinak název knihy je dosti zavádějící, protože šeptuchy jsou jen okrajovými postavami,což je druhá škoda, zasloužily by daleko víc prostoru. Z mého hlediska, nikterak špatné, ale zároveň možná promarněná šance na něco úplně skvělého.
Co mě ale rozptylovalo, byl styl, jakým autorka knihu pojala. Jak kdyby nasbírala jednotlivé příběhy, všechny hodila do kotle, řádně zamíchala a pak je halabala tahala, kam zrovna naběračkou hrábla. Nenavazovaly tak na sebe přirozeně, byly na sebe občas násilně naroubované. Chyběla nějaká jednotící linka, příběh, který bude plynout odněkud někam, pak nevadí ani střídání časů. Ale tady nic takového bohužel nebylo, což je škoda.
V knížce bylo na malém prostoru dost postav a tím, že probleskovaly náhodně v různých výtryscích, člověku se občas míchaly. Nevěděl, kdo je zrovna tento a tamten, protože si k nim nedokázal udělat pořádný vztah. Krom hlavních dvou kamarádek tedy. Jinak název knihy je dosti zavádějící, protože šeptuchy jsou jen okrajovými postavami,což je druhá škoda, zasloužily by daleko víc prostoru. Z mého hlediska, nikterak špatné, ale zároveň možná promarněná šance na něco úplně skvělého.
September 20, 2021
1/10 ⭐️ anasoft litera 2020
každý si v sebe nesieme vlastnú jar aj zimu. niekedy zima trvá nepomerne dlhšie a myslíme si, že nikdy neskončí.
príbeh dospievajúcich dievčat v prostredí zabudnutého kraja a bezprostrednej pominuteľnosti. dedina, tradície i tradičné konflikty, mágia, problémy a túžby mladých. kniha krásne prepája staré a nové. skutočné a nadprirodzené. pominuteľné a večné.
čarovné Podlasie oddelené od sveta vrstvou hmly a tajomstiev sa mi pri čítaní vrylo pod kožu. aj s kúskami hliny. čítanie na záhrade pod slivkou s bylinkovým čajom pocity výrazne zintenzívnilo.🔮
každý si v sebe nesieme vlastnú jar aj zimu. niekedy zima trvá nepomerne dlhšie a myslíme si, že nikdy neskončí.
príbeh dospievajúcich dievčat v prostredí zabudnutého kraja a bezprostrednej pominuteľnosti. dedina, tradície i tradičné konflikty, mágia, problémy a túžby mladých. kniha krásne prepája staré a nové. skutočné a nadprirodzené. pominuteľné a večné.
čarovné Podlasie oddelené od sveta vrstvou hmly a tajomstiev sa mi pri čítaní vrylo pod kožu. aj s kúskami hliny. čítanie na záhrade pod slivkou s bylinkovým čajom pocity výrazne zintenzívnilo.🔮
April 14, 2020
Autorka na pozadí priateľstva dvoch dievčat rozvíja témy legiend a tradíciu liečiteľstva a zaklínania (tzv.šeptúch) či úzku spätosť života živých i mŕtvych v poľskom regióne Podlasie. Všetko toto kontrastuje s modernou dobou, ktorá sa svojimi výdobytkami vkráda do života dedinčanov.
Kniha napísaná neuveriteľne krásnym jazykom, plná ľudského porozumenia, hlbokých myšlienok bez pátosu a láskavého humoru. Teším sa, že ma kniha prekvapila svojím obsahom i formou a že sa urodila v slovenských literárnych kruhoch.
Definitívne som si ňou napravila chuť popri čítaní Trhliny času (Winterson) a Normálnych ľudí (Rooney).
"Každý sa snažil, ako vedel. Je jednoduché hovoriť, že život nie je jednoduchý. Akosi sa to očakáva. Ľudia na uliciach, kde asfalt nedunel autami, ale iba krokmi tých, čo išli pred vami; v lesoch, kde sa zbierali huby; v záhradách, kde sa pestovali maliny, susedia si cez plot podávali syr a klobásu a po večeroch si líhali s vlastnou biedou, o tom vedeli dosť. Napriek tomu každý rok vyčkávali jar, čakali na návrativšie bociany, ženy si nechávali narásť vlasy a piekli nové koláče, čo nosili ochutnať na Lavičku žialiacich. Smútok sa po večeroch menil na hmlu, ktorá sa pomaly plazila pomedzi stromy a ráno sa menila na rosu. Občas ju niekto zneužil, aby porobil susedovi, ale taký už je život, takí sme."
"KEBY je taká smiešna hra, ktorú občas tajne hrávame sami so sebou a vôbec netušíme prečo."
"Keď máme osemnásť, veríme, že ľudia nie sú takí zlí, ako si ešte minulý mesiac mysleli. A nielen vtedy. Niekedy aj dlho potom chceme veriť, že jednoducho nie sú klamárski čuráci, pri ktorých si zakaždým povieme, že nabudúce si dáme pozor. Nedáme."
Kniha napísaná neuveriteľne krásnym jazykom, plná ľudského porozumenia, hlbokých myšlienok bez pátosu a láskavého humoru. Teším sa, že ma kniha prekvapila svojím obsahom i formou a že sa urodila v slovenských literárnych kruhoch.
Definitívne som si ňou napravila chuť popri čítaní Trhliny času (Winterson) a Normálnych ľudí (Rooney).
"Každý sa snažil, ako vedel. Je jednoduché hovoriť, že život nie je jednoduchý. Akosi sa to očakáva. Ľudia na uliciach, kde asfalt nedunel autami, ale iba krokmi tých, čo išli pred vami; v lesoch, kde sa zbierali huby; v záhradách, kde sa pestovali maliny, susedia si cez plot podávali syr a klobásu a po večeroch si líhali s vlastnou biedou, o tom vedeli dosť. Napriek tomu každý rok vyčkávali jar, čakali na návrativšie bociany, ženy si nechávali narásť vlasy a piekli nové koláče, čo nosili ochutnať na Lavičku žialiacich. Smútok sa po večeroch menil na hmlu, ktorá sa pomaly plazila pomedzi stromy a ráno sa menila na rosu. Občas ju niekto zneužil, aby porobil susedovi, ale taký už je život, takí sme."
"KEBY je taká smiešna hra, ktorú občas tajne hrávame sami so sebou a vôbec netušíme prečo."
"Keď máme osemnásť, veríme, že ľudia nie sú takí zlí, ako si ešte minulý mesiac mysleli. A nielen vtedy. Niekedy aj dlho potom chceme veriť, že jednoducho nie sú klamárski čuráci, pri ktorých si zakaždým povieme, že nabudúce si dáme pozor. Nedáme."
December 10, 2020
Toto nie je kniha o šeptuchách. Ak ju otvoríte s tým, že čakáte mystický príbeh o ženách, ktoré v Podlasí dodnes dokážu privolať šťastie, dieťa, peniaze, uzdraviť vás, spôsobiť nepriateľovi chorobu a škodu, budete mať pocit, že je tam toho málo.
Nie je to ani kniha o Dorote. Ak tento dojem získate z anotácie, budete zase možno prekvapení, že sa tam okrem nej motá nejako veľa postáv a je to vlastne o dojmoch iného dievčaťa.
Šeptuchy sú oveľa komplexnejšia kniha. Fantasticky napísaná, krásna kniha o jednom kraji, ľudských osudoch a ľudskej povahe, ktorá je asi všade rovnaká, či žijete v zabudnutom Podlasí alebo "metropoličke" Bratislave.
Budem sa snažiť vyvarovať pátosu a vzletným slovám, hoci moje dojmy z tejto knihy ma k nim navádzajú. Keby ste počas čítania Šeptúch videli do mojej hlavy a vnútra, bol by to jeden ohňostroj za druhým, lietajúce kométy, hviezdy, všetko.
Alenka Sabuchová majstrovsky skombinovala prostredie svojského regiónu, spomienky na dospievanie, dobové reálie (kto z našej generácie sa neusmeje pri zmienke o Bravíčku a frajerskej mikine z Kenvela), trápenia i radosti obyčajných ľudí, pričom jej pozorovaciemu talentu neušlo azda nič, čo je pre ľudskú povahu typické. Jej postavy nájdete azda všade, a pritom nie sú ploché a stereotypné. Rozprávačkou je dievča, ktoré sleduje svet okolo seba po boku hrobárovej dcéry Doroty, výnimočnej vo viacerých smeroch. Dorota sa smrti nebojí, vída ju denne a aj preto ju mnohí obyvatelia Podlasia považujú za čudáčku a pripisujú jej schopnosť sa s dušami, ktoré opustili tento svet, rozprávať. Dorota je tá, ktorá rozrpávačku inšpiruje i uzemňuje, vďaka ktorej prežíva svoje dospievanie v tomto kraji. Obe dievčatá sú mimoriadne vnímavé.
Autorka (skutočne niekto taký mladý môže cítiť veci a opísať ich tak pravdivo a vyzreto?) nestavia iba na ich proateľstve, ani výlučne na legendách o šeptuchách, ani na našej nostalgii a ani na bizarnostiach regiónu pánubohu za chrbtom. Obmedziť Šeptuchy na ktorýkoľvek aspekt ako na jediný je pre mňa veľmi povrchné vnímanie.
Toto je skrátka pre mňa kniha o živote. So všetkými figúrkami, pravdami, maskami, láskami, priateľstvom, stratami, bolesťami, šťastím i nešťastím.
10 hviezdičiek, ak by som mohla dat.
Nie je to ani kniha o Dorote. Ak tento dojem získate z anotácie, budete zase možno prekvapení, že sa tam okrem nej motá nejako veľa postáv a je to vlastne o dojmoch iného dievčaťa.
Šeptuchy sú oveľa komplexnejšia kniha. Fantasticky napísaná, krásna kniha o jednom kraji, ľudských osudoch a ľudskej povahe, ktorá je asi všade rovnaká, či žijete v zabudnutom Podlasí alebo "metropoličke" Bratislave.
Budem sa snažiť vyvarovať pátosu a vzletným slovám, hoci moje dojmy z tejto knihy ma k nim navádzajú. Keby ste počas čítania Šeptúch videli do mojej hlavy a vnútra, bol by to jeden ohňostroj za druhým, lietajúce kométy, hviezdy, všetko.
Alenka Sabuchová majstrovsky skombinovala prostredie svojského regiónu, spomienky na dospievanie, dobové reálie (kto z našej generácie sa neusmeje pri zmienke o Bravíčku a frajerskej mikine z Kenvela), trápenia i radosti obyčajných ľudí, pričom jej pozorovaciemu talentu neušlo azda nič, čo je pre ľudskú povahu typické. Jej postavy nájdete azda všade, a pritom nie sú ploché a stereotypné. Rozprávačkou je dievča, ktoré sleduje svet okolo seba po boku hrobárovej dcéry Doroty, výnimočnej vo viacerých smeroch. Dorota sa smrti nebojí, vída ju denne a aj preto ju mnohí obyvatelia Podlasia považujú za čudáčku a pripisujú jej schopnosť sa s dušami, ktoré opustili tento svet, rozprávať. Dorota je tá, ktorá rozrpávačku inšpiruje i uzemňuje, vďaka ktorej prežíva svoje dospievanie v tomto kraji. Obe dievčatá sú mimoriadne vnímavé.
Autorka (skutočne niekto taký mladý môže cítiť veci a opísať ich tak pravdivo a vyzreto?) nestavia iba na ich proateľstve, ani výlučne na legendách o šeptuchách, ani na našej nostalgii a ani na bizarnostiach regiónu pánubohu za chrbtom. Obmedziť Šeptuchy na ktorýkoľvek aspekt ako na jediný je pre mňa veľmi povrchné vnímanie.
Toto je skrátka pre mňa kniha o živote. So všetkými figúrkami, pravdami, maskami, láskami, priateľstvom, stratami, bolesťami, šťastím i nešťastím.
10 hviezdičiek, ak by som mohla dat.
September 5, 2021
"Fenix vstal z popola aby spravil dalsiu p*covinu."
(Necham posobit...)
...
Atmosfera. (Hmla, lesy, magia...)
Skepsa.
Realita
Realita?
Unikat.
Skanzen.
Dajte si.
Ja som si a dal by som aj 5, ale to by ani Alenka nechcela, este nie. 5ku este len napise. O tom niet ziadnych pochyb!
A este...fotky na zaciatku knihy na navodenie atmosfery by mali byt povinne.
(Necham posobit...)
...
Atmosfera. (Hmla, lesy, magia...)
Skepsa.
Realita
Realita?
Unikat.
Skanzen.
Dajte si.
Ja som si a dal by som aj 5, ale to by ani Alenka nechcela, este nie. 5ku este len napise. O tom niet ziadnych pochyb!
A este...fotky na zaciatku knihy na navodenie atmosfery by mali byt povinne.
January 7, 2021
Druhú knihu po sebe zostávam v Podlasí na severovýchode Poľska.
Šeptuchy sú vo svojej podstate o dospievaní dievčat na lazoch, ale táto definícia vôbec nastačí. Autorka je v mojom veku, možno mladšia, ale štýlom písania je, akoby som to povedal, stará duša.
“Keď je hustá hmla, niekto umrie.“
Šeptuchy sú neuchopiteľné, zahmlené ako celé Podlasie. Poletujú na pomedzí dvoch svetov, reálneho a magického. Je v nich trochu Žítkovských bohýň, s ktorými ich určite veľa ľudí porovnáva, ale aj Slámových filmov. Dominuje melanchólia dospievania, cítime i fatalizmus dospelosti, únavu staroby a nepomenovateľný pocit duší, ktoré zomreli, ale nevedia odísť. Zvláštna kniha, ale Magnesiu si zaslúžila.
Šeptuchy sú vo svojej podstate o dospievaní dievčat na lazoch, ale táto definícia vôbec nastačí. Autorka je v mojom veku, možno mladšia, ale štýlom písania je, akoby som to povedal, stará duša.
“Keď je hustá hmla, niekto umrie.“
Šeptuchy sú neuchopiteľné, zahmlené ako celé Podlasie. Poletujú na pomedzí dvoch svetov, reálneho a magického. Je v nich trochu Žítkovských bohýň, s ktorými ich určite veľa ľudí porovnáva, ale aj Slámových filmov. Dominuje melanchólia dospievania, cítime i fatalizmus dospelosti, únavu staroby a nepomenovateľný pocit duší, ktoré zomreli, ale nevedia odísť. Zvláštna kniha, ale Magnesiu si zaslúžila.
October 13, 2020
Vynikajúca kniha, ktorá má všetko, čo v dobrej knihe hľadám. Dobrý štýl písania, ktorý vtiahne a láka pokračovať v čítaní, ľudské osudy prepletené udalosťami, reálie, ktoré prinášajú niečo nové, nepoznané a vzdialené, ale predsa sa do nich viem ponoriť. Kniha nie je o šeptuchách ženách, ktoré liečili či uriekavali, kniha je o nádejách, túžbach a bolestiach, ktoré si nesieme sebe, ktoré len tak šepkáme.
May 16, 2020
O mladom dievcati, ktore mozno rozumelo zivotu a aj smrti viac ako hocikto iný z Podlasia. Velmi pekne rozpravanie. Alebo aj rozpamatavanie na detstvo a dospievanie dvoch kamaratok v Bohom zabudnutej dedinke v Podlasi. Tam, kde magicky svet prichadza a odchadza ako sa mu zachce. Mozno zacina hned za dedinou, mozno uz v srdci rozpravacky. Rozprava velmi emotivne, ale nie pateticky. Na konci som uronila slzu. Za dobreho cloveka a za dobrou knihou. Potesil ma jazyk a krasne volene slova, ktore dokazali tu magickost utkat a navodit.
"Raz sa pred skupinkou cyklistov Bialowieze vynorila pani Smoliarska. Celý život a aj potom rozprávala každému, koho stretla, že mala celý život smolu. Nosila veľké náušnice a mala rada červenú farbu. Maľovala si bezzubé ústa a nevedela nájsť pokoj. Neviem, prečo si všetci myslia, že nájdu po smrti pokoj. Keď ho nenašli pred ňou. Občas som sa Doroty pýtala, či ľudia bezprostredne po smrti vyzerajú, že sú šťastní.
"Niektorí vyzerajú spokojne, že si vydýchli. Vyzerajú, že na nič iné, cely ten posratý život nečakali.""
"Bol blízky, ti si neubližujú. Ale občas si hovorím, že blížny je od ublíženia, lebo od blízkosti k ublíženiu je veľmi krátka cesta. A Dorota o tom predsa musela niečo vedieť."
"Raz sa pred skupinkou cyklistov Bialowieze vynorila pani Smoliarska. Celý život a aj potom rozprávala každému, koho stretla, že mala celý život smolu. Nosila veľké náušnice a mala rada červenú farbu. Maľovala si bezzubé ústa a nevedela nájsť pokoj. Neviem, prečo si všetci myslia, že nájdu po smrti pokoj. Keď ho nenašli pred ňou. Občas som sa Doroty pýtala, či ľudia bezprostredne po smrti vyzerajú, že sú šťastní.
"Niektorí vyzerajú spokojne, že si vydýchli. Vyzerajú, že na nič iné, cely ten posratý život nečakali.""
"Bol blízky, ti si neubližujú. Ale občas si hovorím, že blížny je od ublíženia, lebo od blízkosti k ublíženiu je veľmi krátka cesta. A Dorota o tom predsa musela niečo vedieť."
Read
September 6, 2021Tejto knihe uškodila prehnaná chvála. Aspoň v mojom prípade.
Na začiatku sa priznám: nemám až tak veľa predsudkov, ale rozhodne mám jeden voči slovenskej wanna-be-filozofickej-depresívnej literatúre. Prečo? Lebo väčšinou sú to deep zlátaniny, ktorým chýba prepojenie. Nezlynčujte ma za to, but it is what it is.
Ak by som mala túto knihu porovnať s mojím predsudkom (a odosobniť sa od ostatných recenzií), tak musím priznať, že je dosť dobrá. Má fantastické postrehy, zaujímavú myšlienku a vtipné citáty. Je to taký skvelý pohľad do "inej/našej" kultúry a o živote v dedine na kraji sveta...
A teraz prichádzajú na scénu moje predsudky.
Nepochopte ma zle, ale knižka sa len začne a už sa končí. Vymenuje viacero šeptúch, ktoré sú síce zaujímavé a iné, ale v konečnom dôsledku majú naozaj strašne málo spoločné s celkovým dejom. V čase sa skáče sem a tam, čo inak mám rada, len tu som bola taká zmätená, že ma to len hnevalo.
Recenzie nastavili moje očakávania veľmi vysoko. Tým pádom som prvú polovicu nad tým krútila hlavou. Potom som prestala od tej knihy očakávať niečo, čo nie je a čuduj sa svete, užila som si ju. Takže moje odporúčanie: berte pozitívne recenzie s rezervou.
Na začiatku sa priznám: nemám až tak veľa predsudkov, ale rozhodne mám jeden voči slovenskej wanna-be-filozofickej-depresívnej literatúre. Prečo? Lebo väčšinou sú to deep zlátaniny, ktorým chýba prepojenie. Nezlynčujte ma za to, but it is what it is.
Ak by som mala túto knihu porovnať s mojím predsudkom (a odosobniť sa od ostatných recenzií), tak musím priznať, že je dosť dobrá. Má fantastické postrehy, zaujímavú myšlienku a vtipné citáty. Je to taký skvelý pohľad do "inej/našej" kultúry a o živote v dedine na kraji sveta...
A teraz prichádzajú na scénu moje predsudky.
Nepochopte ma zle, ale knižka sa len začne a už sa končí. Vymenuje viacero šeptúch, ktoré sú síce zaujímavé a iné, ale v konečnom dôsledku majú naozaj strašne málo spoločné s celkovým dejom. V čase sa skáče sem a tam, čo inak mám rada, len tu som bola taká zmätená, že ma to len hnevalo.
Recenzie nastavili moje očakávania veľmi vysoko. Tým pádom som prvú polovicu nad tým krútila hlavou. Potom som prestala od tej knihy očakávať niečo, čo nie je a čuduj sa svete, užila som si ju. Takže moje odporúčanie: berte pozitívne recenzie s rezervou.
February 10, 2020
*make dedinské témy great again*
ja som si to proste užívala, ja som sa cítila dobre!
neviem, či ojeb (čítaj klamanie) obálkou je dobrá, alebo zlá vec. každopádne som čakala také niečo fialovo-strieborno citlivo nežnučké, vyšívané záclonky a zelené lúčky...áno, zopár viet bolo zmätočných, ale who cares, keď v tom je cynizmus a dobré pointičky! <3
ja som si to proste užívala, ja som sa cítila dobre!
neviem, či ojeb (čítaj klamanie) obálkou je dobrá, alebo zlá vec. každopádne som čakala také niečo fialovo-strieborno citlivo nežnučké, vyšívané záclonky a zelené lúčky...áno, zopár viet bolo zmätočných, ale who cares, keď v tom je cynizmus a dobré pointičky! <3
February 8, 2021
Pôvabné.
September 26, 2020
Moja sestra mi minule povedala, že nečíta knihy ani tak veľmi kvôli príbehu, ale kvôli estetickému zážitku. Tak toto je presne taká kniha. Príbeh je jemný, niekedy žiadny, viac sa v knihe opisuje než sa v nej deje: a napísať knihu v ktorej sa toho veľa nedeje a napriek tomu ju má človek stále chuť čítať, považujem za majstrovstvo.
Sabuchová píše ozaj krásne. Už to tu niekto písal, ale na každej dvojstránke som mala chuť niečo podčiarknúť, nie preto že by to boli nevídane múdrosti, ale kvôli tomu akým spôsobom boli sformulované.
Sabuchovej formulácie sú šperkom, a predsa, príbeh knihy je neobyčajný. Šeptuchy: fenomén podlaského regiónu , z tretiny čarodejnice, z tretiny liečiteľky a z tretiny obyčajné ženy, o ktorých (a nie len o nich) rozprávajú dve hlavné protagonistky žijúce v (ne)obyčajnej podlaskej dedinke s jej (ne)obyčajnými obyvateľmi, pozorujúce (ne)obyčajný život okolo seba.
Napísať knihu, ktorej hlavné hrdinky sú násť-ročné mileniálky, tak aby nebola trápna, nie je vôbec lahké. Kniha je napísaná s toľkým citom a empatiou, že ak si aj človek neodžil dospievanie na dedine, zrazu sám vie aké to je/aké to bolo/aké by to mohlo byť. A vlastne aj to, že dospievanie na dedine vôbec nie je až tak iné ako kdekoľvek inde.
4,5/5 ✨
Sabuchová píše ozaj krásne. Už to tu niekto písal, ale na každej dvojstránke som mala chuť niečo podčiarknúť, nie preto že by to boli nevídane múdrosti, ale kvôli tomu akým spôsobom boli sformulované.
Sabuchovej formulácie sú šperkom, a predsa, príbeh knihy je neobyčajný. Šeptuchy: fenomén podlaského regiónu , z tretiny čarodejnice, z tretiny liečiteľky a z tretiny obyčajné ženy, o ktorých (a nie len o nich) rozprávajú dve hlavné protagonistky žijúce v (ne)obyčajnej podlaskej dedinke s jej (ne)obyčajnými obyvateľmi, pozorujúce (ne)obyčajný život okolo seba.
Napísať knihu, ktorej hlavné hrdinky sú násť-ročné mileniálky, tak aby nebola trápna, nie je vôbec lahké. Kniha je napísaná s toľkým citom a empatiou, že ak si aj človek neodžil dospievanie na dedine, zrazu sám vie aké to je/aké to bolo/aké by to mohlo byť. A vlastne aj to, že dospievanie na dedine vôbec nie je až tak iné ako kdekoľvek inde.
4,5/5 ✨
July 8, 2021
Tajomstvo šeptúch, žien-liečiteliek v regióne Podlasie (medzi Poľskom a Bieloruskom) ma neohúrilo, už som o ňom počula dávnejšie. Aj keď sa tu ponúka podobnosť so žítkovskými bohyňami, v takých bohom zabudnutých pohraničných oblastiach sa určite podobnému remeslu venuje dosť žien. Fascinácia hmlami a močiarom, táto línia už bola zaujímavejšia (aj s možnými mŕtvymi, ktorí sa potrebujú vyrozprávať tomu, kto ich vidí a počuje). A príbeh kamarátiek; jedna je hrobárova dcéra - (aké symbolické), druhá rozprávačka, ich dospievanie a túžba uniknúť... reálnejšie a bolo vidno, ako sa autorka inšpirovala vlastnými skúsenosťami (Bravo, Kenvelo...hm, ale aj Kaufland?) Trochu smutné porovnávania, miešanie dvoch svetov, modernosť a tradície, viera a povery, živí a mŕtvi... Asi najviac mi zo všetkého učarovala poetickosť a praktickosť zároveň (charakteristická lavička žialiacich), svojské postavy, no s hlavnými hrdinkami som sa nezžila. A asi nemám rada mokrade. Nesadla mi, ale je možné že v inom rozpoložení, by som si tento magický realizmus užila viac.
November 3, 2019
Viac než pri šeptuchach a ich mágii som si oddýchla v hmle Podlasia. Inak je to veľmi realistická kniha, napríklad také učiteľky Agáty a coming of age historky s Bravom, držaním si vlasov apod sa možno v nejakej variante stali. Nejak som mala pocit, že sa k žiadnej postave úplne nedá priblížiť, asi tak ako vidíte životy susedov v ulici naproti (alebo priamo na ulici), že sú moc zahmlené.
Veľká škoda je však spôsobu zaradenia fotiek v knihe, kombinácia grafiky a materiálov. To ma priam sklamalo.
Trochu mi pripomenula knihu Sofie Andruchovyč Félix Austria - a potom akýkoľvek Alenkin blog. However, magický realizmus asi budem hľadať inde - napríklad u Bena Okriho.
Veľká škoda je však spôsobu zaradenia fotiek v knihe, kombinácia grafiky a materiálov. To ma priam sklamalo.
Trochu mi pripomenula knihu Sofie Andruchovyč Félix Austria - a potom akýkoľvek Alenkin blog. However, magický realizmus asi budem hľadať inde - napríklad u Bena Okriho.
February 18, 2024
Chvíľu mi trvalo, kým som si poriadne utriedila myšlienky, nie je to práve tá najjednoduchšia jednohubka, ktorú zhltnete a už si na ňu nespomeniete. Táto kniha skrýva v sebe oveľa viac než sa na prvý pohľad zdá. Poukazuje na ľudskú krehkosť, ľudskosť, ale zahŕňa aj témy ako sú dospievanie, priateľstvo, láska alebo smrť. Na pozadí magickej atmosféry Podlasia, ktorá dodáva deju úplne iný rozmer sa ocitáme akoby v inom svete, kde čas nehrá veľkú rolu. Nie, nie je to kniha pre každého, ale kto sa do knihy pustí bez zbytočných očakávaní ostane prekvapený, aký krásny príbeh obohatený tradíciami a zvykmi dostane.
May 25, 2020
Ohviezdičkovala som túto knižku podľa mojich konečných pocitov z knihy, keďže sa mi koniec veľmi páčil. Aj keď to bolo trošku málo pripravené, alebo teda skôr nasilu pripravené (asi raz spomenuté, že ju bolelo brucho?), ale čítalo sa mi to ozaj dobre.
Hlavný problém, ktorý s knihou mám je síce subjektívny, ale po celý čas mi to tak kričalo. Na škole sme mali také cvičenie, že "štúdia prostredia" a táto kniha je presne toto. Je to také scenáristické cvičenie. Nie je to v princípe niečo zlé, len mi to tam veľmi vyskakovalo.
Najviac mi vadilo časté spomínanie Kauflandu, akože dobre, aj ja tam chodím rada nakupovať a rozumiem, že to bol asi jediný obchod v okolí, ale no tak!
Hlavný problém, ktorý s knihou mám je síce subjektívny, ale po celý čas mi to tak kričalo. Na škole sme mali také cvičenie, že "štúdia prostredia" a táto kniha je presne toto. Je to také scenáristické cvičenie. Nie je to v princípe niečo zlé, len mi to tam veľmi vyskakovalo.
Najviac mi vadilo časté spomínanie Kauflandu, akože dobre, aj ja tam chodím rada nakupovať a rozumiem, že to bol asi jediný obchod v okolí, ale no tak!
June 6, 2021
Buď som na túto knihu nenarazila v tom správnom momente, alebo som sa stala obeťou vlastných očakávaní.. Možno oboje naraz. Čo som naozaj nečakala bol takýto silno odromantizovaný pohľad na vidiek, na staré tradície, ktoré na ńom ešte prežívajú, na samotné šeptuchy. Silným prvkom je určite jazyk, výborne vystihnutá atmosféra, vykreslenie vzťahov medzi postavami. Zostal vo mne pocit, že sa dá túto knihu čítať oveľa hlbšie, ako sa to na prvý raz podarilo mne, a aj preto sa k nej vrátim niekedy neskôr, keď zo mňa vyšumí pocit, ktorý som mala po čítaní Žitkovských bohýň.
March 19, 2021
Och, veľmi mi to sadlo v momentálnom rozpoložení. Pocestovala som si, nadýchala sa čerstvého vzduchu, pospomínala na vlastné násťročné roky na dedine a Podlasie mi bolo blizšie, než by sa mohlo zdať.
Pekné (i atmosferické) to bolo velice!
Pekné (i atmosferické) to bolo velice!
March 17, 2023
„Vedomie nejakej božej prozreteľnosti alebo karmy nás zvyčajne zachraňuje od vedomia, že na nás možno naozaj nikto nedohliada.“
Šeptuchy Aleny Sabuchové jsou námětově originální a literárně vskutku vycizelovanou prózou, kterou jsem si nesmírně užila. Autorce se povedlo velmi vnímavě a působivě vykreslit tak trochu zapomenutý region na pomezí Polska a Běloruska na přelomu tisíciletí. Právě tento časoprostor je specifický tím, že se zde prolíná silná vazba k tradicím a náboženské založení s boomem západní popkultury a moderní technologie, ale nedochází k očekávanému napětí a kontradikci, obě tyto tendence se zde celkem mírumilovně prolínají a vytváří velmi specifickou atmosféru, v níž nalézá místo magie a pověrečnost i střízlivost moderní doby.
Pokud jste vyrůstali v devadesátkách a na přelomu tisíciletí, text si užijete o to víc. Dospívání protagonistek je takové, jako bylo to naše — od čtení Bravíček a sledování telenovel s Natalií Oreiro po nošení Kenvelo oblečení, kosmetiku se třpytkami a barevné melíry z krepáku.
Autorce se podařilo výchozí etnografický materiál Podlasí zpracovat do velmi působivého a umně vyvedeného příběhu o dospívání, smrti, lásce a šeptuchách, které jsou sice pouze vedlejšími postavami, provázejí nás však celým příběhem a pomáhají nám se v něm orientovat tam, kde příběh přeskakuje v čase.
Jazykově mě text uchvátil, je plný originálně poetických pasáží, které nesklouzávají k patosu, a taky plný obecných životních pravd, nad nimiž se nejeden čtenář pozastaví.
Ocenění si zaslouží i fotografický doprovod a sama významuplná obálka (slovenské vydání).
„Takto chutili sklamania. Ako nedozreté slivky z rohu našej záhrady, kde bolo plno ľudí a všetci si mysleli, že vám nemôže byť zle. Že máte bledú kožu a šťastie. Sklamanie je pocit, ako keď sa vám voda v bazéne dostane do nosa, pocit, o ktorom si myslíte, že je zbytočný, že ste si ho privodili sami. A to je na nom najhoršie.“
Šeptuchy Aleny Sabuchové jsou námětově originální a literárně vskutku vycizelovanou prózou, kterou jsem si nesmírně užila. Autorce se povedlo velmi vnímavě a působivě vykreslit tak trochu zapomenutý region na pomezí Polska a Běloruska na přelomu tisíciletí. Právě tento časoprostor je specifický tím, že se zde prolíná silná vazba k tradicím a náboženské založení s boomem západní popkultury a moderní technologie, ale nedochází k očekávanému napětí a kontradikci, obě tyto tendence se zde celkem mírumilovně prolínají a vytváří velmi specifickou atmosféru, v níž nalézá místo magie a pověrečnost i střízlivost moderní doby.
Pokud jste vyrůstali v devadesátkách a na přelomu tisíciletí, text si užijete o to víc. Dospívání protagonistek je takové, jako bylo to naše — od čtení Bravíček a sledování telenovel s Natalií Oreiro po nošení Kenvelo oblečení, kosmetiku se třpytkami a barevné melíry z krepáku.
Autorce se podařilo výchozí etnografický materiál Podlasí zpracovat do velmi působivého a umně vyvedeného příběhu o dospívání, smrti, lásce a šeptuchách, které jsou sice pouze vedlejšími postavami, provázejí nás však celým příběhem a pomáhají nám se v něm orientovat tam, kde příběh přeskakuje v čase.
Jazykově mě text uchvátil, je plný originálně poetických pasáží, které nesklouzávají k patosu, a taky plný obecných životních pravd, nad nimiž se nejeden čtenář pozastaví.
Ocenění si zaslouží i fotografický doprovod a sama významuplná obálka (slovenské vydání).
„Takto chutili sklamania. Ako nedozreté slivky z rohu našej záhrady, kde bolo plno ľudí a všetci si mysleli, že vám nemôže byť zle. Že máte bledú kožu a šťastie. Sklamanie je pocit, ako keď sa vám voda v bazéne dostane do nosa, pocit, o ktorom si myslíte, že je zbytočný, že ste si ho privodili sami. A to je na nom najhoršie.“
November 29, 2020
ah!!!! už dlho som nedržala v rukách niečo tak krehké. šeptuchy sa mi rozplývali na jazyku. kebyže sú anglické tak už je tumblr aj spotify plný playlistov a moodboardov, ale takto ich asi budeme musieť každá nosiť s nami v našich hlavách.
neviem čo som robila do teraz ale ak ste ako ja a ešte ste sa k tomuto pokladu nedostali tak hybajte. šup šup.
(koniec ma uplne dostal a celý čas som si chcela všeličo podčiarkovať ale knižka je tetina tak som nemohla. a čo iné je už dnes znakom dobrej knihy ako schopnosť prekvapiť a próza ktorá si zaslúži byť podčiarknutá?)
neviem čo som robila do teraz ale ak ste ako ja a ešte ste sa k tomuto pokladu nedostali tak hybajte. šup šup.
(koniec ma uplne dostal a celý čas som si chcela všeličo podčiarkovať ale knižka je tetina tak som nemohla. a čo iné je už dnes znakom dobrej knihy ako schopnosť prekvapiť a próza ktorá si zaslúži byť podčiarknutá?)
November 27, 2021
Jedna z těch knih, který miluju od první věty. Střetává se zde unikátní časoprostor a naprosto geniální, citlivý hlas vypravěčky. Ta retrospektivně vzpomíná na své mládí v Podlesí (Podlasie), skrytém a trochu neznámém regionu na hranici Polska s Běloruskem. Očima mladé dívky sleduje osudy zdejších obyvatel se všemi prožívanými neduhami a strastmi. Jedná se o sondu do každodenního života lidí, o kterých jsme ani netušili, že existují. Žijí si svým životem bez vyhl��dek na výraznější životní úspěchy, soustředí se na prostor a společnost lidí, které znají od narození. Prolíná se zde běžný chod života (mají tady Bravíčko a poslouchají Amy MacDonald!!!) s přírodou, magií a čarem.
"Vtedy som si ešte nevedela představiť, aké to je, keď vám prídu oznámiť, že niekto už iba bol. To je všetko, čo o ňom odteraz môžeme hovoriť. Že bol. Stratíme v sekunde dva časy. Raz budú aj tak všetky fotky staré." (s. 44)
"Vtedy som si ešte nevedela představiť, aké to je, keď vám prídu oznámiť, že niekto už iba bol. To je všetko, čo o ňom odteraz môžeme hovoriť. Že bol. Stratíme v sekunde dva časy. Raz budú aj tak všetky fotky staré." (s. 44)
December 25, 2020
Ďalšia obeť vymazávania.
Tak teda, Šeptuchy boli super, atmosféra dediny, kde sa tradície stretávajú s moderným svetom. Hodnotné myšlienky. Kniha očarí najmä peknými vetami. Hviezdičku uberám za to, že tam nebol nejako rozvinutý dej, ktorý by ma ťahal dopredu. V podstate iba sledujeme kúsok zo života dvoch priateliek. Kniha pôsobí ako základ k niečomu väčšiemu. Ďalšia vec, ktorá sa mi nepáčila, boli fotky. Nie, že by sa mi nepáčili samotné obrázky, ale spôsob ich umiestnenia v knihe. Je škoda, že ostali len tak pohádzané na začiatku a na niektorých sa ani nedá rozoznať, čo tam je. Mohli byť radšej umiestnené priamo v texte knihy.
Tak teda, Šeptuchy boli super, atmosféra dediny, kde sa tradície stretávajú s moderným svetom. Hodnotné myšlienky. Kniha očarí najmä peknými vetami. Hviezdičku uberám za to, že tam nebol nejako rozvinutý dej, ktorý by ma ťahal dopredu. V podstate iba sledujeme kúsok zo života dvoch priateliek. Kniha pôsobí ako základ k niečomu väčšiemu. Ďalšia vec, ktorá sa mi nepáčila, boli fotky. Nie, že by sa mi nepáčili samotné obrázky, ale spôsob ich umiestnenia v knihe. Je škoda, že ostali len tak pohádzané na začiatku a na niektorých sa ani nedá rozoznať, čo tam je. Mohli byť radšej umiestnené priamo v texte knihy.
October 18, 2020
Na pomedzi medzi Zitkovskymi bohynami a Genialnou priatelkou a predsa svoj(sk)e.
Citanie na jeden nadych (zivych) a vydych (mrtvych) a zadrzania dychu medzi tym. Privitala by som vsak aj dlhsiu prechadzku magickym Podlasim,viac priestoru postavam, viac vaznosti,menej absurdit a postmoderny.
Citanie na jeden nadych (zivych) a vydych (mrtvych) a zadrzania dychu medzi tym. Privitala by som vsak aj dlhsiu prechadzku magickym Podlasim,viac priestoru postavam, viac vaznosti,menej absurdit a postmoderny.
April 17, 2022
Nežne o dospievaní v poľskom regióne Podlasie, kde zázraky stále patria do základného balíčka prežitia. O tejto knižke som počul ľudí pekne hovoriť. Teraz po prečítaní aj ja budem len pekne.
February 14, 2021
Mám dlhšie teóriu o tom, že najlepšie miesta na túlanie a výlety sú v pohoriach a predhoriach pohraničí. Na miestach ako podlasie na poľskobieloruskom pohraničí, v bielych karpatoch na československom pohraničí alebo vo vlčích horách na pomedzí slovenska, poľska a ukrajiny. V týchto končinách je totiž nekonečne zaujímavé byť a počúvať, počúvať to ako sú v príbehoch ľudí vnorené príbehy ich predkov, počúvať to ako sa ženami stávajú dievčatá matiek a starých mám. No a keď to niekto výnimočne talentovaný robí systematicky, využíva pritom svoju vnímavosť, citlivosť a jedinečný štýl písania, tak sú z toho výnimočné Šeptuchy. Trošku creepy, ale stále jemné pohľadenie. A kus sa mi ráta aj to, že z hmly neprikráčal Mr. Darcy, ale Kenvelo a Nokia N3310.
„Je jednoduché hovoriť, že život nie je jednoduchý. Akosi sa to očakáva. Ľudia na uliciach, kde asfalt nedunel autami, ale iba krokmi tých, čo išli pred vami; v lesoch, kde sa zbierali huby; v záhradách, kde sa pestovali maliny, susedia si cez plot podávali syr a klobásu a po večeroch si líhali s vlastnou biedou, o tom vedeli dosť. Napriek tomu každý rok vyčkávali jar, čakali na návrativšie bociany, ženy si nechávali narásť vlasy a piekli nové koláče, čo nosili ochutnať na Lavičku žialiacich. Smútok sa po večeroch menil na hmlu, ktorá sa pomaly plazila pomedzi stromy a ráno sa menila na rosu. Občas ju niekto zneužil, aby porobil susedovi, ale taký už je život, takí sme."
"Zdalo sa jej, že medzi ľuďmi existovalo zvláštne lanko, ktoré sa z nás pri ich odchode odmotáva. Čím ďalej od nás idú, tým viac lanka so sebou berú. Lebo vedia, že môžu. Čím viac na nich čakáme, tým viac lanka si z nás odmotávajú. Niekedy nemá koniec. Občas, až keď ho presekneme, začnú hľadať cestu späť."
„Je jednoduché hovoriť, že život nie je jednoduchý. Akosi sa to očakáva. Ľudia na uliciach, kde asfalt nedunel autami, ale iba krokmi tých, čo išli pred vami; v lesoch, kde sa zbierali huby; v záhradách, kde sa pestovali maliny, susedia si cez plot podávali syr a klobásu a po večeroch si líhali s vlastnou biedou, o tom vedeli dosť. Napriek tomu každý rok vyčkávali jar, čakali na návrativšie bociany, ženy si nechávali narásť vlasy a piekli nové koláče, čo nosili ochutnať na Lavičku žialiacich. Smútok sa po večeroch menil na hmlu, ktorá sa pomaly plazila pomedzi stromy a ráno sa menila na rosu. Občas ju niekto zneužil, aby porobil susedovi, ale taký už je život, takí sme."
"Zdalo sa jej, že medzi ľuďmi existovalo zvláštne lanko, ktoré sa z nás pri ich odchode odmotáva. Čím ďalej od nás idú, tým viac lanka so sebou berú. Lebo vedia, že môžu. Čím viac na nich čakáme, tým viac lanka si z nás odmotávajú. Niekedy nemá koniec. Občas, až keď ho presekneme, začnú hľadať cestu späť."
February 9, 2021
Kniha Šeptuchy prispela k mojej novoročnej bilancii zatiaľ iba samých skvelých kníh.
Počas čítania ma neopúšťal pocit, aké dôležité je okrem viery aj začať konať: „Niečo, čo sedávalo pod malými mostmi pri močiaroch a šepkalo ľuďom, že nohy majú držať vysoko nad stojatou vodou. Keď už nič, to sa vždy vyplatí. Stojatá voda, hocikoľkokrát do nej vstúpime, aby sme zistili, či sa nepohla, zatiaľ nikoho na žiaden breh neodniesla.“ Rovnako ma pomedzi príbeh neustále fascinovali tie bežné pravdy a to, ako jednoducho sa dajú pomenovať aj napriek tomu, že sa nám zdá, že sú často neviditeľné alebo zaobalené do jednoduchých viet, pre ktoré sa nám nedostanú pod kožu. Veľmi milo ma prekvapil aj humor, ktorý sa autorke do príbehu darilo skvelo zakomponovať. A aj napriek všadeprítomnej viere, ktorá hlavnú hrdinku obklopovala, ona ostávala aj napriek tomu (alebo možno vďaka tomu) často skeptická, ale aj napriek tomu s ostatnými v Podlasí prepojená.
Po dočítaní som chcela, aby mi toho kniha našepkala ešte viac a ja sama som sa chcela premiestniť na lavičku žialiacich žien, kde by som sa mohla aj ja podeliť o moje bolesti a smútok a Aleksandra by si ich s porozumením v očiach vypočula.
Počas čítania ma neopúšťal pocit, aké dôležité je okrem viery aj začať konať: „Niečo, čo sedávalo pod malými mostmi pri močiaroch a šepkalo ľuďom, že nohy majú držať vysoko nad stojatou vodou. Keď už nič, to sa vždy vyplatí. Stojatá voda, hocikoľkokrát do nej vstúpime, aby sme zistili, či sa nepohla, zatiaľ nikoho na žiaden breh neodniesla.“ Rovnako ma pomedzi príbeh neustále fascinovali tie bežné pravdy a to, ako jednoducho sa dajú pomenovať aj napriek tomu, že sa nám zdá, že sú často neviditeľné alebo zaobalené do jednoduchých viet, pre ktoré sa nám nedostanú pod kožu. Veľmi milo ma prekvapil aj humor, ktorý sa autorke do príbehu darilo skvelo zakomponovať. A aj napriek všadeprítomnej viere, ktorá hlavnú hrdinku obklopovala, ona ostávala aj napriek tomu (alebo možno vďaka tomu) často skeptická, ale aj napriek tomu s ostatnými v Podlasí prepojená.
Po dočítaní som chcela, aby mi toho kniha našepkala ešte viac a ja sama som sa chcela premiestniť na lavičku žialiacich žien, kde by som sa mohla aj ja podeliť o moje bolesti a smútok a Aleksandra by si ich s porozumením v očiach vypočula.
May 14, 2023
Tento román som zrejme nečítala v tom správnom období, resp. ma úplne minulo to, čo sa na ňom ľuďom páčilo. Nie žeby bol zlý, len mi okrem nostalgie za Bravíčkom a chodením vonku s kamarátkou na základnej škole nedal vôbec nič. Okrem toho ma dosť otravovali občas veľmi silené múdra vopchané do stredu príbehu (nezdalo sa mi to veľmi prirodzené) a tie nesmierne okaté tlačové chyby, ktoré na mňa občas vyskočili. A ani to by nevadilo, kebyže nešlo o dotlač takejto vychválenej a ocenenej knihy. Za mňa to bolo meh…
Displaying 1 - 30 of 142 reviews