Sám názov signalizuje, že predmetom knihy sa cez text, ktorý patrí do autorskej produkčnej línie, a cez dielo, na ktorom sa zúčastňuje aj čitateľská dotvárajúca iniciatíva, stáva v najširšom zmysle komunikačná estetika. Táto rozsiahla oblasť potom umožňuje v jednotlivých kapitolách sledovať text z pozície jeho rozličných štruktúrnych zložiek a elementov (jazyk, čas, videnie, druhový synkretizmus, vierohodnosť, účinnosť, funkčnosť, mnohoznačnosť, presnosť a pod.). Zároveň umožňuje interpretovať úlohu, akú pri konkretizácii textu a jeho premene na dielo zohráva svojím prežívaním a múzickými dispozíciami čitateľ. Autor sleduje prostredníctvom domácej i inonárodnej literatúry, literatúry pre deti i dospelých aj inštituciálnu bázu literatúry (univerzitné prostredie, kritika, individuálne a kolektívne, dobové a spoločenské súvislosti, kultúrna situácia).
Stanislav Rakús sa narodil 20. januára 1940 v Šúrovciach. Po maturite na strednej škole v Trnave roku 1957 študoval slovenčinu a ruštinu na Vysokej škole pedagogickej v Prešove. V rokoch 1963 – 1964 bol učiteľom na učňovskej škole v Trebišove, v rokoch 1964 – 1969 na Strednej ekonomickej škole pre pracujúcich, od roku 1969 prednáša na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove dejiny slovenskej literatúry a teóriu literatúry. V rokoch 1966 – 1968 bol externým dramaturgom Štátneho bábkového divadla v Košiciach. Žije v Košiciach.
Publikovať začal v 60. rokoch, kedy mu vyšli nielen krátke prózy a novela, ale aj recenzie, články o literatúre a literárnovedné štúdie vo viacerých časopisoch (Slovenské pohľady, Mladá tvorba, Romboid, Matičné čítanie a iné). V literárnovednej oblasti sa venuje najmä problematike modernej slovenskej prózy (Peter Jilemnický, Rudolf Jašík, Milo Urban a i.). V oblasti prózy sa základom jeho diel stáva silný životný zážitok, sprostredkovaný cez rozprávanie, čo mu umožňuje voľnejšie narábať s motívmi. Využíva tiež mnoho nových kompozičných a dejových postupov, čím sa jeho tvorba stáva inovačnou.
''Vyhovuje mi kombinácia práce učiteľa, literárneho vedca a spisovateľa už aj preto, že čisté písanie, kabinetná práca bez pravidelného kontaktu s ľuďmi a živou skutočnosťou zužuje šírku a bohatosť empirických látkových podnetov. Pôsobenie učiteľa na vysokej škole sa úzko spája s výskumom literatúry. Prednášky a semináre prinášajú stimuly, ktoré by sa ťažko dostavili v tichu izolovanej domácej pracovne. Navyše to, čo človek zvažuje a rozoberá v samote, potrebuje z času na čas uplatniť a komunikačne si overiť v diskusne zameranom odbornom prostredí.'' (autor o sebe)