Najnovším dielom Eugena Gindla je čosi ako splnenie dlhu – stretnutia s Kolomanom Sokolom, jedným z najvychýrenejších svetových slovenských maliarov, zarodili po rokoch do autentickej „oral history“, spomienkami rozprávanými samotným majstrom. Koloman Sokol v neskresľovaných osobných dejinách predstavuje svoj život od detstva v Liptovskom Mikuláši, cez učňovské a školské roky v Košiciach, prvé stretnutia s tamojšími maliarmi (Krón, Jakoby a i) a zobrazenie dobových pomerov (Republika rád, prvá československá republika); presun na pražskú výtvarnú akadémiu (štúdium u Maxa Švabinského), počiatočné radosti a starosti po ukončení školy, zoznámenie sa s celoživotnou partnerkou, pobyt v Paríži, výstavy doma a vo svete, odchod do Mexika, pobyt v Mexiku a USA...
Skepsa, aká Majstra v posledných rokoch prepadla kvôli neduhom vysokého veku, sa nikdy neprejavila v tvorbe a umeleckej práci – práca bola vždy východiskom a útočiskom.
V takto prirodzene prezentovanom životnom príbehu sa Gindlovi podarilo pretlmočiť Sokolovo silné a čisté posolstvo o zmysluplnosti tvorby, ale aj poctivo prežívaného osudu.
"Študenti ma varovali aj pred Riverom. Vraj je to človek zádrapčivý, brutálny, … Aj obrazy svojej ženy Fridy Kahlo nám ukázal. Tá sa vtedy, aspoň tak sa klebetilo, špagátila s Trockým."
Eugen Gindl zapísal výpovede Kolomana Sokola do drobnej knižky, ktorú F. R. & G. vydali na hladkavom papieri. Vyšla z toho sladká jednohubka občas trpkého spomínania na detstvo, chvály Mexika či opisu nejednoznačného postoja k Amerike ("V Amerike a o Amerike nechcem politizuvať") so vsuvkami o procese tvorby.
Prečítala som si skvelý súbor spomienok významného slovenského výtvarníka. Najviacej ma zaujalo, ako dôležité je pre umelca inšpiratívne a bezpečné prostredie.