"Ľudská predstavivosť má svoje hranice"
asi takto by sa dali zhrnúť moje pocity po prečítaní akejkoľvek knihy s tématikou koncentračných táborov. aj napriek tomu, že "Čo Dante nevidel" nebola moja prvá takáto kniha a napriek tomu, že som navštívila tento neslávny tábor, nedokážem asi nikdy naplno pochopiť to čo boli ľudia, pardon nie ľudia ale zvery a monštrá robiť ľudským bytostiam, len aby dokázali svoju moc.
"Čo Dante nevidel" sa tak trochu od ostatných kníh s touto tématikou odlišuje a to v štýle rozprávania. kniha má skôr beletrizovaný charakter a na rozdiel od ostatných je rozprávaná v tretej osobe. z rozprávania Alfreda Wetzlera sa dozvedávame ako bol odvedený do tábora,ale potom sa autor skôr na rozprávanie a popis jeho celého pobytu v tábore, sústreďuje na jeho posledné mesiace v ňom a nasledujúci útek. útek, ktorý bol dôležitý a ktorý vyslal určitú správu do sveta.
pred týmito ľuďmi mám neskutočný rešpekt, pretože to čo si "prežili" možno nedokážeme nikdy naplno pochopiť a pretože mali v sebe silu ich príbeh vyrozprávať.