Nie je veľa kníh, ktoré by zaznamenali naše dejiny z prvej ruky, zblízka, ktoré by zachytili každodennosť SNP či pracovného tábora v Novákoch, po ktorom už neostalo nič. Človek si opäť pripomenie, že zlomové záznamy z dejepisu sa podobajú na každodenný život viac, ako by sme si mysleli. Že charaktery ľudí nie sú čiernobiele, že aj v otrasných podmienkach sa vie vytvoriť oáza ľudskosti a priateľstvá a dejinné zlomy sa nedejú bombasticky ako vo filmoch. Ani taký puč v Novákoch na začiatku povstania. Špitzer okrem iného spomína na desiatky konkrétnych ľudí a ich osudy, ktoré by inak čas úplne vymazal. Nie je to teda iba masa nešťastníkov ktorých zomleli dejiny. Pri každom takomto zázname mi napadne, koľko príbehov len mohlo byť literárne či inak spracovaných, koľko hudby vytvorenej, či kontinuity udržanej, keby tisícky šikovných, talentovaných ľudí neskončili v transportoch, či v napr. v spomínaných bojoch pri Baťovanoch…
Toto je najdolezitejsi slovensky roman 20teho storocia. Mozete si ho doplnit demonom suhlasu a Tatarkom, ale zacat treba tu. Nepoznam slovenskeho autora, ktory by pisal takto priezracne a na pohlad jednoducho o smrtelne vaznych temach. Ineho takeho niet. Este aj Kukucin pisal o Slovakoch radsej metaforicky z balkanu.
Obdivujem, sedím nad jeho citátmi a premýšľam o pochopení života. Keď si predstavím Juraja Špitzera pri písaní tejto knihy, nevidím storytellera, ale teraz, keď píšem túto recenziu, hovorím si, a nie je práve to dobré? Nie je pôsobivé, že som nevládala čítať do konca, že sa jeho zážitky na mňa len tak sypali?
Svedectvo autora z čias Slovenského štátu - pokus o útek do zahraničia, život v pracovnom tábore v Novákoch a Slovenské národné povstanie. Špitzer nedodržuje časovú líniu, skôr sa venuje rôznym témam, z ktorých silne rezonuje "survivor guilt" človeka, ktorý prežil holokaust.