Mala som celkom vysoké očakávania, pretože som mala pocit, že knižka je v mojom okolí dosť dobre prijímaná. Navyše, téma je atraktívna, hoci nie som vo fanklube Sylvie Plathovej. Super je, že knižka sleduje príbeh ďalej a venuje sa aj Assii Wevillovej. Príbeh je rozpovedaný z pohľadu hlavných aktérov, ich rodinných príslušníkov, priateľov, susedov, známych a potom jedného koňa a jedného medveďa. Bez tých zvierat by sa to podľa mňa zaobišlo, ale beriem to ako detinskú roztopaš.
Hra s postavami dáva knihe živosť a závratné tempo. Pasáže sa rýchlo, občas na mňa až prirýchlo striedajú, vždy sú zacielené na našich hrdinov, žiadne dlhé opisy či rozpisovačky o príbehoch, ktoré by neprežívali Sylvia, Ted, Assia. Analýzy a dojmy, postrehy sú vždy vložené do úst konkrétneho rozprávača - sú jednoduché a motivované vzťahom, ktorý k našim hrdinom ten-ktorý rozprávač má.
Najmä zo začiatku som žasla nad maniermi červenej knižnice, do ktorého autorka pravidelne padá. Ako keby jediným spôsobom, ako opísať zamilovanosť, bol sladký pátos. Rozumiem zohľadneniu optiky - ružových okuliarov - zaľúbencov, ale to pre mňa netvorí dostatočné ospravedlnenie za všetky tie vášnivé objatia v ktorých milenci šťastne splynuli a na chvíľku našli pokoj - necitujem ale takto nejako si to pamätám. Keďže ide o spisovateľov, môžeme si rochniť v scénach, kde ešte upotení a lepkaví po sexe sa púšťajú do svojich básní, pričom, prirodzene, Ted sa na texty vrhá ako na Sylviu.
Pátosu sa autorka neubráni ani neskôr. Pátosu a lacnej hre s emóciami. Toto hovorí Sylvia: "moje dekorácie... tie šarlátové srdiečka, ktoré mohlo namaľovať naivným štetcom osemročné dievčatko, a nikto nevytušil, že zobrazujú srdce dieťaťa, ktoré otec v tom veku zradil. Každý ich pokladal za milé - alebo smiešne - a nikto, áno, nikto si nevšimol, že krvácajú! Ani moja matka, ani Ted. Ani prechodne ubytovaní hostia." Pritom aspoň tí letmí známi si to mohli všimnúť, že.
Ďalší silný mínus tvoria klišé úsudky autorky o mýtizovaných umelcoch. Táto pasáž sa týka toho, ako Ted vysvetlí deťom Sylviinu smrť: "Nie, človek zaľúbený do jazyka, básnik, ktorý je majstrom v ovládaní slova, si nevie predstaviť, že by vôbec niekedy našiel výrazy, ktorými by svojej dcére a svojmu synovi vyrozprával tú noc..."
Zaujímavé je, že zásadné udalosti - samovraždy napríklad - sú opísané len z pohľadu druhých, nie priamo aktérmi, resp. aktérkami. Tieto exponované momenty tak ostávajú za zavretými dverami - ako keby si autorka knihy pre istotu dala pozor, a nechcela sa púšťať do priveľkého sústa.
Povedala by som, že spôsob výberu udalostí, ktoré majú ilustrovať životy Teda a Sylvie sú poväčšinou vybrané vyslovene lacno - zaľúbenosť vidíme ilustrovanú prechádzkou v lese, kde na konci Ted privolá sovu, či sladkou dovolenkou v Španielsku. Žiadny priestor pre bežné situácie, všetko musí byť fotogenické.
Aj rozchod Sylvie a Teda je pre mňa nevyužitou pasážou - na ktorú som práve bola zvlášť zvedavá. Tedove dilemy, váhanie medzi ženami - to všetko si môžeme len predstavovať. Ted v knihe vystupuje len na ceste z bytu do domu, stretávajúc sa so Sylviou, prechádzajúc sa v ZOO s deťmi. Ako uvažuje? Nevieme. Vôbec netušíme. Občas o ňom debatujú kamaráti, uvažuje Sylviina matka, ale samotný Ted je neprebádané územie. Do jeho úvah nás autorka pozve, len keď vcelku predvídateľne komentuje svoj smútok zo smrti Sylvie a keď spravuje jej pozostalosť.
Asi najlepšie je vyriešená je postava Assie. Jej psychológia dáva zmysel, pôsobí veľmi ľudsky a uveriteľne. Samozrejme, keď dôjde na plyn, autorka sa opäť decentne vzdiali.
Nech nie som taká negatívna - bolo super si po čase prečítať knižku čo odsýpa. Škoda, že za to treba platiť urputnou snahou vytesniť vety ako: "vkĺzli do stanu, potom Ted do Sylvie."