Mnohé postrehy autorovi - resp. autorom, keďže podľa všetkého ide o prepis dialógov dvoch kamarátov - uprieť nemožno. Ani čítavosť nie. K tým sa tu, vidím, objavilo viacero pozitívnych ohlasov. Dovolím si teda viac k tomu, čo mi vadilo - počas čítania ma stále výraznejšie rušilo tradičné, až prkenne zakonzervované poňatie mužskej a ženskej úlohy v rodine - resp. úlohy matky a otca. Poňatie, v ktorom sa takmer zdá, že matka nesie takmer všetku zodpovednosť za zdravý vývoj dieťaťa a otec je ten, čo v tom horšom prípade nie je prítomný a v tom lepšom je a snáď to svojou prítomnosťou príliš nepokazí. Ďakujem pekne. Rada by som súčasným mužom priznala trochu aktívnejšiu rolu a vplyv na vývoj detí - sama poznám nejedného otca, ktorý si to naozaj zaslúži, v tom najlepšom slova zmysle.
Zároveň mi po čase skutočne začali liezť na nervy vzájomné adoračné výkriky na adresu toho druhého. Ja teda chápem, že dobrého priateľa treba pochváliť a povzbudiť, keď sa mu niečo podarí. Aj to, že je to radosť, keď je človek s niekým na rovnakej vlnovej dĺžke. Ale publikácii na podobnú tému by možno viac pristalo skutočného dialógu v zmysle konštruktívnych otázok a kritiky a menej nekritického adoračného pritakávania. Chvíľami som pri čítaní totiž mala pocit, že som sa ocitla v pánskej šatni po dobre odohratom futbalovom zápase, kde sa borci nabudení z výsledku plieskajú ručníkmi po holých prdeliach. A to teda úplne neviem, či bol autorský zámer.