Oneskorené reportáže patria medzi najvýznamnejšie prozaické diela v slovenskej literatúre. Po prvý raz vyšli v roku 1963 a v istom zmysle otvárali novú etapu našej literatúry nielen v československom kontexte, ale aj európskom. Etapu úporného pokusu o pravdu. Nik pred Ladislavom Mňačkom tak drsne a rúhavo nepomenoval stav, v ktorom naša spoločnosť žila v päťdesiatych rokoch, nik tak dôrazne nerozptyľoval jedovatú hmlu, ktorá nás halila. Autorovo slovo sa tak stalo jedným z dôležitých katalyzátorov atmosféry, umožňujúcej odbojný zdvih nášho umenia, výrazný najmä na Slovensku, najplastickejšie na stránkach legendárneho týždenníka Kultúrny život.
Kniha Oneskorené reportáže pôvodne vyšla takmer zároveň s celosvetovým publikovaním slávnej novely Alexandra Solženicyna Jeden deň Ivana Denisoviča a dodnes ostáva jedným zo svetlých kamienkov hľadania pravdy v našej literatúre. Nové vydanie Mňačkovej zásadnej knihy je nielen pripomenutím skvelého autora, ale aj snahou o oživenie našej pamäte.
Onsekorené reportáže som čítal druhý (alebo už tretí?) raz, teraz takpovediac zo študijných dôvodov. A myslím si, že ak chce niekto mladým ľuďom vysvetliť, aké ukrutné a absurdné boli 50-te roky minulého storočia, nič lepšie na čítanie, ako Mňačka, im nemôže dať. Aj preto, že nebol nestranným pozorovateľom, ale aktérom tej doby.
"Uveril som, že Novomeský a Clementis boli zločinci? Uveril," píše Mňačko v poviedke Záhrada utrpenia, v ktorej začiatku opisuje proces s riaditeľom štátnych mlynov. Pochybnosti, ktoré ako reportér o prípade má, vyrieši rýchlo: "Cestou do hotela som zapochyboval. Nie je rozsudok pritvrdý, neprimeraný výške previnenia? Ale veď naša justícia je socialistická justícia, triedna, nemilosrdná k triednym nepriateľom, ale pritom nanajvýš spravodlivá, humánna! Nemám azda v hlave tiež voľajaké pilusy? Ako môžem pochybovať? Veď tu nešlo o jeden mlyn zamorený zlým pilusom, ani o prelakované auto, ani o dvesto ukrytých motýk! Tu sa súdili nepochopiteľné ťažkosti a svinstvá v zásobovaní základnou potravinou, chlebom!" (Predstavujem si, ako sa Mňačko cítil, keď desať rokov po procese túto poviedku písal a bol vyliečený z ilúzie o humánnosti socialistickej justície. Asi ako hlupák a ku cti mu slúži, že to v knihe nezakrýva. Na inom mieste v jednej vete pekne vystihol binárnu morálku 50- rokov: "I ja som sa musel rozhodnúť, s kým a proti komu.")
Zlom v uvedenej poviedke nastáva v momente, keď zatknú človeka, ktorého autor osobne pozná a o jeho čestnosti je presvedčený. Pointa v podstate všetkých poviedok v knihe je rovnaká, iné a často neuveriteľné sú príbehy. Napríklad ten, v ktorom prepustia z práce projektanta len preto, že má rovnaké priezvisko, ako jeden inžinier stavby trate Margecany - Červená skala, ktorý kedysi nechal strieľať do ľudí a vznikol o tom film. Stranícky výbor je spokojný, ako s projektantom s podozrivým priezviskom zatočil. Ale keďže jeho schopnosti nemajú kým na hradiť, uzavrú s ním zmluvu a ďalej robí na stavbe, len kdesi mimo, v unimobunke, kam oči robotníkov nedovidia.
Už z názvu knihy je zrejmé, že sú to reportáže a tomu zodpovedá aj Mňačkov štýl písania. Kto očakáva "krásnu literatúru", bude sklamaný, kto chce čítať niečo autentické od autora, ktorý sa považoval za komunistu, ale postupne z ideálov projektovaných do strany vytriezvoval, budú sa mu Oneskorené reportáže páčiť. Páčili sa aj v čase, kedy vyšli (1963); kniha postupne vo viacerých vydaniach vyšla v náklade 103-tisíc kusov. Na začiatku vyšlo niekoľko poviedok z knihy v Kultúrnom živote a stranícke vedenie bolo zdesené, neprialo si, aby sa niekto vracal k stalinskému teroru. Až po vnútrostraníckom boji dostala kniha zelenú a Mňačko, po jej obrovskom úspechu, Štátnu cenu za literatúru a stotisíc korún k tomu.
Inak, kto ešte Mňačka nemá prečítaného, alebo len tie najznámejšie tituly, nech siahne aj po Siemej noci, v ktorej popisuje inváziu v auguste 1968. To je ďalšia kniha, pre ktorú mám na Mňačka slabosť. Aj pre takéto odseky:
"Nič. S tým sa nedá robiť nič, dá sa len modliť, kdesi je tu možno spodná voda, kdesi povyše múra a možno aj pod ním, možno je to veľká spodná voda, možno podzemný potok, možno podzemné jazero a ten pramienok, čo tu premoká, je iba jej nesmelý predvoj, do kristaježiša aj s takou robotou, do boha a do kristaježiša" To je môj koniec. Koniec, brnklo mu v hlave."
Ak vám termín 'dobry komunista' príde ako oxymoron, prečítajte si toto a možno zmeníte názor. To, že táto kniha v roku 1963 naozaj vyšla, malo byť podľa naivného (teraz to už vieme) Mnacka dôkazom, že režim sa vie a je schopný očistiť. Škoda, že sa tak kruto mýlil.
"Naivná. Mocná. Nič ju nezlomí, nič ju nenaruší v jej naivnej viere. Je čistá, čestná, v iných kategóriách rozmýšľať nevie. Nič ju nezlomí, nič... Pravdaže ju zlomili."
Pán Mňačko v úvode dúfa, že to, čo sa stalo, sa už viac nestane a "pravda, nech je ona hocijako trpká, je predsa len učiteľkou a posunovačom histórie". Nedá sa s ním nesúhlasiť. Aj dnes však platí, že stále máme čo robiť. Zamávala mnou riadne, lebo toľko absurdností a smútku som v poslednom čase v knihách už dlho nečítala. Je pravda, že sú v knihe aj príbehy so šťastným koncom, no prítomná absurdnosť prehlušila aj tie. Nájdeme v nej príbehy o tom, ako sa z čestných, spravodlivých a silných ľudí stali ľudia unavení a otrávení životom, "prirýchlo ustali, tempo tých čias z nich narobilo šrot". No boli aj takí, čo sa nevzdali, bojovali za spravodlivosť a právo a podarilo sa im vyhrať. Dúfam, že takých bolo a je viac...
Según se puede leer en el manual de literaturas eslavas, coordinado por Fernando Presa, “tras el golpe de estado de 1948, Ladislav Mnacko se plegó a los dictados del realismo socialista (…); luego, se fue apartando de la línea oficial, adoptando una posición cada vez más crítica con el sistema, hasta el punto de que se vio obligado a exiliarse”. Este pequeño párrafo es toda una declaración de principios, sobre todo si a él añadimos esta frase del prólogo a la obra que nos ocupa: “Soy comunista, amo a mi Partido”. La declaración de principios de Mnacko, junto a su vehemente militancia inicial, nos hace pensar en alguien que no va a escribir estos Reportajes Tardíos desde un punto de vista neutral, sino enormemente comprometido con su Partido, y que lo hará a modo de denunciar las posibles desviaciones cometidas, producto de la inteligencia, de la organización, de la burocracia incluso, pero jamás del sistema. Es obvio que, desde esta perspectiva, resultará imposible narrar de forma neutral, clara, concisa y libre, los terribles sucesos que el autor nos pretende mostrar. Su mensaje, desde la atalaya de la literatura comprometida al ideal político, queda enormemente desvirtuado porque no podemos ignorar que, allá donde existen ideales políticos vehementes, solo es posible una literatura comprometida políticamente hablando y que, eso, una literatura comprometida políticamente hablando, no es literatura. La mayoría de las veces es propaganda y, en esta ocasión, un híbrido a mitad de camino entre el periodismo paternalista y el libelo periodístico. Si hemos acordado que el libro Reportajes Tardíos no se trata de una novela, de un producto literario, tal vez podamos encuadrarlo en algún otro genero: a tal efecto se podría calificar como crónica periodística, pero no una crónica o reportaje al estilo de las de Egon Erwin Kisch, sino una especie de crónica de sucesos repleta hasta nausea de terminología comunista con un sesgo que enaltece al sistema que pretende denunciar. Porque para Mnacko, el comunismo ha sido capaz de gestar a grandes hombres que trabajan codo con codo con otros que se encargan de boicotear el sistema. Esta premisa panfletaria se encuentra muy alejada de los reportajes costumbristas que ponía de ejemplo, los de Kisch, y abraza la denuncia de irritante contenido demagógico al estilo de Julius Fucik que, aún estando a punto de ser ejecutado, dispone de tiempo todavía para delatar a quienes se han desviado de las doctrinas del Partido y son futuros enemigos de clase, anticipándose a los Procesos de Praga en su Reportaje al Pie de la Horca. Mnacko no sabe o no quiere saber denunciar realmente las represalias estalinistas en Eslovaquia. Una lectura superficial daría esa impresión pero, si vamos más allá, descubrimos que el libro es un canto al Partido Comunista y que, los represaliados, las víctimas, han sido meros accidentes –casi necesarios- en el proceso político. Creo que las denuncias políticas, para que sean literarias, se deben realizar estructurando una gran novela de denuncia del sistema al estilo de Koestler, un sólido ejercicio literario como los de Manea, un compendio de obras de una calidad incuestionable, de pulso firme y honesto como Kadaré, un estudio intelectual y serio como los de Shentaliski e, incluso, al estilo desmesurado de Solzhenitsyn, o con las novelas río de Gheorghiu y los modernos ejercicios de Martin Amis. Esta pequeña relación de escritores que han denunciado el estalinismo en alguna de sus sanguinarias formas han actuado desde una perspectiva que le falta a Mnacko: las víctimas lo han sido del sistema, no de ejecutores que se han extralimitado en sus atribuciones o de gerifaltes o jefecillos que han campado por sus fueros, al margen del Partido y del Comunismo, intocables en su urna impoluta de ideales intocables e incorruptibles. Así que en Mnacko, el mal es interpretado por el hombre, por ese mismo hombre que pergeñó el sistema, aunque ahora resulte que ese sistema se ha erigido por encima del hombre para permanecer inocente. Reportajes Tardíos empieza con un relato sobre un cementerio, donde ya aparecen los elementos que van a estar presentes a lo largo de toda la obra: los muertos, los partisanos, la historia de los resistentes ante los nazis y la Segunda Guerra Mundial para enaltecer el espíritu patriótico eslovaco, la corrupción y las purgas. Ya en esta primera historia de la separación de un matrimonio de héroes se presenta la injusticia como un miembro de la sociedad que se hubiera independizado de la ideología y que actuase por su cuenta y riesgo. El comunismo presenta una perspectiva de “una vida nueva, realmente nueva, con una moral nueva, nuevas relaciones humanas, nueva dignidad del hombre” que viene a contrastar con la época del auge del nazismo que se deja atrás y en donde ahora “los fiscales son fiscales socialistas, los jueces, jueces socialistas, y la antigua policía corrompida ya había pasado a la historia” y el Cuerpo de Seguridad “protege al pueblo, responde ante el pueblo, defiende el derecho y la justicia”, lo que viene a significar que los abusos son perpetrados por “enemigos de clase”, malos comunistas, en ningún caso por el propio sistema comunista en sí. Evidentemente, el binomio comunismo/nazismo ha protagonizado el siglo XX. Como dice Todorov en su brillante trabajo Memoria del Mal, Tentación del Bien: la historia del siglo XX, en Europa, es indisociable de la del totalitarismo. El estado totalitario inaugural, la Rusia soviética, nació durante la Primera Guerra Mundial y muestra su huella; la Alemania nazi siguió poco después. La Segunda Guerra Mundial se inició cuando los dos Estados totalitarios se habían aliado y prosiguió con una lucha sin cuartel entre ambos. La segunda mitad del siglo se desarrolló a la sombra de la guerra fría, que opuso Occidente al bando comunista. Los cien años que acaban de transcurrir estuvieron dominados por el combate del totalitarismo con la democracia o por el de ambas ramas totalitarias entre sí . Para Mnacko el nazismo criminal (con sus millones de víctimas inocentes) dejó paso a un mundo utópico e ideal por el que lucharon los partisanos eslovacos: el mundo socialista o comunista. Sin embargo, los millones de las víctimas inocentes del comunismo no son producto del sistema criminal como lo fueron las del nazismo, en este caso han sido elementos aislados que han operado sus maldades de espaldas al comunismo. Así sucede en el proceso que se desarrolla en el articulo de El Mercado de los Escándalos -en donde se enjuicia a un harinero y tras un montaje se condena al inocente-; los jueces y el sistema de la judicatura, el sistema penitenciario si se me apura, son los culpables. Esto sería como decir que Vichinsky actuara independientemente de Stalin en los amaños de los procesos de Moscú (cosa que para muchos condenados en las cárceles estalinistas sí que parecía ser cierta puesto que morían dando vivas a Stalin y convencidos de que si Él supiera la injusticia que se estaba cometiendo la habría impedido cuando, realmente, la firma de las condenas a muerte iba ratificada, en última instancia, por el propio Stalin) o que Roland Freisler no obedecía las ordenes de Hitler dictadas para la judicatura. Así que los relatos, o pequeños reportajes que componen este volumen, presentan un estilo grandilocuente jalonado de obreros que trabajan en pos del socialismo, como ocurre en Las Vías del Tren y en El Vaporcito de Recreo, en donde Mnacko, más que denunciar una injusticia se llena la boca con un vocabulario técnico industrial y parece abrazar de nuevo la corriente realista de la literatura de las primeras épocas del comunismo, glosándonos a los héroes que se dedican a trabajar en los pantanos, en la construcción del ferrocarril o de las grandes presas, en los proyectos mastodónticos del régimen y que ven obstaculizada su labor por pequeños impedimentos burocráticos y con corruptelas a veces ininteligibles que resultan un verdadero galimatías para el lector y nada aclaran. El Testigo quizás sea el articulo más conseguido del libro. En él aparecen de nuevo todos los elementos conductores de la obra: la muerte, el nazismo, la guerra de liberación, los partisanos, los juicios, los jueces corruptos, los funcionarios vendidos y temerosos al sistema y el inocente que es encausado y condenado injustamente. Pero ahora, se introduce un elemento que nos valdrá para hacer una reflexión final y llegar a ciertas conclusiones: el hombre juzgado realmente es un asesino, es culpable porque ha dado un tiro de gracia a sus víctimas, aunque lo hizo para que no sufrieran tras ser fusiladas por los nazis –por un pelotón de nazis que él integraba y que, tras el incidente, dejó de lado para unirse a la lucha partisana-. El autor juega con fuego en este relato y se quema moralmente puesto que parece que el valor de las vidas y la magnitud de los crímenes están en función de quién los perpetra y de a quién se ejecuta. En todo momento se presenta al hombre como un inocente que es víctima de un juicio injusto, olvidándose Mnacko de que se trata de un asesino. Es el espíritu que emana el libro: en todo momento se presentan a las víctimas del estalinismo como producto de unos hombres desalmados olvidándose que, el verdadero culpable, es el comunismo en sí, que alentó, permitió, creó, educó, generó y sostuvo a semejantes criminales. Porque, como dijo Rousseau, en las relaciones entre los hombres, lo que peor puede sucederle a uno es encontrarse bajo el dominio de otro. Y yo me atrevería a añadir, a modo de corolario, que es peor es aún si ese otro se encuentra, a su vez, sometido al ingente poder de un sistema político totalitario.
El autor tira la piedra y esconde la mano, es torticero y trabucaire. Donde hay politiqueo no cabe la literatura aunque se preñe de realismo social, compromiso y otras zarandajas.
Prečítaných pár reportáží... Žáner jednoducho rada nemám. Toľko expresívnych konštrukcií som už dávno nevidela a k diskutabilným politickým machináciám doby sa, podľa mňa, v toľkej miere nehodia.
Husté.... O tom, že päťdesiate roky v Československu boli jeden obrovský nechutný humus som vedel už z predchádzajúcich kníh, najmä z Loeblovho "Svědectví o procesu". Ale to boli procesy s komunistickými špičkami. Mňačko v roku 1963 (!!!) farbisto opisuje zverstvá a neprávosti, ktoré boli páchané na obyčajných ľuďoch, a v každom príbehu autor priblíži čitateľovi smutný príbeh, ktorý končí buď tragicky, alebo neutrálne. Knihu som nečítal naraz, ale po častiach, lebo aj tie krátke príbehy som musel jednoducho rozdýchať. Zatínal som päste a predstavoval som si sám seba v týchto krízových situáciách a videl som sa, ako sa tej zlovôli podvoľujem a ako po krátkom čase kapitulujem.... Rozmýšľal som nad samotným autorom, ktorý v siahodlhom úvode ku knihe píše, že aj on sa podieľal nepriamo na tom marazme doby. Tým, že písal oslavné ódy na komunizmus a nekriticky písal o dobe, ktorú ako mladý novinár - publicita žil. Precitnutie pre neho znamenal až XX. zjazd Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, kde sa odsúdil po prvý krát Stalinov kult osobnosti. Tieto sebareflexie sa prenášali aj do našej spoločnosti, keď začiatok 60. rokov znamenal mnohopočetné amnestie. Mňačko si týmito oneskorenými reportážami umyl v Pilátovej miske ruky a od tej chvíle sa stal kritikom režimu, najprv v miere povolenej ranou "glasnosťou" a neskôr, po roku 1968 a v čase zúrivej husákovskej normalizácie prešiel do otvoreného protikomunistického postoja. Verím tomu, že Mňačka ešte aj na smrteľnej posteli nesmierne trápilo to, že aj on si čiastočne zašpinil ruky. Ale našiel v neskoršej dobe toľko sily, že sa všemožne snažil vystupovať proti vtedajšiemu režimu. Doteraz nechápem, že sa podarilo v roku 1963 vydať túto knihu ...
Nemá zmysel hovoriť o čom kniha je podľa jednotlivých "reportáží". Je to jednoducho zrkadlo nastavené istej dobe. Taktiež netreba zabúdať na to, že aj to zrkadlo bolo nastavené v nejakej dobe. Sú to príbehy drsné, kruté a až príliš pravdivé a živé. Príbehy nespravodlivé, a predsa tak výstižné. Mňačkova tvorba by mala patriť celá k povinnej literatúre. Teda, okrem Ako chutí moc aj toto a Smrť sa volá Engelchen. A možno aj Nočný rozhovor. A možno fakt všetko. Lebo je tam všetko. Je tam vojna, je tam neprávosť, je tam totalita. A je tam Mňačko ako aktér, ako konateľ, ako páchateľ, ako ten, čo vraví "mrzí ma to". Ja mu to beriem a aj preto odporúčam každému, koho zaujíma, ako to na Slovensku vyzeralo v povojnovom období, v päťdesiatych rokoch, v dobe tvrdého stalinizmu.
Skvelý pohľad do doby, ktorá je preč. O to presvedčivejší, že jeho autorom je človek, ktorý množstu ideálov prezentovaných stranou sám veril a túto knihu považoval za spôsob, ako sa očistiť od minulosti. Niektoré príbehy na mňa zapôsobili viac (Klára, Svedok), niektoré mnou rezonovali menej, žiaden však nezostal bez účinku.
Svojim spôsobom ťažké čítanie, myslím, že keď sme to brali v škole, asi som mala plnú hlavu iných vecí.
Pri čítaní ma prepadal pocit hrôzy, koľko ľudí bolo nespravodlivo odsúdených a na aké strašne tresty. Striasa ma len pri tom pomyslení a znova a znova si opakujem, aké mame šťastie, v akej dobe žijeme, hoci samozrejme nie je ideálna.
Som rada, že tieto reportáže vznikli, hoci oneskorene.
Absurdita 50-tych rokov, ale aj celej komunistickej diktatúry v plnej kráse alebo skôr dese. Vykonštruované procesy. Mňačko príbehy opisuje už ako "uvedomelý" človek, ktorý pochopil, o čo režimu ide. Odporúčam, lebo aj takáto história sa môže opakovať.
Pravda o 50. letech minulého století. Absurdní, strastiplné osudy lidí pohledem novináře, který sepisuje své zážitky a rozhovory do příběhů. Již teď vím, že to není poslední kniha od Vladislava Mňačka (mimochodem prvního slovenského autora, od kterého jsem něco četla - ostuda).
Jedná se o první přečtenou autorovu knihu. Vzpomínám si, že jsme se o tomto autorovi učili na základní škole. Na střední škole jsme se o něm nezmínili, což je škoda. Autor je známý především knihami SMRT SI ŘÍKÁ ENGELCHEN a JAK CHUTNÁ MOC.
OPOŽDĚNÉ REPORTÁŽE jsou reportáže o nespravedlnostech, které obracely naruby osudy lidí v 50. letech v Československu.
Kniha obsahuje 11 reportáží (povídek). Na počátku knihy se nachází Úvod, ve kterém autor uvedl, proč se rozhodl napsat tuto knihu. Autor byl komunista, ale uvědomoval si chyby, kterých se dopustili komunisté v 50. letech na nevinných lidech, kterým pak ničili životy včetně jejich rodin. Paradoxem je, že se jednalo také o lidi, kteří bojovali v 2. světové válce, přidali se k partyzánům, ničím se neprovinili, byli řádnými členy KSČ, a přesto přese všechno byli na těchto lidech páchány křivdy. Myslím si, že autor musel mít hodně odvahy, aby napsal a vydal tuto knihu, protože kniha byla vydána v roce 1963. Některé osudy lidí byly velmi smutné, tragické a nepochopitelné. V knize máme vykresleny problémy, se kterými se setkávali lidé komunisté, kteří byli na vrcholových pozicích a museli je řešit.
Nejvíce mě oslovily tyto reportáže: Na hřbitově, Zahrada muk, Dva kamarádi, Svědek aj.
Veľmi poučný pohľad na zmanipulované procesy a pochybné zaobchádzanie s ľuďmi počas budovania ranného socializmu 50. rokov z perspektívy autora, ktorý (pôvodne ako zapálený komunista a oddaný podporovateľ režimu) pociťuje rozplynutie svojich romantických ideí o budovaní socializmu a odkrýva špinu pod povrchom. Podáva svedectvo o postupnom nástupe udavačstva, nedôvery, neúcty k človeku. Je veľmi zaujímavé sledovať Mňačkove vytriezvenie po odhalení spôsobu, ako sa režim zbavoval nielen režimu nelojálnych a potenciálne "nebezpečných", ale často i nevinných občanov, a ako sa sám autor vysporadúva s touto skutočnosťou. Táto kniha pomôže všetkým súčasníkom nazerať na historické udalosti s triezvejším úsudkom, nakoľko sa dá predpokladať, že mnoho komunistov bolo v tom čase v rovnakej situácii ako Mňačko - po pôvodnom entuziazme nastáva vytriezvenie a človek si musí nájsť nové miesto v spoločnosti. Tento prerod videl Mňačka od disentu až k následnej emigrácii.
Kdyby někde vypsali kurz "proč nefunguje komunismus v praxi", tak by tohle byla povinná literatura. Mňačko byl přitom komunista tělem i duší a neodpustí si vždy povzbudivou doušku na závěr, ale současně reportáž za reportáží ukazuje, jak tenhle systém prostě nemůže fungovat. Udávání, šlendrián, neschopnost, srážení výjimečných jedinců, schovávání se před odpovědností, tragické centrální plánování, aparátčíci, bizarní přešlapy i nechutné pomsty. Je to přitom skvěle napsané; zejména z "Diáře" a "Slavnosti" se mi dělalo napůl špatně a napůl mrazilo. A to prosím psal ještě před osmašedesátým! Ještě že už jsou ty časy pryč.
Reflektovanie vlastnej Mnackovej naivity je mimoriadne silne. Odkrytie zvratenosti systemu bolo, nanestastie, nedostatocne. Kniha ostava len ako zaznamenanie doby, ako zostanu aj sucasne reportaze? Alebo aj nieco dokazala kniha zmenit a zmenit sucasne reportaze?
Povinné čítanie pre všetkých, ktorí si myslia, že za komunizmu bolo lepšie. Dnes tu možno máme obrovskú korupciu, no tá tu bola aj pred 50 rokmi, len lepšie ututlaná. Avšak v rovnakej miere na vysokých postoch. Nevraviac o tom, že dnes sa "prekážajúcemu" človeku môže v najhoršom prípade stať, že ho vyhodia. Vtedy si vykonštruovali proti takýmto smoliarom procesy a šli sedieť. Je to všeobecne známe, no mám pocit, že niektoré ovčie stáda sú tak zaslepené nenávisťou voči nefungujúcej demokracii, že totálne ignorujú zverstvá čo sa tu diali pred jej nástupom.
V mojej vlastnej knižnej náväznosti na Nežnú fatamorgánu od Dominika Dána, sú Oneskorené reportáže, ešte reálnejším a surovejším obrazom doby. Oneskorené reportáže ako spätné zrkadlo na aute nesú na sebe varovanie: "Objects in mirror are closer, than it appears." ... To je myšlienka a apel, ktorý by sme si od precitnutého komunistu Ladislava Mňačka mali zobrať k srdcu aj v roku 2025. Závan vyhnívajúceho komunizmu a snaha o návrat k autokracii sú stále prítomné. ... Vynikajúca, pútavá zbierka príbehov z obdobia krutovlády a bezprávia v päťdesiatych rokoch minulého storočia .
Zaujalo mě, že autor dovedl vytvořit knihu pravdivého svědectví o tom, co bylo a jak to bylo. Jsou zde zajímavé příběhy plné bezmoci vůči bezpráví a násilí, poraněných lidských duší, o nedůvěře k člověku, o otřesných případech, kdy k zatčení nevinných lidí stačila osobní zášť, o procesích s nespravedlivě odsouzenými. Autor se nebál vyslovit pravdu a protestovat proti maření lidských životů.
"Tu nejde o rekrimináciu a už vonkoncom nie o pomstu. Tu ide o hlboké pochopenie toho, čo sa stalo, preto, aby sa to už viac nestalo. Tu ide o pravdu, nech je ona hocijako trpká, je predsa len učiteľkou a posunovačom histórie."
Ak už si budete musieť prečítať na maturitu jedno jediné dielo, veľmi odporúčam toto. Pretože je to fakt dôležité.