Tremolo ostinato

by Veronika Šikulová

Kniha s názvom požičaným z hudby Tremolo ostinato je románom - nerománom v krátkych kapitolách, rozprávaním o hudbe, slovách, písaní a vzťahoch, v ktorom sa každodenné domáce a záhradné práce prelínajú s úvahami o literatúre a hudbe, autorka vstupuje do vzťahov s okolím... Je voľným rozprávaním miešajúcim niekoľko prúdov vedomia: reflexiou každodenných udalostí, aj tých, ktoré sa stali kedysi dávno a zostali v pamäti ako obrázky, ciest do práce, opakujúcich sa domácich činností, rozprávačkino momentálne rozpoloženie. Druhým významným motívom sú spomienky, jednotlivé situácie aj s kusmi kontextov presne tak, ako sa autorke vryli do pamäti. Rámcom celého rozprávania je životný pocit, pokračujúce hľadanie subjektívnej odpovede na najprirodzenejšie otázky – kto som, čo som? Čo je to hudba, keď je zrozumiteľná bez slov? Rozprávať? Nerozprávať? Písať? Nepísať? Pre koho?

Publikáciu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

280 pages, Hardcover

Published January 1, 2020

About the author

Veronika Šikulová je prozaička, autorka kníh pre deti a mládež.Pôsobila ako novinárka a popritom sa venovala písaniu próz. Prvé prózy publikovala v literárnej prílohe denníka Smena, v literárnych časopisoch Romboid, Slovenské pohľady a v zborníku mladých autorov Druhý dych (1985). Žije a tvorí v Modre.Ocenenia: Prémia Literárneho fondu za pôvodnú literárnu tvorbu za rok 2009 za román Domček jedným ťahom. Prémia Literárneho fondu za pôvodnú literárnu tvorbu za rok 2011 za prózu Miesta v sieti (2011)

Reviews

[Knižný (Valéria Scholtzová) · Rating 4 out of 5]

Toto bol asi prvý prúd vedomia, ktorý som si užila. Veronika Šikulová sa s nami delí o svoje vnútro a spomína na vzťahy vo svojej rodine. Vracia sa hlavne k otcovi Vincentovi, známemu spisovateľovi. Najviac ma do vývrtky dostala spomienka na manžela, ktorý nebol schopný pomôcť žene, keď chorá ležala v posteli. Aj tá sestra má vytočila, keď jej na dôvažok vynadala. Páčilo sa mi použitie nárečia, z celého textu dýcha Dubové a Modra.

[Juraj Bilený · Rating 5 out of 5]

Smutné aj veselé aj pekne pekné. Páči sa mi, ako Veronika Šikulová hľadí na život a hľadí život. Aj nehľadí. A ako píše. Že som chcel čítať aj ostatným, že aha aké pekné.

[Duska Dusana · Rating 5 out of 5]

A skoro som ju neprečítala. Po pár stranách som ju odložila, nevedela som sa naladiť na štýl a nechápala, čo chce autorka povedať. Po čase som jej dala ďalšiu šancu a stranu po strane som sa do nej viac a viac dostávala.
Prepájanie minulosti, súčasnosti, myšlienok. Kniha nemá dej ako taký, sú to viac alebo menej krátke spomienky/ zážitky prelínajúce sa s úvahami.
Je nadherná a ku koncu som ju nepustila z ruky.
Autorka sa vracia k spomienkam otca a na otca, život v Modre, každodenné situácie a zaoberá sa existenčnými otázkami.

[Aleš Bednařík · Rating 4 out of 5]

Beletriu v podstate nečítam od vysokej školy. Len literatúru faktu a psychologickú literatúru. U Verony Šikulovej som urobil výnimku. Môj otec chcel čítať súčasných slovenských autorov, keď k nám príde na návštevu z Brna. Urobil som. A začítal som sa do Tremola.
Takýto príjemný jazykový a literárny šok som nezažil od čias Hrabala. Voľný prúd príbehov, spomienok, názorov, poetického prežívania krajiny a mnoho nezaraditeľného :-) - a ten jazyk, a tie slová, a tie obrazy a emócie...

[Zuna · Rating 5 out of 5]

Veľmi fajn čítanie. Lahôdka

[Michaela · Rating 2 out of 5]

Kniha, na ktorú treba mať náladu a dúfať, že s vami bude ladiť. Nevadí mi prúd vedomia, celkom pekne v ňom plávam, ale okrem pár fajn metafor o nej neviem povedať nič viac. Len pocity. A sú tie farbisté ako visiace užovky na latríne... Temné, s malou svetlou škvrnou... Jednoducho pripomínajú cimrmanovskú chorobu veku: neschopnosť myšlienku udržať a neschopnosť myšlienku opustiť. Na mňa tie užovky furt kukajú, aj keď som obrátila poslednú stránku, vypila griotku a napiekla pre rodinu a keďže sa mi najviac v hlave drží myšlienka autorky, že vekom ma čoraz menej zaujímajú cudzí ľudia, nebudem sa už trápiť a toto púšťam von z hlavy do vetra ako jemne chvejúci sa tón... A ešte k tej griotke, asi mi ostali v mrazáku višne, tak ich idem pohľadať.