Kniha Děvčata první republiky přináší vyprávění osmi žen, které se narodily a vyrůstaly v době prezidentování T. G. Masaryka, aby poté prožily bouřlivé 20. století – i kus toho současného – se všemi jejich zvraty a proměnami. Na pozadí velkých historických událostí hrdinky knihy studovaly, pracovaly, vdávaly se, zažívaly křivdy komunistického režimu i násilnosti v manželství, musely se vyrovnávat se ztrátami dětí i svých blízkých a dělat náročná životní rozhodnutí. Příběhy děvčat první republiky pro knihu zachytily spisovatelka Jana Poncarová a fotografka Dita Pepe, která pracovala i s dobovými fotografickými archivy jednotlivých hrdinek.
Krásny nápad, realizácia aj celkový výsledok. Dokumentárne čriepky životov vyše 90-ročných dám – so všetkou subjektívnou selektívnosťou, zdôrazňovaním či umenšovaním prežitého. Nielen jednotlivým respondentkám – dievčatám – a ich príbehom, ale ani celkovému počinu nechýba pokora, čo jeho kvality len podčiarkuje. Je to ľudské, vrúcne, dojímavé, zaujímavé a krásne.
Velmi pekne rozpravanie viacerych dam akoby z davnych vekov. Casy a zivot o ktorych rozpravaju boli tazke, no napriek tomu sa zdaju carovne a pokojne, tak ako bolo rozpravanie samotnych predstaviteliek. Tym, ze v knihe su ich portrety a fotografie ich rodin, rukopisy a veci im blizke, su tieto damy i nam blizsie a pre nas autentickejsie.
Unikátna kniha. Obsahom i svojim prevedením. Smutno krásne príbehy dievčat, dnes babičiek, krásnych žien pretkané nádhernými fotografiami mi pripomenuli moje babky. Tiež boli dievčatami prvej republiky a tak ako aj dámy v týchto príbehoch, prežili zaujímavý život, ktorý je hodné zaznamenať. Bolo to veľmi pekné obhliadnutie za mladosťou, láskami a rodinnými väzbami. Život uteká a preto je táto kniha tak jedinečná. Zastaví nás na chvíľu a prinúti obhliadnuť sa späť.
Knížka je zpracováním nádherná, ale čekala jsem něco trochu jiného. Mělo mě odradit označení "dokumentární". Jednotlivé příběhy jsou neskutečně zajímavé, ale poměrně krátkéa bez kontextu. Za mě by bylo úžasné všechny příběhy vzít a založit na nich krásný dlouhý a podrobný román.
"Muj pohled na svet formovala prvni republika. Kto k jejim idealum pricechl, ma ji v krvi."
Dejiny, o ktorych sa ucime v skole, su casto "muzske dejiny": vojny, bitky, podpisy dohod. Velke historicke udalosti vsak maju dopad aj na zivoty zien, deti, zranitelnych skupin. Kniha Devcata prvni republiky prinasa rozpravanie osmich zien - v case tvorby knihy vyse 90-rocnych), ktore prezili detstvo pocas prvej Ceskoslovenskej republiky, ktorej vyrocie sme v piatok oslavili. Bratia Cesi aj statnym sviatkom, my, na hanbu, len pamatnym dnom.
Damy, ktore autorka Jana Poncarova vyspovedala, navstevovali v case novej republiky skolku, pripadne zakladnu skolu. Hoci sa ich zivoty cez vojnu a neskor za komunizmu uberali roznymi smermi, odniesli si z tohto obdobia silny odkaz idealov a hodnot. Zaujimave bolo aj sledovat, akym sposobom funguje ludska pamat (a nepochybne aj isty spomienkovy optimizmus): hoci boli ich zivotne pribehy odlisne, na iste momenty si spominali velmi podobne.
Vyzdvihnut musim aj graficku stranku knihy. Uplna nadhera: fotografie Dity Pepe nie su len doplnkom, ale plnohodnotnou sucastou knihy. Pribeh rozpravaju aktualne portrety zien aj vkusne kolorovane historicke fotografie z ich detstva, fotky oblecenia, interierov, doplnkov ci rucne pisanych listov.
Motivacnu literaturu necitam, ale vdaka tejto knihe sa starnutia bojim menej ("Kdyz se divam do minulosti, kdepak mladi! Ja zacala zit, az kdyz jsem ovdovela. Bylo mi padesat jedna a mela jsem i ctyri rande za den.") a pritomnost si uzivam viac ("Vy mladi mate stesti, ze muzete zit ve slobode a v demokracii. Uzivejte si kazde vteriny zivota. Na nic necekajte a rikejte si: Ted jsem stastna. Ted. Ted. Ted. V tomhle okamziku.")
Nádherná kniha vizuálne i obsahovo. Kniha obsahuje životné príbehy 8 žien, ktoré sa narodili v rokoch 1920-1930, v čase rozprávania tak mali už vyše 90 rokov. Príbehy sú doprevádzané fotografiami z mladosti i aktuálnymi fotoportrétmi. Celkovo knihu vnímam ako umelecké dielo.
Hoc sú príbehy rozprávačiek kratšie, som za ne vďačná. Čím som staršia, tým väčšmi ma nadchýňa, aký náhľad na život musia mať ľudia, ktorí prežili takmer jedno storočie - tá perspektíva je pre mňa nepredstaviteľná a dostáva ma do úžasu.
Keďže sa momentálne venujem i obdobiu 2. svetovej vojny, kniha pre mňa bola i doplnením náhľadov na toto obdobie z perspektívy dievčat a mladých žien z rôznych sociálnych kontextov.
Škoda, že portrétov v knihe nebolo viac. Priala by som si, aby po každom jednom ľudskom stvorení zostal aspoň takýto krátky portrét, krátke rozprávanie o živote vlastnými slovami.
Děvčata první repuliky jsou bezesporu krásná kniha. Radost vám udělá pouhé prolistování. Ale. Zhruba rok před Děvčaty jsem četla Slečny od stejného nakladatelství, ze kterých jsem byla nadšená. Děvčata první republiky jsou graficky sice ještě o úroveň výše, ale jednotlivé příběhy jsou velmi krátké, nejdou nikterak do hloubky a spojuje je jen málo*. Chápu, že získávat příběhy od respondentek starších osmdesáti let musí být složité, ale přesto mám pocit promarněné příležitosti. Dobře pokládané otázky mohly knihu posunout mnohem dál. Skoro jako by autorka nevěděla, o co se opřít, a tak zůstala u kratičkých autobiografických vyprávění, která až na výjimky sledují linku rodiče a dětství, válka, svatba, děti. Technická připomínka na závěr – netradiční vazba je sice zajímavá, ale po prvním opatrném čtení, se mi knižní blok od obálky odlepil, protože úzký proužek lepidla ho neudržel.
*Tady se přiznávám, že srovnávám právě se Slečnami, které přinesly velice různorodé příběhy žen, které spojuje to, že zůstaly neprovdané.