What do you think?
Rate this book
Na brehu spieva dav
Keď sa svet okolo vás zmení na dav, kam sa dá postaviť tak, aby ste prežili?
Mladá žena s úspešnou kariérou a usporiadanou rodinou spácha násilný trestný čin. Úsilie svedka, sociálnych sietí a médií prispieť k jej spravodlivému potrestaniu vedie k dramatickým dôsledkom nielen pre ňu samu, ale aj pre mesto, v ktorom žije. Katarzia síce príde, ale vždy iba na chvíľu a nikdy nie úplná.
Cez retrospektívne výpovede viacerých postáv autor postupne odkrýva nielen to, čo tragickej konfrontácii predchádzalo, ale aj to, ako sa na pozadí radikalizujúcej sa spoločenskej nálady menia vzťahy medzi aktérmi súkromných aj verejných udalostí. Tie postavy, ktoré pri živote drží už len zvedavosť na to, čo ich ešte čaká, budú prekvapené, príjemne aj nepríjemne. A tie, ktoré ženie túžba po tom, aby každý dostal, čo si zaslúži, takisto.
Varovanie! Táto kniha vás môže pripraviť o radosť z internetového lynčovania. Spravodlivé rozhorčenie nad zlyhaniami iných už nikdy nebude tým, čím bývalo.
Lukáš Fila, hudobník a vydavateľ
Román, ktorý otvára oči. Každá strana spôsobuje bolesť a zároveň vás núti otočiť ju a čítať ďalej. Nepekný obraz krajiny, kde každý volá po slušnosti, no málokto sa slušne správa. Mrazivý obraz našej blízkej budúcnosti, ktorý sa poľahky môže stať naplneným proroctvom.
Arpád Soltész, novinár a spisovateľ
Mladá žena s úspešnou kariérou a usporiadanou rodinou spácha násilný trestný čin. Úsilie svedka, sociálnych sietí a médií prispieť k jej spravodlivému potrestaniu vedie k dramatickým dôsledkom nielen pre ňu samu, ale aj pre mesto, v ktorom žije. Katarzia síce príde, ale vždy iba na chvíľu a nikdy nie úplná.
Cez retrospektívne výpovede viacerých postáv autor postupne odkrýva nielen to, čo tragickej konfrontácii predchádzalo, ale aj to, ako sa na pozadí radikalizujúcej sa spoločenskej nálady menia vzťahy medzi aktérmi súkromných aj verejných udalostí. Tie postavy, ktoré pri živote drží už len zvedavosť na to, čo ich ešte čaká, budú prekvapené, príjemne aj nepríjemne. A tie, ktoré ženie túžba po tom, aby každý dostal, čo si zaslúži, takisto.
Varovanie! Táto kniha vás môže pripraviť o radosť z internetového lynčovania. Spravodlivé rozhorčenie nad zlyhaniami iných už nikdy nebude tým, čím bývalo.
Lukáš Fila, hudobník a vydavateľ
Román, ktorý otvára oči. Každá strana spôsobuje bolesť a zároveň vás núti otočiť ju a čítať ďalej. Nepekný obraz krajiny, kde každý volá po slušnosti, no málokto sa slušne správa. Mrazivý obraz našej blízkej budúcnosti, ktorý sa poľahky môže stať naplneným proroctvom.
Arpád Soltész, novinár a spisovateľ
- GenresFiction
320 pages, Hardcover
Published November 1, 2020
3 people are currently reading
55 people want to read
Ratings & Reviews
Friends & Following
Create a free account to discover what your friends think of this book!
Community Reviews
Displaying 1 - 14 of 14 reviews
March 6, 2023
Kŕčovitá, zle napísaná a zúfalo nudná obrana konzervatívnych hierarchií na vrchole ktorých stojí samozrejme muž, prísny báťuška patriarcha. Kniha sa tvári, že nie, ale je hlavne o ňom - o autorovi. Okrem iných osobnostných kuriozít má očividne v zuboch projekty typu Zomri, tak ho pre účely tohto zhrnutia budem volať “Fotka Petra Stašáka.” Dáva to zmysel, sľubujem.
Patrí sa začať silnými stránkami románu.
Keď ich máme za sebou, tak sa môžeme venovať forme. Tá je jednoduchá, všetko sa skladá z vnútorných monológov. Aj dialógy. “Fotka Petra Stašáka” jednoducho nedokáže napísať dialóg, v ktorom by jednotlivé postavy na seba prirodzene reagovali. Hovoria skrz seba, ich vzájomné monológy sa míňajú. Keď si predstavite tú slávnu fotku Petra Stašáka, ktorú mám na mysli, tak okamžite pochopíte prečo. Keby na mňa niekto začal rozprávať takým spôsobom, ako postavy románu hovoria na seba, tak po čase tiež radšej čumím uprene na prasklinu v omietke a recitujem v odpovedi Detvana. Všetko jedno. Štruktúra vnútorného monológu každého rozprávača (a vystrieda sa ich hodne) je nasledovná:
NÁHODNÁ VATA - PSYCHOLOGICKÝ STEREOTYP - NÁHODNÁ VATA - ÚTRŽOK DEJA - PSYCHOLOGICKÝ STEREOTYP - SOCIOLOGICKÝ STEREOTYP - NÁHODNÁ VATA - NÁHODNÁ VATA.
Do zblbnutia. Vnútorné monológy sa len tak hemžia mikroúvahami na široké množstvo tém, náhodnými faktami, faktoidmi a v momente, keď to “Fotografiu Petra Stašáka” omrzí, tak niektorý z detailov utne v polke prehlásením typu “alebo tak nejak,” “neviem presne,” “už si nepamätám,” či “však viete ako...” No nevieme a rozčuľuje nás to. Najhoršie je, že drvivá väčšina tejto vaty neslúži na vykreslenie postáv, ale na to, aby čitateľ ochkal, že čo všetko “Fotka Petra Stašáka” vie, čo všakovaké zažila a prečítala, odkiaľ pochádza, kam smeruje a tak vôbec, však viete ako… Málokedy pri čítaní vydávam zvuky. Pri tejto knihe som miestami kvílil od zúfalstva a často som bol prinútený vypustiť z hrdla ten trpký, rezignovaný typ krátkeho smiechu, takmer zaštekania, ktorý mám inak vyhradený pre chvíle, keď mi namazaný chlieb padne tou zaujímavou stranou na dlážku, dlážka sa preborí k susedom a zabije im mačku.
Keby téma nebola moja obľúbená, tak knihu určite nedočítam. Určite by som sa na to vykašľal aj vtedy, keby mala zapadnúť okamžite do zabudnutia, lebo je to neskutočná strata času. Lenže ju vychválil na prebale Lukáš Fila i Arpád Šoltész, v N-ku aj v Sme vyšli priaznivé, hoci veľmi vágne, recenzie a z mne neznámych dôvodov (neboli celkom jasné ani jemu) o nej v súvislosti s Pišťánkom hovoril aj Dado Nagy. Prakticky som nemal na výber, dá sa povedať. O public shaming-u, tomu, čomu sa teraz tak módne hovorí kultúra rušenia, o tom som čo to počítal, dokonca aj aktuálne analýzy. Taký “Fotka Petra Stašáka” to o sebe určite nemôže povedať, lebo z celeho textu priam kričia truizmy LeBona - otca teórie davu, ktorá je dnes prekonaná takým spôsobom, že nielenže je považovaná za vyslovene hlúpu, ale dokonca vymyslenú z veľmi škaredých pohnútok. Konkrétne, udržať ‘davy’ pod kontrolou v koloniálnej britskej Indii. Inými slovami, udržať nadvládu privilegovanej vrstvy dobyvateľov nad drvivou väčšinou obyvateľstva, ktoré požaduje také hrozné veci, ako slobodu, rovnoprávnosť a demokraciu. To všetko pod rúškom šírenia civilizácie a “prirodzených” hierarchií, v tomto prípade rasizmu.
Nečudo preto, že úpenlivý plač nad cancel culture počujeme práve z radov konzervatívcov. Nečudo, veď každý, kto niekedy videl tú fotku Petra Stašáka, ktorú mám na mysli, vie, že odvrávať sa nemá.
Vedia to aj ženské postavy v románe. Jedna sa síce vzpiera, ale ku koncu aj tak uzná, že to nemá zmysel, že muži sú fyzicky vždy vo výhode a najlepšou odpoveďou na situáciu bude pasivita. Iné sa rovno začnú modliť a z nejakého dôvodu spomínať na sviečkové demonštrácie. K nežnej revolúcii sa “Fotka Petra Stašáka” vracia v texte pomerne často, potrebuje zlúčiť dva na pohľad nezlučiteľné fakty - odsúdenie ‘cancel culture’ ako ukážky iracionálneho a živelného davu a priznanie, že dav dokáže meniť dejiny k lepšiemu. Nedarí sa mu to, tak o Nežnom dave radšej píše vždy v súvislosti s pokornými náboženskými prejavmi. Čo, mimochodom, dokazuje, že žiadne prirovnanie nie je dokonalé, lebo na fotke Petra Stašáka (veď viete, ktorú mám na mysli) nič pokorne náboženského nenájdeme. To je vyhradené ženám.
Ešte jedna perverzná idea máta autora. Neustále nutkanie obrátiť optiku a z obetí urobiť vinníkov. Tak vlastne vznikol aj termín “cancel culture”. Keď niekto takýto urobí ťažký prešľap, tak namiesto priznania si chyby, ospravedlnenia a úprimnej snahy o sebareflexiu sa všetka vina hodí na ľudí, ktorí sa voči nespravodlivosti ozvú, častokrát sú to dokonca ľudia, ktorým bolo priamo ublížené. Správna “Fotka Petra Stašáka” také niečo nemôže dovoliť, takže napíše román, kde sú ženy slabé a potrebujú ochranu mužov, ale súčasne sú vinné za všetko. Napíše román, kde všetky pripomienky mocným, ktoré tí menej mocní vyjadrujú cez sociálne siete, sú “cancel culture.” Tejto pointe bolo v románe prispôsobené všetko. Preto sa blbo číta, preto sú situácie a postavy nerealistické, odtrhnuté od života a ich motivácie by neobstáli ani pred pred zrakom žiaka prvého stupňa. Pointa zabila rozprávanie.
Rovnako znepokojujúca je aj autorova tendencia považovať ten príslovečný nános civilizácie, pod ktorým číha barbarizmus, za veľmi tenučký. V románe stačí len malé rozrušenie zabehaného poriadku (napríklad štrajk smetiarov) a z ľudí sú hneď dobre že nie beštie. Obávam sa, že toto presvedčenie odhaľuje násobne viac o autorovi, než to prezrádza o spoločnosti. Pekné veci to nebudú.
Skutočná fotka Petra Stašáka je svojim spôsobom úžasná. Nikto, asi ani sám Stašák, nepredstiera, že ten pohľad je naozaj zvodný. Je to hra a funguje len dovtedy, kým všetci zúčastnení hrajú podľa dohodnutých pravidiel. V momente, keď sa na ňu pozrie niekto, kto s nimi hrať nechce, tak nastupuje hurónsky smiech. Toto vadi “Fotke Petra Stašáka” najviac. Že sa mu niekto smeje a ten niekto má na to právo a aj veľmi dobrý dôvod.
Nehrajme s ním túto hru na “cancel culture.” Je hlúpa a ubližuje nevinným ľuďom.
Patrí sa začať silnými stránkami románu.
Keď ich máme za sebou, tak sa môžeme venovať forme. Tá je jednoduchá, všetko sa skladá z vnútorných monológov. Aj dialógy. “Fotka Petra Stašáka” jednoducho nedokáže napísať dialóg, v ktorom by jednotlivé postavy na seba prirodzene reagovali. Hovoria skrz seba, ich vzájomné monológy sa míňajú. Keď si predstavite tú slávnu fotku Petra Stašáka, ktorú mám na mysli, tak okamžite pochopíte prečo. Keby na mňa niekto začal rozprávať takým spôsobom, ako postavy románu hovoria na seba, tak po čase tiež radšej čumím uprene na prasklinu v omietke a recitujem v odpovedi Detvana. Všetko jedno. Štruktúra vnútorného monológu každého rozprávača (a vystrieda sa ich hodne) je nasledovná:
NÁHODNÁ VATA - PSYCHOLOGICKÝ STEREOTYP - NÁHODNÁ VATA - ÚTRŽOK DEJA - PSYCHOLOGICKÝ STEREOTYP - SOCIOLOGICKÝ STEREOTYP - NÁHODNÁ VATA - NÁHODNÁ VATA.
Do zblbnutia. Vnútorné monológy sa len tak hemžia mikroúvahami na široké množstvo tém, náhodnými faktami, faktoidmi a v momente, keď to “Fotografiu Petra Stašáka” omrzí, tak niektorý z detailov utne v polke prehlásením typu “alebo tak nejak,” “neviem presne,” “už si nepamätám,” či “však viete ako...” No nevieme a rozčuľuje nás to. Najhoršie je, že drvivá väčšina tejto vaty neslúži na vykreslenie postáv, ale na to, aby čitateľ ochkal, že čo všetko “Fotka Petra Stašáka” vie, čo všakovaké zažila a prečítala, odkiaľ pochádza, kam smeruje a tak vôbec, však viete ako… Málokedy pri čítaní vydávam zvuky. Pri tejto knihe som miestami kvílil od zúfalstva a často som bol prinútený vypustiť z hrdla ten trpký, rezignovaný typ krátkeho smiechu, takmer zaštekania, ktorý mám inak vyhradený pre chvíle, keď mi namazaný chlieb padne tou zaujímavou stranou na dlážku, dlážka sa preborí k susedom a zabije im mačku.
Keby téma nebola moja obľúbená, tak knihu určite nedočítam. Určite by som sa na to vykašľal aj vtedy, keby mala zapadnúť okamžite do zabudnutia, lebo je to neskutočná strata času. Lenže ju vychválil na prebale Lukáš Fila i Arpád Šoltész, v N-ku aj v Sme vyšli priaznivé, hoci veľmi vágne, recenzie a z mne neznámych dôvodov (neboli celkom jasné ani jemu) o nej v súvislosti s Pišťánkom hovoril aj Dado Nagy. Prakticky som nemal na výber, dá sa povedať. O public shaming-u, tomu, čomu sa teraz tak módne hovorí kultúra rušenia, o tom som čo to počítal, dokonca aj aktuálne analýzy. Taký “Fotka Petra Stašáka” to o sebe určite nemôže povedať, lebo z celeho textu priam kričia truizmy LeBona - otca teórie davu, ktorá je dnes prekonaná takým spôsobom, že nielenže je považovaná za vyslovene hlúpu, ale dokonca vymyslenú z veľmi škaredých pohnútok. Konkrétne, udržať ‘davy’ pod kontrolou v koloniálnej britskej Indii. Inými slovami, udržať nadvládu privilegovanej vrstvy dobyvateľov nad drvivou väčšinou obyvateľstva, ktoré požaduje také hrozné veci, ako slobodu, rovnoprávnosť a demokraciu. To všetko pod rúškom šírenia civilizácie a “prirodzených” hierarchií, v tomto prípade rasizmu.
Nečudo preto, že úpenlivý plač nad cancel culture počujeme práve z radov konzervatívcov. Nečudo, veď každý, kto niekedy videl tú fotku Petra Stašáka, ktorú mám na mysli, vie, že odvrávať sa nemá.
Vedia to aj ženské postavy v románe. Jedna sa síce vzpiera, ale ku koncu aj tak uzná, že to nemá zmysel, že muži sú fyzicky vždy vo výhode a najlepšou odpoveďou na situáciu bude pasivita. Iné sa rovno začnú modliť a z nejakého dôvodu spomínať na sviečkové demonštrácie. K nežnej revolúcii sa “Fotka Petra Stašáka” vracia v texte pomerne často, potrebuje zlúčiť dva na pohľad nezlučiteľné fakty - odsúdenie ‘cancel culture’ ako ukážky iracionálneho a živelného davu a priznanie, že dav dokáže meniť dejiny k lepšiemu. Nedarí sa mu to, tak o Nežnom dave radšej píše vždy v súvislosti s pokornými náboženskými prejavmi. Čo, mimochodom, dokazuje, že žiadne prirovnanie nie je dokonalé, lebo na fotke Petra Stašáka (veď viete, ktorú mám na mysli) nič pokorne náboženského nenájdeme. To je vyhradené ženám.
Ešte jedna perverzná idea máta autora. Neustále nutkanie obrátiť optiku a z obetí urobiť vinníkov. Tak vlastne vznikol aj termín “cancel culture”. Keď niekto takýto urobí ťažký prešľap, tak namiesto priznania si chyby, ospravedlnenia a úprimnej snahy o sebareflexiu sa všetka vina hodí na ľudí, ktorí sa voči nespravodlivosti ozvú, častokrát sú to dokonca ľudia, ktorým bolo priamo ublížené. Správna “Fotka Petra Stašáka” také niečo nemôže dovoliť, takže napíše román, kde sú ženy slabé a potrebujú ochranu mužov, ale súčasne sú vinné za všetko. Napíše román, kde všetky pripomienky mocným, ktoré tí menej mocní vyjadrujú cez sociálne siete, sú “cancel culture.” Tejto pointe bolo v románe prispôsobené všetko. Preto sa blbo číta, preto sú situácie a postavy nerealistické, odtrhnuté od života a ich motivácie by neobstáli ani pred pred zrakom žiaka prvého stupňa. Pointa zabila rozprávanie.
Rovnako znepokojujúca je aj autorova tendencia považovať ten príslovečný nános civilizácie, pod ktorým číha barbarizmus, za veľmi tenučký. V románe stačí len malé rozrušenie zabehaného poriadku (napríklad štrajk smetiarov) a z ľudí sú hneď dobre že nie beštie. Obávam sa, že toto presvedčenie odhaľuje násobne viac o autorovi, než to prezrádza o spoločnosti. Pekné veci to nebudú.
Skutočná fotka Petra Stašáka je svojim spôsobom úžasná. Nikto, asi ani sám Stašák, nepredstiera, že ten pohľad je naozaj zvodný. Je to hra a funguje len dovtedy, kým všetci zúčastnení hrajú podľa dohodnutých pravidiel. V momente, keď sa na ňu pozrie niekto, kto s nimi hrať nechce, tak nastupuje hurónsky smiech. Toto vadi “Fotke Petra Stašáka” najviac. Že sa mu niekto smeje a ten niekto má na to právo a aj veľmi dobrý dôvod.
Nehrajme s ním túto hru na “cancel culture.” Je hlúpa a ubližuje nevinným ľuďom.
February 22, 2021
Malo to hĺbku Evitovky, neprirodzené dialógy ako z Twilightu a pochopenie spoločenských javov na úrovni komentáru Daga Daniša. Ani sám autor asi netuší, čo tým chcel povedať, nečudujem sa, že to vydal pod pseudonymom.
April 15, 2021
Literatura pre tych, ktori maju nulovy vkus, hrozivu zadubenost a patologicku neschopnost vediet si aspon jednu z tychto veci priznat. Necudo, ze je u nas tato kniha popularna prave v istych kruhoch.
May 4, 2021
"Viac som toho vlastne pochopil. Aj to, že takmer o každom sa dá spraviť film, kde je za zloducha. Keď niekto veľmi chce a má tú možnosť, z kohokoľvek dokáže urobiť karikatúru, stačí iné svetlo, iný uhol, iná expozícia."
Na brehu spieva dav, debut autora s pseudonymom Michal Franka, ma témou zaujal okamžite: sila sociálnych sietí, ktorými dnes toľkí žijú. Dokážu vás katapultovať do výšin, ale vedia priniesť aj zatratenie. Tento fenomén ma dlhodobo fascinuje, preto ma úvaha o tom, kam až môže viesť šikana cez médiá, fejsbúky a instagramy veľmi oslovila. A po protichodných recenziách som bola fakt zvedavá, na ktorom brehu sa ocitnem ja. Nuž - som kdesi v strede.
Barbare sa vlastne v úvode stalo niečo podobné ako nie tak dávno mne - zaútočil na ňu agresívny vodič. Ja som vtedy mala šťastie, že na fyzický stret nedošlo, Barbara však z auta vyliezla a druhý vodič sa na nej vyvŕšil ručne stručne. Zakorenil sa v nej strach - a tak pri ďalšom strete na to iný chlap doplatil. Potiaľto to teda všetko bolo pre mňa uveriteľné. Ešte aj Barbarina nečakaná bodka za incindentom sa dala absorbovať. Následný internetový lynč takých rozmerov ako bol opísaný v knihe, sa mi ale zdal už príliš a začalo to mierne škrípať.
Rozumiem tomu, že autor preháňal, aby ukázal, kam by vedeli veci dospieť pri zvláštnom nastavení jedincov, ktorí chrlia vo virtuálnom priestore hejt, skrytí za prezývkami a avatarmi alebo dokonca pod vlastným menom. Na mňa to však nefungovalo, o to viac, že sa Franka inak držal reálnych udalostí - spomína politiku i pandémiu. Takže sme v spoločnosti, akú poznám, ale tá vystrája tak, ako dúfam nie je reálne schopná.
Čo bolo originálne, boli zmeny rozprávačov a teda uhlov pohľadu. Z človeka, čo sa vníma ako utlačený, sa razom môže stať utláčateľ. Škoda, že postáv bolo zrazu až priveľa a štýly ich rozprávania sa nepodarilo vždy udržať odlišné.
Michalovi Frankovi kritici vyčítajú, že odsudzuje projekty typu Zomri. V tomto celkom nesúhlasím, myslím si, že možno skôr chcel ukázať, čo môže stať, ak by niekto zneužil zámer zabávať na prachsprostý lynč. Tá hranica je naozaj tenká.
Franka, ktokoľvek to je, rozhodne vie písať. Priam by som povedala, že možno ani nebude úplný nováčik :-). Vybral si výbornú tému a zhostil sa jej slušne. Extrém, do ktorého ju vyhnal, ma ale zmiatol. Čakala som niečo reálnejšie. Rozumiem ale, že chcel vyslať signál, varovanie. Z tohto pohľadu by som Na brehu spieva dav rozhodne nezavrhovala, možno viacerým otvorí oči a upozorní ich na to, že vo virtuálnom priestore máme už teraz akosi priveľa nenávisti a môže byť aj horšie.
"Najhorší bol pocit, že sa to môže stať znovu. Nie, najhorší bol pocit, že si za to môžem sama. Vlastne spolu boli najhoršie. Pocit, že ľudia vonku majú právo ma udrieť, keď dostanú príležitosť a obava, že im dám ďalšiu."
Na brehu spieva dav, debut autora s pseudonymom Michal Franka, ma témou zaujal okamžite: sila sociálnych sietí, ktorými dnes toľkí žijú. Dokážu vás katapultovať do výšin, ale vedia priniesť aj zatratenie. Tento fenomén ma dlhodobo fascinuje, preto ma úvaha o tom, kam až môže viesť šikana cez médiá, fejsbúky a instagramy veľmi oslovila. A po protichodných recenziách som bola fakt zvedavá, na ktorom brehu sa ocitnem ja. Nuž - som kdesi v strede.
Barbare sa vlastne v úvode stalo niečo podobné ako nie tak dávno mne - zaútočil na ňu agresívny vodič. Ja som vtedy mala šťastie, že na fyzický stret nedošlo, Barbara však z auta vyliezla a druhý vodič sa na nej vyvŕšil ručne stručne. Zakorenil sa v nej strach - a tak pri ďalšom strete na to iný chlap doplatil. Potiaľto to teda všetko bolo pre mňa uveriteľné. Ešte aj Barbarina nečakaná bodka za incindentom sa dala absorbovať. Následný internetový lynč takých rozmerov ako bol opísaný v knihe, sa mi ale zdal už príliš a začalo to mierne škrípať.
Rozumiem tomu, že autor preháňal, aby ukázal, kam by vedeli veci dospieť pri zvláštnom nastavení jedincov, ktorí chrlia vo virtuálnom priestore hejt, skrytí za prezývkami a avatarmi alebo dokonca pod vlastným menom. Na mňa to však nefungovalo, o to viac, že sa Franka inak držal reálnych udalostí - spomína politiku i pandémiu. Takže sme v spoločnosti, akú poznám, ale tá vystrája tak, ako dúfam nie je reálne schopná.
Čo bolo originálne, boli zmeny rozprávačov a teda uhlov pohľadu. Z človeka, čo sa vníma ako utlačený, sa razom môže stať utláčateľ. Škoda, že postáv bolo zrazu až priveľa a štýly ich rozprávania sa nepodarilo vždy udržať odlišné.
Michalovi Frankovi kritici vyčítajú, že odsudzuje projekty typu Zomri. V tomto celkom nesúhlasím, myslím si, že možno skôr chcel ukázať, čo môže stať, ak by niekto zneužil zámer zabávať na prachsprostý lynč. Tá hranica je naozaj tenká.
Franka, ktokoľvek to je, rozhodne vie písať. Priam by som povedala, že možno ani nebude úplný nováčik :-). Vybral si výbornú tému a zhostil sa jej slušne. Extrém, do ktorého ju vyhnal, ma ale zmiatol. Čakala som niečo reálnejšie. Rozumiem ale, že chcel vyslať signál, varovanie. Z tohto pohľadu by som Na brehu spieva dav rozhodne nezavrhovala, možno viacerým otvorí oči a upozorní ich na to, že vo virtuálnom priestore máme už teraz akosi priveľa nenávisti a môže byť aj horšie.
"Najhorší bol pocit, že sa to môže stať znovu. Nie, najhorší bol pocit, že si za to môžem sama. Vlastne spolu boli najhoršie. Pocit, že ľudia vonku majú právo ma udrieť, keď dostanú príležitosť a obava, že im dám ďalšiu."
May 3, 2021
Kniha sa mi veľmi páčila. Medzi názorom, hejtom a lynčom je tenká hranica. Autor nám prostredníctvom postáv rozpráva príbeh z rôznych uhlov pohľadu. Pri knihe si uvedomujem, ako sa obyčajná hlúpa náhoda môže stať životnou chybou. Ako sme vďaka sociálnym sieťam vystavení životu v priesvitnom svete, kde každé naše zlyhanie zachytené mobilným telefónom môže byť do pár sekúnd celonárodný škandál. Franka mnohé veci priťahuje za vlasy a ženie do absurdna. Najmä záver knihy graduje až do ozbrojeného konfiktu. Je to príliš? Stačí za začítať do internetových diskusií pod článkami o politike za posledný rok a jed začne tiecť ulicami.
February 1, 2021
S touto knihou som to mala ako na hojdacke. Chvilu nadsenie, neskor som myslela, ze ju odlozim a viac neotvorim, no hnala ma zvedavost a opat prislo wow. Takze v priemere celkom zaujmava kniha o sucasnom stave na poli socialnych sieti. Ako velmi mozu ovplyvnit zivot, aku lavinu vedia strhnut, ako dokazu zmenit osud cloveka... ak sa nechame!!
April 3, 2021
a complete disappointment
the book has exactly zero characters - all of them are just chess pieces (and pawns at that), moved around by the author, all of them are just a mouth device for the author; the narration has no added value, it just (boringly) states what happened (apart from a few dialogues), and there really is not that much happening anyway - it feels like everything could be say on 15 pages, the rest is just tedious over-explanation; the premise is not that catchy if you have scrolled the internet a bit in the past couple of years; everything else that could make a good novel is non-existent
the book has exactly zero characters - all of them are just chess pieces (and pawns at that), moved around by the author, all of them are just a mouth device for the author; the narration has no added value, it just (boringly) states what happened (apart from a few dialogues), and there really is not that much happening anyway - it feels like everything could be say on 15 pages, the rest is just tedious over-explanation; the premise is not that catchy if you have scrolled the internet a bit in the past couple of years; everything else that could make a good novel is non-existent
January 16, 2021
Príbeh je originalny, pekne vykreslený. Postavy prepracovane s každého pohladu. Ale je v kom Veľa vulgarizmov, ktoré podľa mna skazili knihu spolu s osobitým štýlom písania, ktorý mi nesadol.
December 30, 2020
Táto kniha ma veľmi prekvapila. Je to podľa všetkého debut, no napísaný spôsobom, akoby autor už roky tvoril ako okresaný literát. Nastavuje zrkadlo viacerým javom našej doby, súčasnej spoločnosti a krajine. To všetko cez originálny príbeh hlavnej protagonistky, ktorá je spúšťačom nielen deja, ale celého zvyšku knihy. Kapitoly nám totiž postupne servírujú pohľady z druhých a tretích brehov, vnímanie udalostí "vedľajšími hlavnými postavami". Nič nie je čiernobiele a keď nevieš o človeku všetko, nevieš o ňom nič. Tak. Vynikajúce a nanajvýš aktuálne dielo, bravo!
February 6, 2021
Autor na za základe príbehu ženy vytvoril podrobný obraz o dosahu sociálnych sietí do životov ĺudí, o distribúcií a "deformačnom procese" informácií v ňom. Ako ľahko vie preskočiť "hatovacia iskra" medzi ľudí a ponúknuť nám možnosť vidieť danú situáciu jasne. Minca má vždy ale dve strany. Miestami až priveľa postáv dávalo zabrať moje sústredenosť ale v konečnom dôsledku kniha splnila moje očakávania.
April 12, 2022
Som asi v 70 pct knihy a vidim, ze asi skonci nedocitana. Menej je viac - to je to to, co by tato kniha potrebovala, som unavena z textu, ktory je zbytocne prepolitizovany, riesi sa tu od partizanov, druhu svetovu az po Kuciaka uplne vsetko. Psicek a macicka...pouzili vsetky ingrediencie ktore mali a bol z toho pretlak. Som unavena z nekonecnych naraziek na politikov, len preto ze autor ocividne vychadza z nejakeho novinarskeho prostredia, to neznamena ze bezny clovek neriesi nic ine non-stop, kazda jedna veta je zatazena, clovek si v texte nema kde oddychnut.
Prva cast knihy /Baskina cast/ sa mi velmi pacila odhliadnuc od toho, ze to bolo trochu pritiahnute za vlasy /ze by ju zavreli za zabitie kvoli tomu ze niekomu nasprejovala kaser do oci, a takisto to, ze sa na niekoho vymocila/ - ale ok, pre potreby pribehu beriem. Pacil sa mi velmi vyrazny hlas tejto postavy - to jest az do momentu, kym tymto hlasom nehovorili vsetky postavy v knihe! Ja chapem, ze je pre autora tazke zmenit hlasy ak si zvoli viacero POV, ale potom by bolo mozno lepsie zvolit pre postavy neutralnejsi hlas.
Druha cast knihy, kedy hovoril kurier bola podla mna zbytocna - navyse tato postava bola slovnikom, aj svojim zivotom tak sablonovita, tvrda - ako vystrihnuta z kartonu, alebo z komiksu. Ak sa tato kniha snazi byt serioznou, tak toto tam nepatrilo.
Pacilo by sa mi to omhoho viac, keby sme sa sustredili len na Baskin pribeh a isli hlbsie namiesto neustaleho, ale naozaj ze NEUSTALEHO, namedroppingu. Toto potom odvadza aj od pointy pribehu... co predpokladam malo byt nieco s tym, kto je tu vlastne obetou, ale uplne sa mi to tam stratilo.
Autor Michal Franka je takisto podla mna zena ...niezeby na tom zalezalo.
Prva cast knihy /Baskina cast/ sa mi velmi pacila odhliadnuc od toho, ze to bolo trochu pritiahnute za vlasy /ze by ju zavreli za zabitie kvoli tomu ze niekomu nasprejovala kaser do oci, a takisto to, ze sa na niekoho vymocila/ - ale ok, pre potreby pribehu beriem. Pacil sa mi velmi vyrazny hlas tejto postavy - to jest az do momentu, kym tymto hlasom nehovorili vsetky postavy v knihe! Ja chapem, ze je pre autora tazke zmenit hlasy ak si zvoli viacero POV, ale potom by bolo mozno lepsie zvolit pre postavy neutralnejsi hlas.
Druha cast knihy, kedy hovoril kurier bola podla mna zbytocna - navyse tato postava bola slovnikom, aj svojim zivotom tak sablonovita, tvrda - ako vystrihnuta z kartonu, alebo z komiksu. Ak sa tato kniha snazi byt serioznou, tak toto tam nepatrilo.
Pacilo by sa mi to omhoho viac, keby sme sa sustredili len na Baskin pribeh a isli hlbsie namiesto neustaleho, ale naozaj ze NEUSTALEHO, namedroppingu. Toto potom odvadza aj od pointy pribehu... co predpokladam malo byt nieco s tym, kto je tu vlastne obetou, ale uplne sa mi to tam stratilo.
Autor Michal Franka je takisto podla mna zena ...niezeby na tom zalezalo.
May 4, 2021
Veľmi aktuálne dielo, ktoré charakterizuje túto dobu. Písané z pohľadov hlavných aj vedľajších postáv. Zobrazuje viny, lynč, manipuláciu sociálnymi sieťami, ženský aspekt vnímania násilia aj radikalizujúcu sa spoločnosť. Nájdete tu všetko. Dielo je prepracované a cítiť z neho rozprávačskú suverenitu. Zaslúži si označenie výnimočné a výrazne vystupuje nad priemer domácej literárnej produkcie. Ďakujem aj za záverečné známoneznáme vysvetlivky. Na záver už len: „Už viem, že pravda síce nie je z plastelíny, ale má viac tvárí a tebe sa vždy ukáže len tá časť, na ktorú zo svojho miesta dovidíš.“
January 23, 2023
Precitala som prvych 120 stran knihy.
Prva cast, ktoru rozprava zena, hlavna postava, ma celkom uputala, no neskor to islo dole vodou.
Ten dalsi styl rozpravania bol mozno autenticky, ale zial, mna neoslovil, skor bol otravny, unavny.
Poznatok, kto sa skryva za pseudonymom spisovatela, nepridal na aktraktivite knihy samotnej.
Zial, tak ako ma sklamal autor knihy v skutocnom zivote, tak ma sklamala aj kniha sama. Mozno je to nespravny postoj, sudit knihu podla autora, zial, neviem sa v tomto odosobnit a citat myslienky necestneho cloveka.
Prva cast, ktoru rozprava zena, hlavna postava, ma celkom uputala, no neskor to islo dole vodou.
Ten dalsi styl rozpravania bol mozno autenticky, ale zial, mna neoslovil, skor bol otravny, unavny.
Poznatok, kto sa skryva za pseudonymom spisovatela, nepridal na aktraktivite knihy samotnej.
Zial, tak ako ma sklamal autor knihy v skutocnom zivote, tak ma sklamala aj kniha sama. Mozno je to nespravny postoj, sudit knihu podla autora, zial, neviem sa v tomto odosobnit a citat myslienky necestneho cloveka.
This entire review has been hidden because of spoilers.
May 1, 2022
Neviem co k tejto knihe ani napisat. Miestami sa mi pacila, potom zas prislo utrpenie. Ale treba jej uznat ze je to po sto rokoch kniha slovenskeho autora ktoru som docitala do konca.
Displaying 1 - 14 of 14 reviews