Oparta na faktach powieść uciekiniera z Auschwitz. Bohatera, którego odwaga uratowała życie dziesiątków tysięcy ludzi.
Wiosną 1944 roku, po niemal dwóch latach nieustającego strachu, głodu, bestialskich mordów i nieludzkiego traktowania, dwóch słowackich Żydów uciekło z Auschwitz. Zabrali ze sobą dokumenty – plany obozu, krematoriów i komór gazowych, spisy tysięcy ludzi skazanych na śmierć tylko dlatego, że urodzili się w niewłaściwym kraju lub niewłaściwej rodzinie. Obaj wiedzieli, że bez twardych dowodów nikt nie uwierzy w to piekło na ziemi. Najbardziej przekonująca okazała się etykieta zerwana z kanistra z cyklonem B, początkowo służącego do odkażania baraków i odzieży, później używanego do szybkiej i efektywnej eksterminacji więźniów.
Dzięki nim świat po raz pierwszy zyskał niepodważalne dowody na koszmar panujący za pilnie strzeżonym ogrodzeniem z drutu kolczastego.
Ucieczka z Auschwitz to sfabularyzowane – ale nadal w pełni prawdziwe – wspomnienia Alfréda Wetzlera z lat katorgi. Fragment historii ludzkości, o którym wszyscy chcieliby zapomnieć, ale każdy ma obowiązek pamiętać. Wstrząsające świadectwo zła oraz dowód ludzkiej siły, wiary i niezłomności.
Film na podstawie tamtych wydarzeń jest słowackim kandydatem do Oscara.
The legendary escape story of Rudolf Vrba and Alfred Wetzler, told from Wetzler point of view.
A bit odd choice to write this book in the third person, the effect is perhaps more leaning towards literature. Wetzler ends the story in the first meeting they both have after escaping, where they first report to a group of representatives and write their famous report. (On Vrba’s astonishing memoir, he goes further and write about the meeting with the zionists, religious leaders and some more details about how the report got to the Vatican).
It’s quite interesting to see how the same story is told from both sides of the iron curtain, Vrba in the west and Wetzler in Poland still. Most of the details are the same, each writer emphasize something else. Together they complete a more vivid image of their heroic escape.
The last two chapters brings up the horrible feeling of many survivors who told their story, the notion that they will not be believed and they are alone in their experience. In their case, not being believed or taken seriously meant the extermination of almost half a million Hungarian Jews.
prvých 100 strán bolo náročných. zdalo sa mi, že tú knihu budem čítať celé leto. zrazu zlom a zvyšných 220 strán zlúsknutých za dva dni. ako to už býva. prosím si túto knihu v každej poličke v každej knižnici. prosím si aby tá bolesť z čítania prebolela ale nikdy som na ňu nezabudla. prosím si jedno veľké zadosťučinenie alfredovi wetzlerovi a rudolfovi vrbovi, ktorých čin sa nedočkal takej promptnej reakcie, v akú dúfali a akú si ich čin zasluhoval. bolo to malé hrdinstvo vo veľkom svete.
p.s. je ťažké čítať o transportoch, ktorých cesta viedla cez moje rodné mesto a o ľuďoch, ktorí v ňom bývali a ich mená nám už nič nehovoria. a je ťažké čítať o kraji, ktorý poznám ako o útočisku udalostí, ktoré si ani nedokážem predstaviť. nechápem.
Napriek tomu, ze clovek uz videl hodiny filmoveho materialu, dokumentov a cital vela knih na tuto temu, stale to cloveka zarazi a sokuje ta masova obludnost, neuveritelna a nepredstavitelna krutost toho, co sa dialo a kolko ludi bolo zbytocne zavrazdenych.
Neskutocne silne svedectvo dvoch Slovakov, ktori prezili peklo Osviencimu. Zlo opisane v tejto knihe, asi nie je zvladnutelne pre kazdeho cloveka. Je hroza zistit, kam az dokaze zajst cielavedomost a vynaliezavost v plodeni zla. Malo by to byt taka vystraha aj pre nas dnes, nemyslim si ze Nemci pred sto rokmi boli nejako diametralne odlisni ako my dnes. Respekt pred tymito dvomi Slovakmi, ktori ako prvi priniesli spravu o tom co sa naozaj deje v koncentracnych taboroch. Wetzler a Vrba naozaj dopodrobna vypravaju o prostredi a podmienkach v Osviencime az do uplnych detailov. Ako tam fungoval rezim, ako tam fungoval system, rozdelovanie vaznov, splynovanie. Proste uceleny obraz koncentracneho tabora akych boli desiatky v nacistickom Nemecku. Urcite knihu odporucam.
Príbeh, ktorý ma máta už niekoľko dní. Núti analyzovať hranice ľudskej zloby, nenávisti a pocitu nadradenosti. Ako je možné, že sa z krutosti nepoučíme ale na nej lipneme ešte dnes, že potláčame jej nenápadné sa tváriace prejavy a pripisujeme im dôležitosť? Je mi zaťažko stručne zhŕňať obsah, keď výpovednejší je prežitok sám. Ja len... skláňam sa pred statočnosťou, vytrvalosťou a ľudskou dobrotou.
asi takto by sa dali zhrnúť moje pocity po prečítaní akejkoľvek knihy s tématikou koncentračných táborov. aj napriek tomu, že "Čo Dante nevidel" nebola moja prvá takáto kniha a napriek tomu, že som navštívila tento neslávny tábor, nedokážem asi nikdy naplno pochopiť to čo boli ľudia, pardon nie ľudia ale zvery a monštrá robiť ľudským bytostiam, len aby dokázali svoju moc.
"Čo Dante nevidel" sa tak trochu od ostatných kníh s touto tématikou odlišuje a to v štýle rozprávania. kniha má skôr beletrizovaný charakter a na rozdiel od ostatných je rozprávaná v tretej osobe. z rozprávania Alfreda Wetzlera sa dozvedávame ako bol odvedený do tábora,ale potom sa autor skôr na rozprávanie a popis jeho celého pobytu v tábore, sústreďuje na jeho posledné mesiace v ňom a nasledujúci útek. útek, ktorý bol dôležitý a ktorý vyslal určitú správu do sveta.
pred týmito ľuďmi mám neskutočný rešpekt, pretože to čo si "prežili" možno nedokážeme nikdy naplno pochopiť a pretože mali v sebe silu ich príbeh vyrozprávať.
Długa książka i czasami mi się dłużyła i odpływałem, chyba jednak wolę książki bardziej dokumentalne niż powieści. Jednak od momentu kiedy bohaterowie uciekają, jest już do końca ciekawa i warto było poznać tą historię.