Amélia nie je tá z Montmartru, ale z Ríma, no je dostatočne popletená a má občas panické záchvaty. Ako aj teraz. Mať týždenný deadline na hipsterský článok o gumených hračkách, ktoré sa v roku 1998 počas búrky stratili z kontajnerovej lode a dodnes križujú oceány je jedna vec. Vec druhá je mať termíny aj na osobný život. To mi pripomína známu hlášku z filmu Jak básnikům chutná život - ako hovorí Hájek: „Výchozím bodem je samozřejmě svatba. No a potom už jsou jenom samá pozitiva a sociální jistoty. První dovolená v Jugoslávii, následuje první dítě, pak již výše zmíněný automobil, zde se stávám zástupcem ředitele, druhá dovolená v Jugoslávii, druhé dítě.”
Ona sociálne istoty nemá, okrem zaručeného bývania.
A ešte poznámka, nestratili sa žlté kačičky, ale aj červení bobri, modré korytnačky a zelené žabky - a z pôvodných cca 28 800 hračiek dodnes ešte pláva v moriach a oceánoch približne 2 000 - pomohli oceánografom s určením morských prúdov, ako aj obrátili pozornosť na znečisťovanie…
Ale späť k Amelii. Budúca tridsiatnička má pocit, že musela byť vždy tou dokonalou, ale teraz sa tak necíti. Nechcem povedať, že je to kniha o hovne, ale keď je jej pivnica pod rodičovským bytom zaplavená splaškami, tak aj je. Vtedy ma autorka stratila. Nebavilo ma jej fňukanie, nerozumiem jej. Mladá, s vidinou ďalšieho krížika na krku, mierne závidí kamoškám tehotenstvo a kúpu domu. Ona má iba tri práce, písanie jej trvá veky (1. job je v časopise), oveľa radšej venčí psa (2. job) a stretáva sa s generáciou 70-tnikov, ktorí vzhľadom na svoj vek sú totálne úprimní (vedľajší efekt tej druhej roboty je bonus mať priateľov s nadhľadom a skúsenosťami). A po večeroch vypomáha v bare, kam sa chodia odviazať študenti z univerzity (3. job), ktorých nazývajú upíri (a zvyčajne zašpinia záchody, podlahy a tak podobne - vedľajší efekt tretej roboty). Frajer je nejaký divný básnik, ktorý sa nechce usadiť - nedávala som mu dlhú životnosť - viac sa mi pozdával ten kolega z baru. Mala by teda konečne nájsť niečo, čo ju dokáže udržať nad vodou, ale kačičky to nie sú. Ako to celé skončí? Však tie očakávania má iba ona, nie spoločnosť a okolie! Uvedomí si, aké má šťastie na priateľov a rodinu? A aj to zdravie, nech si berie inšpiráciu z postoja k infarktu tej staršej kamarátky z venčenia! Naozaj ide o hovno/kačičky, ak nejde o život.
Nie je to motivačná kniha, ale pôsobí tak. Niekoľkostranové detailné poďakovania v závere len znásobujú pocit, že autorka to sama nedokáže. Taktiež ľutujem kúpu eknihy, papierovú by som aspoň mohla posunúť ďalej…