František Švantner sa narodil 29. januára 1912 v Bystrej, kde navštevoval ľudovú školu. Po štúdiu v Podbrezovej a v Banskej Bystrici začína v roku 1928 predstavovať svoje prvé literárne práce. V roku 1933 zmaturoval a nastúpil ako správca a učiteľ na ľudovú školu v Mýte pod Ďumbierom. V tom istom roku vydáva svoju prvú prózu Výpoveď pod pseudonymom Fraňo Bystran. V roku 1936 vychádza poviedka Jarmočná anekdota o zlatom krížiku, ktorá sa ako jediná zachovala zo strateného poviedkového debutu. V roku 1942 vychádza zbierka poviedok Malka a v roku 1946 román Nevesta hôľ. V tom istom roku začína koncipovať zbierku noviel s protivojnovou tematikou, ktorá po jeho smrti vychádza pod názvom Dáma. Po niekoľkých rokoch dokončil román Život bez konca, ktorý sa stáva jeho posledným dokončeným dielom. Po neúspešnej operácii mozgového nádoru zomiera 13. októbra 1950 v Prahe. Posmrtne vychádza prvé (redukované) vydanie románu Život bez konca (1956), zbierka noviel Dáma (1966) a prvé úplné vydanie románu Život bez konca (1974)
Čítané počas cestovania brnenskými šalinami, za ktorých oknami sa — keď som poriadne čítal —namiesto funkcionalistických budov, objavolovali husté lesy, sviežozelené hole a panoráma letmo zasnežených hôr.
Keď zostupuje človek do večnosti, vracia sa mu do srdca rajská čistota. To je najväčší dar smrti.
Na začiatku som s knihou bojoval. Zvyknutý preskakovať siahodlhé opisy, skúsil som to aj teraz, no po pár stranách som pochopil že to tak nepôjde a prinútil som sa čítať každučké napísané slovo. A nevolil som zle. Okrem toho, že som si sprvu poctivo trénoval trpzlivosť a pozornosť, neskôr som žasol, ako krásne je opísaná príroda so všetkými svojimi dejmi a ako trefne sa dajú požiť rovnaké prirovnania na človeka samotného.
Ľudia sa nezmenili a grúne tvrdili to isté o sebe.
Nakoniec musím poznamenať, že táto kniha mi zmenila pohľad na brusnice. Či skôr na bradavky? Toľko k prirovnaniam.
Hole si ju vychovali, …, lebo aj ony majú svoje nevesty.
Môže ti ju letmo zbadať prebehnúť po grúňoch, môže ti jej obrys zmyselného tela zbačiť v priereze svetla po dopade blýskavice, môže ti zaihrať jej živočíšny vánok popod nos i odfrnknúť zas do hustnúcej hmly ako prefíkaná lasica. Budeš sa brodiť močariniskami, zabárať sa v hlinách od divých kancov zemi rozrýpanej, nosiť brnenia z inoväte utkanej v hodinách magických medzi nocou a brieždením, zabíjať duše nevinných z prostej závisti, boha preklínať a ancikrista vzývať. No patriť ti nikdy nebude. Ani vo sne, ako si si neraz namýšľal.
"Žila niekde ďaleko mimo mňa v čudesnom svete tajov, kde som nevedel preniknúť, a vo mne jestvovalo iba marivo, azda stopa po nejakom hlbokom dojme, ktorá sa len jej zjavom uživovala. A teraz i tá vypichla. Nemalo mi už čo prepaľovať krv nenávisťou a láskou. Zostal som naraz sám so svojím srdcom."
Prvýkrát som mala 16 rokov keď som túto knihu čítala a hneď mi totálne učarovala. Odvtedy sa k nej raz za pár rokov vraciam, v časoch letných búrok a zakaždým je to zážitok. Surovosť prírody, lesy, hory, búrky a hmly, hranica reálneho a mystického. Neskutočne magické. Instatne človeka prenesie do hôr a sediel, z každej strany knihy cítiť silu prírody. Prenádherné opisy, s krajšími som sa asi nikdy nestretla a dej s neskutočným vyvrcholením. Moja naj <3
Nuž, celé to bolo divné. Na 250 stranách sa nedialo v podstate nič, ale čítalo sa rýchlo. Písané komplikovane a poeticky, no skoro rozprávkovo jednoducho. Lucifer tam bol spomenutý minimálne 20-krát, postavy sa nevyvíjali, iba sa viac ukazovali. (Čo je Tavo neviem doteraz a to je dobré.) Čo je Zuna, nie som si istý, ale páči sa mi. Ale som rád, že som to už dočítal. Myslím, že nad týmto ešte budem rozmýšľať.
,,Či myslíš, že by mohla byť šťastná medzi ľuďmi, ktorých všetky možnosti, ba aj náruživosť je zmeraná iba smrťou?! Hu, taký údel si ona nezaslúžila.”
Nevestu hôľ kdesi doporučoval Roman Szpuk. Dlouho jsem ji nemohl sehnat. Krásný, odvážný psaní, téměř psychedelický zážitek při četbě. Rozhodně něco, co jsem od těsně poválečného románu ze středního Slovenska nečekal. Příště přečíst ve Slovenštině.
"Na bažinách ležela bílá mlha. Měsíc ji pomalu smýval měkkým proudem horského větru. Pružné proutí a postříbřené listy vrbiny, do níž jsem se uchýlil, slabounce zvonily kolem mne. Řídké plachty pavučin prosévaly drobnou rosu, klidná noc kráčela skoro neslyšně po písčinách vedle zpívajícího potoka a jenom občas blýskly tmavým leskem hluboké záhyby jejího těžkého pláště."
Ok, môžeme tomu hovoriť naturizmus, ale prečítala som Malku... a teraz toto a ... a ... a myslím, že Švantner mal len svoju manic pixie dream girl éru.
"Zuna vyrástla medzi vrchmi. Poznala ich silu i ľúbosť, preto sa s nimi už dávno zasnúbila... Hole si ju vychovali, nuž si ju i vzali, lebo aj ony majú svoje nevesty."
Prekrásne a snové. Cítila som sa ako v tranze na pomedzí skutočnosti a sna. Neviete si to predstaviť aké to je čítať Nevestu hôľ v noci v dedine pod Nízkymi Tatrami s otvoreným oknom keď prší. Taký stav, že by ma niečo tak vtiahlo, i priťahovalo i desilo i odpudzovalo som s knihou dávno nezažila.
Slovenčina je tu ako výkladná skriňa jazyka, s tým najkrajším, čo sa dá v ňom pomenovať. Taká bohatosť jazyka, tie opisy, tá živosť a sviežosť každého slova. Cítila som sa ako keby som sa po vykúpaní v horskom potoku nadýchla z plných pľúc čerstvého vzduchu. Nikto nepopísal čarovný svet stredoslovenských hôľ lepšie. Surovosť i krásu prírody aj človeka. Celkom rozoznávam v nose ten štipľavý dym a vlhkú hmlu a spaľujúcu túžbu v rukách a tele.
Švantnerove postavy sú ambivalentné, neexistuje dobrý a zlý a ani skutočnosť a predstava sa nedajú oddeliť jedno od druhého. Píše tak ako keby sa starý zákon v slovenských horách snúbil s Marquézom. Opojné, imagináciu dráždivé, mýtické, abstraktné. Priam cyklický príbeh, večne sa opakujúci archetypálny mýtus o návrate, láske, smrti, úsilí, strate.
Švantner je taký slovenský Murakami z Horehronia. U oboch sa prelína realita s víziami a halucináciami – len pesničky od Beatles tu nahrádza V Hrochotskej doline.
Je to ťažká kniha a neviem si predstaviť, že by som ju čítala ako povinné čítanie na strednej. Vtedy by som čakala, kedy Zuna konečne vstúpi do príbehu. Teraz viem, že navždy zostane len metaforou pre tajomstvo hôr. Keď v roku 1946 kniha vyšla, Švantner bol odsúvaný, lebo nepísal o socialistickom človeku a budovaní fabrík, ale o smrti, prírode a osude. O Neveste hôľ vraj povedal, že sem vložil to najosobnejšie, čo v prírode prežil a cítil. A spravil to cez jazyk - ako keby práve tá ľúbozvučná, melancholická slovenčina bola súčasťou hôr. Vlastne tak, ako Zuna… (Niečo podobné vie s taliančinou spraviť Cognetti.)
Nie všetky Murakamiho knihy sú silné, ale práve tie najlepšie sa mi na Nevestu hôľ podobajú. Pokojne by mohla stáť v poličke vedľa Nórskeho dreva alebo IQ84. Aj by ma zaujímalo, čo by na nášho Františka Švantnera povedal Haruki Murakami. Len škoda, že po slovensky si Nevestu hôľ asi nikdy neprečíta. Má smolu 🤓
Obdivujem koľkými poetickými, priam magickými obrazmi dokázal Švantner opísať krásu slovenskej prírody. Čítanie ma už od začiatku dokázalo udržať v jedinečnej atmosfére, ktorá odrážala kontrast medzi hmotným a snovým svetom. Práve príroda tu bola bránou medzi týmito svetmi. Zuna stelesňovala éterickú bytosť, do ktorej som sa zamilovala spolu s hlavným hrdinom. Spôsob, akým ona sama bola spojená s prostredím a úrovňami chápania celého príbehu, mi pomohol prežívať to celé ako nezabudnuteľný mystický zážitok.
Začala som ju dvakrát a až na druhý raz ma prirodzene pochytila a už sme spolu leteli lesom slov. Mytogenéza, self-fulfilling prophecies, nejednoznačnosť, psychedelická verbálna rozšantenosť, zemité primitívno v kontraste s poéziou. Keď som začala čítať prvý raz, nešlo mi cez zuby. Mala som problém so zdanlivo pochybnými vyjadreniami a prirovnaniami ("modré zvonce púpav" si vyžiadali samostatný botanický research). Druhý pokus už plynul, na konkrétne tituly sa ide s konkrétnou náladou. Cottagegore.
kniha bola pre mňa po prvých stranách trocha utrpenie pokým som neprišla na spôsob ako ju čítať ... švantner má ojedinelý spôsob písania a nie každému bude vyhovovať
Chcel som, naozaj som chcel aby sa mi páčila. avšak nešlo to. Spôsob písania, slová, celá poetickosť textu mi zo začiatku lahodila a bavilo ma to čítať čisto len z potešenia aká je slovenčina krásna, avšak po sto-dačo stranách to už nestačilo. Neviem doteraz o čo ide v knihe a asi to teda celé ide mimo mňa. Razdarmo nemôže všetko sadnúť.