What do you think?
Rate this book
Nezábudenník
Zbierka spomienkových príbehov z autorovho detstva z čias základnej školy. Autor sa v nej vracia do prvých dvoch tretín posledného desaťročia našej socialistickej minulosti.
Je o chlapcoch, Rambovi, rybách, kukurici, Einsteinovi, Juhoslávii, psychomotorike, indiánoch, odpade, raketách, Elektróne, UFO, PMD 85, kazetách, Pite, kalamite a všeličom inom, čo sa mohlo stať v osemdesiatych rokoch.
Je o chlapcoch, Rambovi, rybách, kukurici, Einsteinovi, Juhoslávii, psychomotorike, indiánoch, odpade, raketách, Elektróne, UFO, PMD 85, kazetách, Pite, kalamite a všeličom inom, čo sa mohlo stať v osemdesiatych rokoch.
224 pages, Paperback
First published January 1, 2021
Ratings & Reviews
Friends & Following
Create a free account to discover what your friends think of this book!
Community Reviews
Displaying 1 - 2 of 2 reviews
June 26, 2022
Príjemná kniha spomienok na detstvo v Československu v 80. rokoch minulého storočia. Keďže patrím Medzi „Husákove deti“, oživila mi spomienky na toto obdobie. Občas vtipná, občas vážna, vykresľuje, aké to bolo byť za socializmu dieťaťom. Teda chlapcom. Prekvapilo ma, ako výrazne inak trávili svoj voľný čas chalani, a ako inak dievčatá. Teda vrátilo spomienku, lebo to, čo Martin opisuje, bolo detstvo mojich bratov, moje vyzeralo trochu inak, ale mnohé sa, napriek tomu, zhoduje. Knihu by si mal prečítať každý, kto si na toto obdobie spomína, ale aj mladšie ročníky, aby videli, ako veľmi sa naše detstvá líšia. Jednoducho príjemné, oddychové, zábavné čítanie s nádychom nostalgie.
June 8, 2021
Nie som nezaujatý. Vlastne, som zaujatý. Aspoň 4x. 1. Martin je môj dobrý kamarát, 2. je tiež psychológ ako ja, 3. je približne rovnako starý ako ja a teda máme podobné spomienky a 4. býval hneď kúsok od nás na Dolných honoch (ja Medzi Jarkami), čo robí spomienky ešte podobnejšie.
V detstve sme sa nestretli, až roky po skončení vysokej školy.
Martinove spomienky sú ako keby ich niekto písal za mňa - túlačky s chalanmi po vonku, jazero Tiki Taka (my sme ho dokonca volali niekedy Titi Kaka), chodenie k babke, snehová kalamita, počúvanie O3 a sledovanie nových filmových trailerov na ORF alebo ten vzrušujúci pocit, že sme v kapitalizme pri návšteve Gyoru či Juhošky (tu by som si iste spomenul aj na nuda pláže).
Toľko vecí bolo v tom istom období pre chalanov na sídlisku rovnakých! A bohovských!
V podstate sme boli stále vonku, telka bol sviatočný zázrak. Keď som narazil na trilógiu Vinetua, tak som nešiel týždeň von, lebo som to hltal a mama ma musela vyhadzovať (asi jediný krát v živote).
Myslím, že z hľadiska detského šťastia nám nič nechýbalo. Dnes to majú deti oveľa, oveľa ťažšie. Nemajú kamarátov po ruke na ulici ako my - kuknem kto je vonku, beriem hokejku, loptičku a utekám. Na lyžovanie, sánkovanie, spúšťanie na trojkolke, šmýkanie po ľade nám stačil stále ten istý 3 metre vysoký kopec (Alpy nám ani nenapadli). V telke sa objavilo iba sem-tam niečo úžasné ako Sandokan, Návštevníci alebo Arabela a tak sme na tom fičali. Dnes sú deti, mladí a vlastne všetci, zaplavovaní neustálym množstvom podnetov a tak nič nedokáže byť tak vzácne, že by sme to si to sto razy s rovnakým úžasom prezerali.
Kazetu s novým albumom od Neny alebo Kajagoogoo som si púšťal aspoň stokrát a všetko som vedel naspamäť. Dnes ani poriadne neviem, čo počúvam aj keď počúvam skoro neustále.
V dnešnej záplave všetkého nám novinky preplávajú hlavou ako Dunaj Bratislavou.
Ale nejdem spomínať. A ani hodnotiť, lebo ja sa dnes viem pozerať na minulosť vlastne iba pohľadom dospeláka, psychológa, happytariána.
A spomínal by som totiž iným štýlom ako Martin Miler. A to by bola chyba.
Jednou z najúžasnejších vecí na jeho knihe nie je len obsah konkrétnych spomienok, ale forma akou je kniha napísaná. A tá je úchvatná. Martin zachytil spôsob rozmýšľania a komentovania deja tak, ako sme to ako chalani robili v tom veku. Na jednej strane naivné nadšené vedátorské skúmanie banalít, čo sa dajú objaviť "za koľajnicami" a čo sa dá vyhodiť do vzduchu alebo zapáliť a na druhej strane hlboké, ale stále naivné filozofovanie o každodennostiach aj mimozemšťanoch a zmysle života.
Naposledy som takýto štýl videl v jednej z mojich najobľúbenejších detských kníh všetkých čias Hrdinský zápisník od Kláry Jarunkovej (http://bit.ly/hrdinskyzapisnik). A toto je veľmi podobné ako v Nezábudenníku - môže to čítať školák aj jeho rodič a budú mať z toho stále pasiu.
Práve pre tieto dve kvality je Martinova kniha super - spomienky na jednoduché veci z posledného desaťročia socializmu, ktorý ale bol pre deti vzrušujúcim svetom kamarátstiev a objavovania a na druhej strane sa mu podarilo zachovať ten detský pohľad a chalanské rozmýšľanie.
Ďakujem, Martin, za nostalgický návrat do detstva.
Určite odporúčam kúpiť a čítať - pre seba ako spomienku a pre svoje deti ako šlabikár na spoznanie detského sveta ich rodičov za socíku.
Dá sa kúpiť tu: http://bit.ly/nezabudennik alebo priamo od Martina http://bit.ly/priamoodmartina
V detstve sme sa nestretli, až roky po skončení vysokej školy.
Martinove spomienky sú ako keby ich niekto písal za mňa - túlačky s chalanmi po vonku, jazero Tiki Taka (my sme ho dokonca volali niekedy Titi Kaka), chodenie k babke, snehová kalamita, počúvanie O3 a sledovanie nových filmových trailerov na ORF alebo ten vzrušujúci pocit, že sme v kapitalizme pri návšteve Gyoru či Juhošky (tu by som si iste spomenul aj na nuda pláže).
Toľko vecí bolo v tom istom období pre chalanov na sídlisku rovnakých! A bohovských!
V podstate sme boli stále vonku, telka bol sviatočný zázrak. Keď som narazil na trilógiu Vinetua, tak som nešiel týždeň von, lebo som to hltal a mama ma musela vyhadzovať (asi jediný krát v živote).
Myslím, že z hľadiska detského šťastia nám nič nechýbalo. Dnes to majú deti oveľa, oveľa ťažšie. Nemajú kamarátov po ruke na ulici ako my - kuknem kto je vonku, beriem hokejku, loptičku a utekám. Na lyžovanie, sánkovanie, spúšťanie na trojkolke, šmýkanie po ľade nám stačil stále ten istý 3 metre vysoký kopec (Alpy nám ani nenapadli). V telke sa objavilo iba sem-tam niečo úžasné ako Sandokan, Návštevníci alebo Arabela a tak sme na tom fičali. Dnes sú deti, mladí a vlastne všetci, zaplavovaní neustálym množstvom podnetov a tak nič nedokáže byť tak vzácne, že by sme to si to sto razy s rovnakým úžasom prezerali.
Kazetu s novým albumom od Neny alebo Kajagoogoo som si púšťal aspoň stokrát a všetko som vedel naspamäť. Dnes ani poriadne neviem, čo počúvam aj keď počúvam skoro neustále.
V dnešnej záplave všetkého nám novinky preplávajú hlavou ako Dunaj Bratislavou.
Ale nejdem spomínať. A ani hodnotiť, lebo ja sa dnes viem pozerať na minulosť vlastne iba pohľadom dospeláka, psychológa, happytariána.
A spomínal by som totiž iným štýlom ako Martin Miler. A to by bola chyba.
Jednou z najúžasnejších vecí na jeho knihe nie je len obsah konkrétnych spomienok, ale forma akou je kniha napísaná. A tá je úchvatná. Martin zachytil spôsob rozmýšľania a komentovania deja tak, ako sme to ako chalani robili v tom veku. Na jednej strane naivné nadšené vedátorské skúmanie banalít, čo sa dajú objaviť "za koľajnicami" a čo sa dá vyhodiť do vzduchu alebo zapáliť a na druhej strane hlboké, ale stále naivné filozofovanie o každodennostiach aj mimozemšťanoch a zmysle života.
Naposledy som takýto štýl videl v jednej z mojich najobľúbenejších detských kníh všetkých čias Hrdinský zápisník od Kláry Jarunkovej (http://bit.ly/hrdinskyzapisnik). A toto je veľmi podobné ako v Nezábudenníku - môže to čítať školák aj jeho rodič a budú mať z toho stále pasiu.
Práve pre tieto dve kvality je Martinova kniha super - spomienky na jednoduché veci z posledného desaťročia socializmu, ktorý ale bol pre deti vzrušujúcim svetom kamarátstiev a objavovania a na druhej strane sa mu podarilo zachovať ten detský pohľad a chalanské rozmýšľanie.
Ďakujem, Martin, za nostalgický návrat do detstva.
Určite odporúčam kúpiť a čítať - pre seba ako spomienku a pre svoje deti ako šlabikár na spoznanie detského sveta ich rodičov za socíku.
Dá sa kúpiť tu: http://bit.ly/nezabudennik alebo priamo od Martina http://bit.ly/priamoodmartina
Displaying 1 - 2 of 2 reviews