Pri zostavovaní antológie si zostavovateľ kládol za cieľ prostredníctvom reprezentatívnych básní a úryvkov z teoretických úvah predstaviť voľný verš v slovenskej poézii. Výber synekdochicky zachytáva jeho rozličné modifikácie od pólu, ktorý charakterizuje uvoľnenie princípov pravidelného sylabotonického verša, až po druhý krajný pól, keď sa báseň ocitá na hranici prózy, vrátane pomedzného útvaru medzi voľným veršom a prózou, básne v próze. J.Z.
Keď to musí byť. No, máme nejaký ten voľný verš, hoci útla antológia je skôr zubná pasta vytlačená, až človeka bolia palce, než nejaká výkladná skriňa. Je tu čítanková klasika, zopár menej známych mien, ktorým vystrelila motyka, aj civilné moderno prelomu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Nechýbajú Hološkove ilustrácie, uhlík na recyklovanom papieri kvalitatívne o ligu vyššie než väčšina textovej produkcie, dokonca aj Zamborov doslov je informatívny a šokujúco ľahkonohý, takmer akoby autor tú poéziu robil pre radosť, a nie na slávu svojho dejinotvorného ega (sám seba, oveľa menej prekvapivo, do zbierky zaradiť nezabudol). Kým v prípade prekladov voľného verša sú u nás výsledky pravidelne také upotené a také márne, že máte slovenčinu až chuť poľutovať, pôvodná nerýmovaná tvorba obstojí lepšie, je iba fádna a na klenoty ešte o čosi chudobnejšia.