What do you think?
Rate this book
The Paris Review: Rozhovory s osobnosťami literatúry 60. rokov
The Paris Review, jeden z najvýznamnejších literárnych časopisov na svete, publikuje už od päťdesiatych rokov rozsiahle a precízne rozhovory s poprednými autormi a spisovateľkami. Za takmer sedemdesiat rokov svojej existencie ich vyšlo niekoľko stoviek a len veľmi ťažko nájdete významného spisovateľa, ktorý by mu rozhovor neposkytol. V knižnom vydaní sme sa rozhodli postupne predstaviť každú literárnu dekádu zrkadlom jej najdôležitejších spisovateľov a autoriek.V našom výbere trinástich rozhovorov zo šesťdesiatych rokov sa okrem iného dozviete ako vznikal kultový Keroucacov román Na ceste, čo si myslela Simone de Beauvoir o láske, a prečo sa Céline na sklonku života stránil ľudí.
V knihe nájdete rozhovory s nasledovnými autormi a autorkou: Saul Bellow, Jorge Luis Borges, William Seward Burroughs, Louis-Ferdinand Céline, Jean Cocteau, Simone De Beauvoir, Aldous Huxley, Jack Kerouac, Henry Miller, Vladimir Nabokov, Boris Pasternak, Ezra Pound, Isaac Bashevis Singer
V knihe nájdete rozhovory s nasledovnými autormi a autorkou: Saul Bellow, Jorge Luis Borges, William Seward Burroughs, Louis-Ferdinand Céline, Jean Cocteau, Simone De Beauvoir, Aldous Huxley, Jack Kerouac, Henry Miller, Vladimir Nabokov, Boris Pasternak, Ezra Pound, Isaac Bashevis Singer
- GenresNonfiction
312 pages, Paperback
Published January 1, 2021
12 people are currently reading
136 people want to read
About the author
The Paris Review
119 books310 followersFounded in Paris by Harold L. Humes, Peter Matthiessen, and George Plimpton in 1953, The Paris Review began with a simple editorial mission: “Dear reader,” William Styron wrote in a letter in the inaugural issue, “The Paris Review hopes to emphasize creative work—fiction and poetry—not to the exclusion of criticism, but with the aim in mind of merely removing criticism from the dominating place it holds in most literary magazines and putting it pretty much where it belongs, i.e., somewhere near the back of the book. I think The Paris Review should welcome these people into its pages: the good writers and good poets, the non-drumbeaters and non-axe-grinders. So long as they're good.”
Decade after decade, the Review has introduced the important writers of the day. Adrienne Rich was first published in its pages, as were Philip Roth, V. S. Naipaul, T. Coraghessan Boyle, Mona Simpson, Edward P. Jones, and Rick Moody. Selections from Samuel Beckett's novel Molloy appeared in the fifth issue, one of his first publications in English. The magazine was also among the first to recognize the work of Jack Kerouac, with the publication of his short story, “The Mexican Girl,” in 1955. Other milestones of contemporary literature, now widely anthologized, also first made their appearance in The Paris Review: Italo Calvino's Last Comes the Raven, Philip Roth's Goodbye Columbus, Donald Barthelme's Alice, Jim Carroll's Basketball Diaries, Peter Matthiessen's Far Tortuga, Jeffrey Eugenides’s Virgin Suicides, and Jonathan Franzen’s The Corrections.
In addition to the focus on original creative work, the founding editors found another alternative to criticism—letting the authors talk about their work themselves. The Review’s Writers at Work interview series offers authors a rare opportunity to discuss their life and art at length; they have responded with some of the most revealing self-portraits in literature. Among the interviewees are William Faulkner, Vladimir Nabokov, Joan Didion, Seamus Heaney, Ian McEwan, and Lorrie Moore. In the words of one critic, it is “one of the single most persistent acts of cultural conservation in the history of the world.”
Decade after decade, the Review has introduced the important writers of the day. Adrienne Rich was first published in its pages, as were Philip Roth, V. S. Naipaul, T. Coraghessan Boyle, Mona Simpson, Edward P. Jones, and Rick Moody. Selections from Samuel Beckett's novel Molloy appeared in the fifth issue, one of his first publications in English. The magazine was also among the first to recognize the work of Jack Kerouac, with the publication of his short story, “The Mexican Girl,” in 1955. Other milestones of contemporary literature, now widely anthologized, also first made their appearance in The Paris Review: Italo Calvino's Last Comes the Raven, Philip Roth's Goodbye Columbus, Donald Barthelme's Alice, Jim Carroll's Basketball Diaries, Peter Matthiessen's Far Tortuga, Jeffrey Eugenides’s Virgin Suicides, and Jonathan Franzen’s The Corrections.
In addition to the focus on original creative work, the founding editors found another alternative to criticism—letting the authors talk about their work themselves. The Review’s Writers at Work interview series offers authors a rare opportunity to discuss their life and art at length; they have responded with some of the most revealing self-portraits in literature. Among the interviewees are William Faulkner, Vladimir Nabokov, Joan Didion, Seamus Heaney, Ian McEwan, and Lorrie Moore. In the words of one critic, it is “one of the single most persistent acts of cultural conservation in the history of the world.”
Ratings & Reviews
Friends & Following
Create a free account to discover what your friends think of this book!
Community Reviews
Displaying 1 - 5 of 5 reviews
October 8, 2021
Oh, ako krásne a precízne velikáni minulosti formulovali svoje slová! Človeka z rýchlej obrazovej éry až šokuje stretnutie s toľkými odkazmi a myšlienkami, ktoré sú len tak ledabolo zakomponované do obyčajného rozhovoru medzi novinárom a literátom.
Samozrejme, v žiadnom prípade si neužijete každý rozhovor rovnako. Záleží na tom, či ste niečo od dotyčného spisovateľa čítali, aj od jeho povahy. Sartrova múza Simone de Beauvoir hovorí bez prípravy a krásne, bez ohľadu na politické názory, s ktorými môžeme nesúhlasiť. Saul Bellow mi bol od začiatku nesympatický. Rozhovor vraj donekonečna autorizoval a prepisoval a jeho odpovede, ktoré mali byť dokonalé, boli nakoniec dokonale nezrozumiteľné.
Ach, Borges! Argentínsky magický realista, ktorý bol predlohou pre slepého starca Jorgeho v Ecovom Mene ruže, nesklamal. Sympatický stařík len tak mimochodom v 60. rokoch spomenie možnosť, že naša realita nie je skutočná. Slušné.
Jean Cocteau zas spomenul príhodu, ako v Paríži zvykli žúrovať s jedným málovravným domácim sluhom. Raz sa ho spýtali, čo robí. Povedal, že chce zvrhnúť ruský parlament. “Zasmiali sme sa… bol to Lenin,” dodal Cocteau.
Samozrejme, v žiadnom prípade si neužijete každý rozhovor rovnako. Záleží na tom, či ste niečo od dotyčného spisovateľa čítali, aj od jeho povahy. Sartrova múza Simone de Beauvoir hovorí bez prípravy a krásne, bez ohľadu na politické názory, s ktorými môžeme nesúhlasiť. Saul Bellow mi bol od začiatku nesympatický. Rozhovor vraj donekonečna autorizoval a prepisoval a jeho odpovede, ktoré mali byť dokonalé, boli nakoniec dokonale nezrozumiteľné.
Ach, Borges! Argentínsky magický realista, ktorý bol predlohou pre slepého starca Jorgeho v Ecovom Mene ruže, nesklamal. Sympatický stařík len tak mimochodom v 60. rokoch spomenie možnosť, že naša realita nie je skutočná. Slušné.
Jean Cocteau zas spomenul príhodu, ako v Paríži zvykli žúrovať s jedným málovravným domácim sluhom. Raz sa ho spýtali, čo robí. Povedal, že chce zvrhnúť ruský parlament. “Zasmiali sme sa… bol to Lenin,” dodal Cocteau.
November 3, 2024
Bola to zaujimava zmes velikanov. Niektorych uz na sklonku staroby, niektorych este v produktivnom veku. Niektore rozhovory ma bavili, ako so Simone de Beauvoir, ine boli pre mna nezaujimave, dalsie prilis intelektualne, niektore uplne ustrelene. Napodiv Pasternak, Nabokov a Singer alebo Miller, boli celkom mili podivini 🙂
Samozrejme, ak je dobre vedeny rozhovor, je zaujimave vnimat "svojho" autora cez takyto rozhovor. Mozno aj to, ze aj ked sa nase spolocenske citenie uplne lisi a napriek tomu nas vie oslovit. A ta vecna otazka, ci ho to definuje dobrym spisovatelom, ak nestoji takpovedzme na spravnej strane dejin. Ci je mozne oddelit dielo od jeho zivota.
Samozrejme, ak je dobre vedeny rozhovor, je zaujimave vnimat "svojho" autora cez takyto rozhovor. Mozno aj to, ze aj ked sa nase spolocenske citenie uplne lisi a napriek tomu nas vie oslovit. A ta vecna otazka, ci ho to definuje dobrym spisovatelom, ak nestoji takpovedzme na spravnej strane dejin. Ci je mozne oddelit dielo od jeho zivota.
August 9, 2021
Môže byť zlý človek dobrým spisovateľom?
Rozhovor patrí k najpríťažlivejším literárnym formátom na ceste k pochopeniu autorskej podstaty. Túto dôležitú prácu už po dlhé desaťročia odvádzajú renomovaní redaktori z The Paris Review. Literárny magazín bol sformovaný v roku 1953, a tak už po dlhé dekády prináša náhľady do tvorby, kvalitné otázky a autentické odpovede najdominantnejších autorít zo sveta spisovateľov. Kvalitatívne tieto portréty nemajú obdobu, keďže aj otázky kladú generácie publicistov s génmi slávnych spisovateľov.
Vydavateľstvo Brak ponúka už druhú publikáciu týchto rozhovorov. The Paris Review - 60. roky, tak nadväzujú na slávne päťdesiate roky minulého storočia a orientujú sa na elity ako Simone de Beauvoir, Bellow, Borges, Burroughs, Céline, Cocteau, Huxley, Kerouac, Miller, Nabokov, Pasternak, Pound, Singer.
Sú to svedkovia turbulentného minulého storočia ohýbajúci dejinné a spoločenské premeny svojim perom, vzájomne vnímajú svoju tvorbu, stavajú sa k nej kriticky, alebo hodnotia klady v tvorbe svojich kolegov. Rôznorodý prístup k dobe, ale aj literatúre ústi do zázračného čitateľského zážitku. Nie vždy totiž platí, že vysoké mravy a literárny talent pred sebou tlačia ikonický a neochvejný vzor. Aj Céline podľahol tlaku ideológie antisemitizmu, čo však nijakým spôsobom nediskvalifikuje jeho tvorbu. Boris Pasternak sa angažoval v časoch boľševickej revolúcie, taktiež zažil vzostup diktátora Stalina so všetkou gráciou, aj nasledovným úpadkom a sociálnym rozkladom v ZSSR, z čoho sa zotavoval v exile. Borges, Burroughs, Huxley si prešli excesívnym užívaním narkotík, čo presiaklo aj do ich tvorby. Neraz vidíme dvojaké osobnosti deliace úspech a dozrievanie radikálnou čiarou.
Rozvážni a zmierení, rezignovaní a zatratení. Naveky zatrpknutí, mizantropickí, starí a osvietene múdri, kritickí k svojej mladosti, nežní k vlastnej starobe. Odmietaví, opatrní, zhovorčiví a úprimní, zabudnutí aj veční. Charakteristiky spisovateľov z obsahu The Paris Review - 60. roky dopĺňajú dôležitú ilustráciu v pozadí literárnych diel a dávajú jej detailnejšie kontúry. Vďaka týmto rozhovorom sme svedkami záznamu konfrontácie s ambivalentnými obdobiami autorov, inšpiratívnymi časmi rozpadu aj úspechu, za akými sa spoločne s erudovanými redaktormi obracajú. Sila rozhovoru pramení z dobre mierených otázok, takých, čo často vovedú respondenta do diskomfortu. Atmosféra nepokoja vie vyprovokovať aj dávno utíšené hlasy a ukážu spisovateľa v jeho surovej podobe.
Počul som teóriu, že knihy by mali byť označené len číslami, alebo čírym menom. Texty by teda boli anonymné a čitateľ by nemal žiadny predsudok voči tvorivej osobe. Rovnako tiež, že portrétne fotografie autorov sú mätúce, pretože obmedzujú našu fantáziu vo vzťahu k rozprávačovi. K elementu vnútorného hlasu sa teda dostáva aj konkrétna podoba, čo môže manipulovať so subjektívnym vytváraním obrazov. Ja som však názoru, že dielo patrí do bezprostrednej blízkosti autora so všetkými kladmi aj zápormi, pretože len takto dokáže tvoriť celistvú literárnu identitu. Napriek rasistickým pólom Josepha Conrada je stále medzi mnohými autormi z obsahu The Paris Review skloňovaný ako jeden z najgeniálnejších mozgov literatúry a je nimi tiež hojne favorizovaný. Aj negatívny pól jeho osobnosti má magnetickú silu, aká za bystrým, no prísnym pohľadom píše ďalší, imaginárny biografický román, akého sme spoluautormi.
Je dobré, že spoločnosť dozrieva k senzitívnosti voči autoritám a nerozlišuje medzi knihou a verejným vyjadrením, aké môže jednotlivé diela vo svojich základoch destabilizovať. Odmietavý postoj voči všeobecnej slobode ohrozuje čistotu autorskej poetiky, ale tiež môže pridať dôležité ingrediencie do celistvejšieho profilu autora. Môže byť zlý človek dobrým spisovateľom, alebo naopak, dobrý človek zlým? Môže rozporuplné vyjadrenie ohroziť úspešnú literárnu kariéru? Môže byť Emil alebo o výchove (1762) neohrozeným komponentom v osobnostnom príbehu Jeana Jacquesa Rousseaua aj po prítomnosti autorovho ambivalentného súkromného pozadia? Bude nevinný a láskavý príbeh malého indiána v príbehu Malý strom (1976) obľúbený s vedomím, že Asa Earl Carter bol členom Ku-klux-klanu? Dá sa podobenstvo o advente z roku 1936 od Gunnara Gunnarsona vnímať so všetkým potrebným citom a pokojom, keď vidíme autorove fotografie po boku nacistov? Bude Harry Potter zlatým kúzelníčkom, aj po vyjadreniach J.K. Rowling? Ťažká literárno vedná, aj psychologická otázka. Preto je rozhovor s autorom dôležitým médiom v histórii kníh.
Rozhovor patrí k najpríťažlivejším literárnym formátom na ceste k pochopeniu autorskej podstaty. Túto dôležitú prácu už po dlhé desaťročia odvádzajú renomovaní redaktori z The Paris Review. Literárny magazín bol sformovaný v roku 1953, a tak už po dlhé dekády prináša náhľady do tvorby, kvalitné otázky a autentické odpovede najdominantnejších autorít zo sveta spisovateľov. Kvalitatívne tieto portréty nemajú obdobu, keďže aj otázky kladú generácie publicistov s génmi slávnych spisovateľov.
Vydavateľstvo Brak ponúka už druhú publikáciu týchto rozhovorov. The Paris Review - 60. roky, tak nadväzujú na slávne päťdesiate roky minulého storočia a orientujú sa na elity ako Simone de Beauvoir, Bellow, Borges, Burroughs, Céline, Cocteau, Huxley, Kerouac, Miller, Nabokov, Pasternak, Pound, Singer.
Sú to svedkovia turbulentného minulého storočia ohýbajúci dejinné a spoločenské premeny svojim perom, vzájomne vnímajú svoju tvorbu, stavajú sa k nej kriticky, alebo hodnotia klady v tvorbe svojich kolegov. Rôznorodý prístup k dobe, ale aj literatúre ústi do zázračného čitateľského zážitku. Nie vždy totiž platí, že vysoké mravy a literárny talent pred sebou tlačia ikonický a neochvejný vzor. Aj Céline podľahol tlaku ideológie antisemitizmu, čo však nijakým spôsobom nediskvalifikuje jeho tvorbu. Boris Pasternak sa angažoval v časoch boľševickej revolúcie, taktiež zažil vzostup diktátora Stalina so všetkou gráciou, aj nasledovným úpadkom a sociálnym rozkladom v ZSSR, z čoho sa zotavoval v exile. Borges, Burroughs, Huxley si prešli excesívnym užívaním narkotík, čo presiaklo aj do ich tvorby. Neraz vidíme dvojaké osobnosti deliace úspech a dozrievanie radikálnou čiarou.
Rozvážni a zmierení, rezignovaní a zatratení. Naveky zatrpknutí, mizantropickí, starí a osvietene múdri, kritickí k svojej mladosti, nežní k vlastnej starobe. Odmietaví, opatrní, zhovorčiví a úprimní, zabudnutí aj veční. Charakteristiky spisovateľov z obsahu The Paris Review - 60. roky dopĺňajú dôležitú ilustráciu v pozadí literárnych diel a dávajú jej detailnejšie kontúry. Vďaka týmto rozhovorom sme svedkami záznamu konfrontácie s ambivalentnými obdobiami autorov, inšpiratívnymi časmi rozpadu aj úspechu, za akými sa spoločne s erudovanými redaktormi obracajú. Sila rozhovoru pramení z dobre mierených otázok, takých, čo často vovedú respondenta do diskomfortu. Atmosféra nepokoja vie vyprovokovať aj dávno utíšené hlasy a ukážu spisovateľa v jeho surovej podobe.
Počul som teóriu, že knihy by mali byť označené len číslami, alebo čírym menom. Texty by teda boli anonymné a čitateľ by nemal žiadny predsudok voči tvorivej osobe. Rovnako tiež, že portrétne fotografie autorov sú mätúce, pretože obmedzujú našu fantáziu vo vzťahu k rozprávačovi. K elementu vnútorného hlasu sa teda dostáva aj konkrétna podoba, čo môže manipulovať so subjektívnym vytváraním obrazov. Ja som však názoru, že dielo patrí do bezprostrednej blízkosti autora so všetkými kladmi aj zápormi, pretože len takto dokáže tvoriť celistvú literárnu identitu. Napriek rasistickým pólom Josepha Conrada je stále medzi mnohými autormi z obsahu The Paris Review skloňovaný ako jeden z najgeniálnejších mozgov literatúry a je nimi tiež hojne favorizovaný. Aj negatívny pól jeho osobnosti má magnetickú silu, aká za bystrým, no prísnym pohľadom píše ďalší, imaginárny biografický román, akého sme spoluautormi.
Je dobré, že spoločnosť dozrieva k senzitívnosti voči autoritám a nerozlišuje medzi knihou a verejným vyjadrením, aké môže jednotlivé diela vo svojich základoch destabilizovať. Odmietavý postoj voči všeobecnej slobode ohrozuje čistotu autorskej poetiky, ale tiež môže pridať dôležité ingrediencie do celistvejšieho profilu autora. Môže byť zlý človek dobrým spisovateľom, alebo naopak, dobrý človek zlým? Môže rozporuplné vyjadrenie ohroziť úspešnú literárnu kariéru? Môže byť Emil alebo o výchove (1762) neohrozeným komponentom v osobnostnom príbehu Jeana Jacquesa Rousseaua aj po prítomnosti autorovho ambivalentného súkromného pozadia? Bude nevinný a láskavý príbeh malého indiána v príbehu Malý strom (1976) obľúbený s vedomím, že Asa Earl Carter bol členom Ku-klux-klanu? Dá sa podobenstvo o advente z roku 1936 od Gunnara Gunnarsona vnímať so všetkým potrebným citom a pokojom, keď vidíme autorove fotografie po boku nacistov? Bude Harry Potter zlatým kúzelníčkom, aj po vyjadreniach J.K. Rowling? Ťažká literárno vedná, aj psychologická otázka. Preto je rozhovor s autorom dôležitým médiom v histórii kníh.
July 26, 2024
Vyborny kontext najma pre ucitelov/ky literatury. Niektori literarni velikani boli vlastne dost kreteni. Excuse my French.
November 9, 2022
Najzaujímavejší rozhovor s Pasternakom aký som kedy čítala.
Displaying 1 - 5 of 5 reviews