Podvečer devätnásteho júna 2013 vtrhlo do osady Budulovská v Moldave nad Bodvou viac ako šesť desiatok policajtov. Keď po polhodine odišli, zostali po nich zničené príbytky, vybité zuby a modriny po obuškoch na telách viac ako tridsiatich obyvateľov vrátane žien a detí. Policajti nenašli žiadnu hľadanú osobu ani ukradnuté veci.
Razia nebola ojedinelá brutalitou ani výsledkom, ale tým, čo nasledovalo po nej. Obyvatelia sa totiž rozhodli brániť. Ich cesta za spravodlivosťou trvala osem rokov a do kauzy sa zapojili najvyšší štátni úradníci, Európsky súd pre ľudské práva aj elitní právnici. Ako sa však z poškodených mohli stať obvinení a z policajtov hrdinovia? Bol to len ďalší skutok, ktorý sa nestal? Kde sú korene absurdných rozhodnutí a trápnych vyhlásení štátnych úradníkov? Ako sa žije v Moldave nad Bodvou a akú šancu na spravodlivosť majú občania, ak sa proti nim spojí štátna moc?
Môže sa niečo také stať aj nám a budeme sa vedieť štátnej moci ubrániť?
Obľúbený publicista a prekladateľ Samo Marec s Veronikou Prušovou, ktorá sa ako reportérka roky venuje téme súdnictva, sa pri svojom pátraní neobmedzili len na rekonštrukciu udalostí z Moldavy a zo súdnych procesov. Vydali sa aj do hlbokej minulosti, aby pochopili a vysvetlili, kde sa tu Rómovia vlastne vzali a prečo je vzťah majority k nim taký rozporuplný - s pochopením pre obe strany.
V knihe nájdete aj príbehy jednotlivých aktérov - Leonarda Horvátha, ktorému sa podarilo vymaniť z chudoby a dnes žije a pracuje v Nemecku, Milana Hudáka, ktorý získal ocenenie Biela vrana a založil Divadlo z chatrče, Ireny Matovej, z ktorej úradníci urobili necitlivým a nezákonným prístupom recidivistku. Ota Horvátha a Ireny Biháriovej, ktorých vzdelanie a prácu vždy zatieni farba ich pleti, či Lýdie Šuchovej, ktorá za práva poškodených dlhé roky neúnavne bojovala a stála aj pri zrode tejto knihy.
Vyštudoval polonistiku v Banskej Bystrici a dlho pracoval v reklamnej agentúre ako copywriter. Popritom blogoval na SME a písal články na mnohé iné portály. Odišiel do Denníka N, vrátil sa. Jeho životnou ambíciou je živiť sa nie písaním, ale čítaním kníh. Lásku k peknej literatúre vyvažuje láskou k hudbe, ktorú málokto dokáže počúvať.
Toto sa mi najskôr naozaj nechcelo čítať, lebo ako každý približne tuším, čo sa v tej kauze dialo, že Fico a Kaliňák viedli štát zločineckým spôsobom a že tento štát sa zároveň často správa systematicky rasisticky aj keď ho práve nevedú Fico s Kaliňákom. V skutočnosti aj ak viete, o čo v kauze išlo, treba knihu treba prečítať najmenej z dvoch dôvodov: 1. Samova výborne napísaná úvodná tretina či polovica knihy dáva veľmi bleskový prehľad, ako Rómovia (nielen) v Moldave žijú a prečo - je to hanba, koľko nových vecí som sa na tak krátkom priestore dozvedel, ale asi by bola ešte väčšia, keby som sa ich nedozvedel. 2. Ľudia otupjevjajú a dávkovanie celej kauzy roztiahnutej na roky po kúskoch v novinových článkoch vo mne dosť oslabilo schopnosť byť šokovaný z toho, čo sa to vlastne udialo. Spísaný na 200 stranách príbeh znova nadobúda rozmer obrazu absolútne neuveriteľnej šialenosti, aký si aj zaslúži a my by sme pre obete mali urobiť aspoň to, že s nimi spätne tú šialenosť aspoň trochu precítime.
Človek si tak povie, že načo vlastne túto knihu čítať? Články boli, aj (relatívne) veľa ich bolo, aj (relatívne) dávno to už bolo, človek vie, že bola nejaká Moldava a že sa to otočilo proti obetiam a nebolo to OK. Lenže keď si to celé prečítate takto pokope, uvedomíte si, aké to celé bolo (je) peklo.
Naozaj peklo. Nielen voči tým konkrétnym osobám, ale tak celkovo. Nielen tá jedna razia, ale mnohé ďalšie, o ktorých sa nepíše, lebo sa nenájde nikto, komu by sa to chcelo riešiť. Nielen Moldava, ale tak celkovo. Presne to, o čom píše Isabel Wilkerson, keď píše o kaste.
Je to výborná kniha, pohľad nielen na celý proces súvisiaci s raziou v osade, ale aj na obe strany spoločnosti, pri ktorom chápete obe, a dobre vidíte, ako je čoraz ťažšie snažiť sa pokračovať s „a čo s tým?“ a ako veľa dokáže jeden človek, ak sa mu niečo riešiť chce (v tomto prípade Lýdia Šuchová).
Navyše s vynikajúcim historickým exkurzom do postavenia Rómov na Slovensku, z ktorého pekne pochopíte, ako sa vlastne dostali tam, kde sú dnes (o mnohých veciach týkajúcich sa Rómov za komunizmu som ani netušila). Ale teda peklo, tvl.
Na základnej a strednej škole som bola šikanovaná pre rôzne veci. Čo vo mne rezonuje dodnes je označovanie za kolotočárku, tú z Luníka IX a obdobné pokriky. A to len preto, že mám tmavšiu pokožku a s prvým slnkom som hneď opálená. Trápilo ma to. A to bol len odvar toho, čo si musia prežívať ľudia inej rasy denne. Príbeh razie je príbeh bezmocnosti. Túto emóciu som prežívala celý čas pri čítaní. Absolútnu a nekonečnú bezmocnosť. A smútok, že toto sa deje v jednej vyspelej krajine. Lebo politika. Lebo moc. Lebo nezáujem pochopiť. Lebo automatické odmietanie inakosti. Nepoznám riešenie. Cítim sa bezmocne. Ale kniha je napísaná super, páčil sa mi presah do histórie Rómov, jasné vysvetlenia ako fungujú jednotlivé súdy na Slovensku (ako by mali), aj celkové vyrozprávanie jedného neuveriteľného príbeh. Odporúčam.
Z obetí obvinení. Po prvých 50-tich stranách som chcela dať 3 hviezdičky a dočítať knihu s preskakovaním, avšak vtedy to Marec rozbalil. Až počas čítania som pochopila aké boli prvé strany dôležité. Nie len história Rómov, ale aj ich násilné vysťahovanie do osád, vysvetľujú ich cestu ako aj koniec. Presťahovanie sa do osady je ako posledná fáza choroby. Odtiaľ už niet úniku. Celá kniha sa nesie v duchu skutok sa nestal čo má veľmi trpkú príchuť. Jednou vetou- Politici na strane agresora, skorumpovane sudy a obete ktoré sa boja co sa s nimi stane.
Občas zabúdame, že takmer desatina Slovákov žije v slumoch tretieho sveta – približne toľko Slovákov totiž býva v rómskych osadách, ktoré sú na tom v skutočnosti horšie ako favely v Brazílii či Guatemale (viem o čom hovorím, poznám juhoamerické, aj tie naše). Samo a Veronika nám to všetko v tejto knihe pripomenú, a to tak naho a bolestivo, ako si len zaslúžime. Lebo správy o tomto incidente sme všetci donedávna sledovali v televízii a novinách a potom väčšinou ľahostajne pokrčili plecami. Začnú krátkym výletom do histórie nášho spolužitia s Rómami a pokračujú časťami, v ktorých dôkladne dokumentujú bezdôvodný a brutálny zásah polície v moldavskej osade a šikanovanie obetí politikmi a súdmi. Najviac však aj tak máta onen základný, desivý poznatok: na Slovensku vás cielene zmlátia za to, že vyzeráte podobne ako niekto celkom iný, kto vraj urobil niečo zlé a býva vo vašom okolí. Urobia to fízli. A politici im ešte budú za to tlieskať a sudcovia liezť do zadku. Tento moment a jeho okolnosti sa v knihe zdôrazňujú a opakujú dosť často, ale je to aj potrebné, takto dôkladne ich precítiť a omieľať si ich v hlave. Lebo zatiaľ čo násilie a bezprávie sú súčasťou každého konfliktu a krízovej oblasti, aké poznám, kniha o razii v Moldave dokumentuje násilie a bezprávie v našej vlastnej krajine. Dokazuje, že pravidlá, aké panujú na periférii tohto sveta, pôsobia aj v našich uliciach.
Môj kamarát mi kedysi hovoril, že keď prišiel žiť do komunity, ktorú zväčša tvorili Indovia, bolo mu povedané: Tu buď zistíš, že si rasista, alebo sa ním staneš.
Pri čítaní tejto knihy som si spomenul práve na tieto slová. Kniha Príbeh razie totiž nie je o jednom policajnom zásahu, ktorý sa v civilizovanej krajine nikdy nemal udiať.
Je to predovšetkým príbeh o tom, ako každá obec či mesto skryto či otvorene ukazuje Rómom svoj rasizmus a teda jasné „my vás tu skrátka nechceme.“
Premýšľali ste už nad tým, prečo vo vašej dedine vídate Rómov napríklad len v sobotu dopoludnia, no po zvyšok víkendu už nie? Zdajú sa vám izolované osady na konci miest či obcí v poriadku? Existuje vôbec cesta von z osady? Koľkým Rómom sa to už podarilo?
Aj nad týmito otázkami som sa počas čítania neraz zamyslel.
Iste, dozviete sa detaily o tom, ako prebiehala razia v Moldave. Ako policajti dokázali za pár minút zničiť život niekoľkým ľuďom.
Dnes už vieme, že tento príbeh sa našťastie skončil relatívne dobre. Väčšinu Rómov súd oslobodil vďaka fantastickej práci niekoľkých jednotlivcov.
Budete sa chytať za hlavu a pýtať sa, ako je to možné. A potom si uvedomíte, že ste už možno podobný príbeh počuli, no nespomínate si na to, ako skončil. A že takýchto príbehov sú na Slovensku tisíce. Alebo si len poviete, že sa vás to netýka a preto vás to nezaujíma.
Je skvelé, že takéto knihy vychádzajú, hoci môžu čitateľa frustrovať. Môžu však byť i pozvánkou – pozvánkou k prehodnoteniu svojich postojov, zmene zmýšľania a otázke, či ja sám môžem pomôcť niekomu konkrétnemu a dať mu tak šancu na lepšie zajtrajšky.
Druhého augusta si pripomíname obete zabudnutého rómskeho holokaustu. No tam sa neprávie voči tejto marginalizovanej skupine neskončilo.
Pred pár dňami som dočítal knihu Neuveriteľný príbeh razie v Moldave od Sama Marca a Veroniky Prušovej. Neuveriteľný - je to, čo to vystihuje najviac. Skutok, ktorý sa opäť, ako sme si už na Slovensku zvykli, nestal. Z poškodených sa stali obvinení a všetky poistky na SK zlyhali.
Nájdite si čas na túto knihu, určite odporúčam všetkými desiatimi. Dozviete sa niečo z histórie o Rómoch, prečo žijú poväčšine na okraji chudoby a ako je takmer nemožné z tohoto kolotoča vystúpiť. Ale aj o segregácii v 21. storočí, ktorá sa u nás stále deje. Aj vás nadvihovalo zo stoličky, keď policajt kľačal na krku Georga Floyda a privodil mu tým smrť? Mňa veru riadne. Podporovali ste BLM a boj proti rasizmu? Ja bez výhrad. A odteraz budete venovať kus z toho rozhorčenia aj tu na Slovensku. Pretože sa k Rómom správame ako spoločnosť úplne rovnako.
Kniha síce zanechá pachuť a hnus z ľudí a rasizmu ako takého, no bez toho sa vpred nepohneme.
A na argumenty typu “neboli sme tam, nevieme” stačí povedať dve veci. Prečítaj si knihu a zistíš, že vieme. A nebuď, sakra, rasista.
Výborná kniha štýlom aj faktami. Pri čítaní v roku 2023 spojená so smútkom nad tým, že tí, ktorí sú spoluzodpovední za to čo sa stalo sú späť a ešte silnejší. Kniha popisuje postupné zlyhávania všetkých zložiek štátu - polície s ich represívnymi postupmi, vyšetrovaním, ktoré nič nevyšetrilo, inšpekciou, ktorá nezistila nič nezákonné a nakoniec súdmi všetkých úrovní, ktoré urobili niekoľko chýb, ktoré poškodili poŝkodených a spravili z nich obete. A samozrejme našich baddies - politikov bez hanby si robiacich kampaň na tých najslabších. Popravde už dávno ma tento fíškálsko-zbabelecký štátny aparát nenasral ako pri čítaní tejto knihy. Ale máme v knihe aj dobrých a statoĉných ľudí, o dosť lepších ako čitateľ tejto knihy. A to je nádej.
Priam neskutočné sa zdajú niektoré príbehy zo Slovenska a je ťažké si ich predstaviť. Že tu tisíce ľudí žijú ako v slumoch krajín tretieho sveta. Že domôcť sa spravodlivosti je pre nich takmer nemožné a keď sa aj ozvú, celá mašinéria sa ľahko obráti proti nim. A toto sa deje na Slovensku v 21. storočí.
Je dôležité, aby takéto príbehy boli zaznamenané a aby si o nich ľudia čítali. Nie je to pekné čítanie, miestami desivé a smutné, ale dôležité.
A našťastie, celý príbeh má aj pozitívne zvraty a pozitívnych hrdinov. Optimistický nie je, ale aspoň to zrnko nádeje pre našu spoločnosť v ňom je.
"...Počas neho (stretnutia) ma presviedčala, aby som to, čo sa v Moldave stalo, spracoval do knihy. Vraj to určite dokážem..." Ďakujem tete Lydke, že rozprávala, bojovala, apelovala a presviedčala. Lebo okrem toho, že sa veci nezamietli pod koberec majú dokonca toto spracovanie, ktoré sa neuveriteľne číta. Lebo zatrasie človekom a stranu za stranou pretáča s hrčou v hrdle. Lebo nie sú naši ľudia ako naši ľudia.
Nikde som tak koncentrovane a zaujímavo nečítal dejiny Rómov od stredoveku dodnes, plné tajomstva, nečakaných privilégií a opakovaného poníženia. A naozaj silná je táto kniha v momentoch opisov, aké jednoduché je pre rasistických sadistov nabehnúť nevinným rodinám do ich domovov a vymlátiť si na nich agresivitu. Predovšetkým je to kniha o hrdinoch, ktorí nemávli rukou, aj keď mohli. Nebuďme pohodlní, keď ubližujú nevinným.
Túto knihu som začala čítať, keď vyšla v roku 2021. Napriek tomu, že už som vedela záver, nebola som schopná v tom čase vstrebať tú krutú realitu a musela ju odložiť “na neskôr”.
Primárne som ju kupovala, lebo milujem Samove písanie. Nesklamalo. Jeho zaujímavý štýl dal udalostiam čitateľnejší spád, Veronika knihe dodala faktografickú rovinu.
Veľmi som rada, že vznikla, pretože majoritná spoločnosť má dojem, že sa “nič nedeje”, lebo sa to bezprávie nedeje práve im. Mnoho príslušníkov majority tiež trpí šialenými predsudkami (nehovorím, že ja nemám žiadne, ale snažím sa s nimi pracovať - uvedomovať si ich a študovať veci k téme). V tomto vidím cestu. A táto kniha môže na ceste zbavovania sa predsudkov a uvedomovania si, aká je krehká spravodlivosť na Slovensku, značne pomôcť.
Zvlášť odporúčam si to pripomenúť teraz pred voľbami. Keď strana, ktorej hlavní predstavitelia boli súčasťou vlády, ktorá aktívne prispievala k atmosfére v spoločnosti, kde sa z obetí ľahko stali obvinení, opäť raz víťazí vo volebných prieskumoch.