Kniha V ženskom rode je výberom najlepších rozhovorov rovnomenného podcastu, ktoré od roku 2018 doteraz nahrávala Katarína Strýčková pre Denník N.
Čitateľom prináša výnimočné ženské príbehy a predovšetkým inšpiratívnu, obohacujúcu ženskú životnú skúsenosť. Dozviete sa, ako pracuje historička Daniela Dvořáková, o čom sníva rómska omama Alexandra Giňová, čo hnevá speváčku Katarziu aj ako prezidentka Zuzana Čaputová uvažuje nad tým, komu má udeliť milosť.
„Keď mi povedia, že mám sklapnúť, to je presne ten moment, keď sa naštvem a just nebudem ticho,“ hovorí nigérijská spisovateľka Chimamanda Ngozi Adichie. Podľa nej sa to deje ženám vždy, keď začnú hovoriť o sebe, o ženských veciach. „Povedia nám, aby sme boli ticho. Že to, čo hovoríme, nikoho nezaujíma. Snaha umlčať ženy je veľká,“ vysvetľuje v rozhovore, ktorý je súčasťou tejto knihy. Ženy v nej rozhodne nemlčia. Hovoria o svojej bezmocnosti a frustrácii, ale aj o hneve, odhodlanosti a sile.
Ženy rozprávajú svoje mimoriadne životné príbehy a snažia sa svojou skúsenosťou odpovedať aj na tie najťažšie otázky: Ako sa vyrovnať s chorobou dieťaťa? Ako prežiť stratu najbližších? Ako nájsť silu ísť ďalej? Naša spoločnosť je plná inšpirujúcich žien, ktoré sa často nedostanú k slovu. V tejto knihe sa k nemu dostali a hovoria otvorene, úprimne a autenticky. Tak, aby mohli inšpirovať aj iné.
„Sloboda je rozhodnutie. Ale tam sa to nekončí. Keď sa pre niečo slobodne rozhodneme, nasleduje práca a predovšetkým zodpovednosť za rozhodnutie, ktoré sme ako ľudia urobili.“ - Michaela Trizuljaková
Kniha ponúka priestor vnímať a prijímať ženský pohľad na svet, učiť sa akceptovať rôznorodosť a tiež nebáť sa postaviť za hodnoty ľudskosti, slušnosti a čestnosti v slovenskej spoločnosti. „Myslím si, že mnohé ženy vyrástli s presvedčením, že nesmú cítiť hnev. A ak ho aj cítia, nemajú ho dať najavo. Nemali by ani priznať, že sa cítia nahnevané. Myslím, že tento skryto podsúvaný názor je aj prostriedkom spoločenskej kontroly a ovládania žien. Spoločnosť totiž podvedome chápe, že hnev vedie k zmene.“ - Chimamanda Ngozi Adichie
V knihe V ženskom rode nájdete rozhovory s nasledujúcimi ženami: Eva Borušovičová, Chimamanda Ngozi Adichie, Elena Gallo Kriglerová, Anita Kardum, Veronika Homolová Tóthová, Alexandra Giňová, Monika Podolinská, Denisa Nešťáková, Stanislava Schenck, Iva Mrvová, Michaela Trizuljaková, Elena Martinčoková, Michaela Suríniová Saleh, Marta Ličková, Zuzana Szatmáry, Zuzana Medzay, Daniela Dvořáková, Diana Fabiánová, Valentína Sedileková, Kristína Križanová, Aňa Ostrihoňová, Jana Juráňová, Katarína Štrbová Bieliková, Katarzia, Zlatica Maarová, Darina Malová, Magda Vášáryová, Iveta Radičová, Zuzana Čaputová, Zuzana Kiczková
„Porovnávanie, či sa iní majú lepšie ako my, či ich život a podmienky sú lepšie ako naše, je veľmi veľkou brzdou, aby sme sa naplno venovali sebe a svojej rodine. Prijatie našej „normality“ mi po týchto myšlienkach išlo ľahšie.“ Stanislava Schenck
Veľmi sa teším, že táto kniha mohla vzniknúť. Je plná nesmierne obohacujúcich myšlienok a skúseností, ktoré poháňajú k činom, a zároveň sa vás hlboko dotknú. Cítiť z nich univerzálnosť, múdrosť, vyspelosť. A lásku.
Napíšem však aj o dvoch situáciách, ktoré v knihe podľa mňa odznieť nemali, ktoré ma zmiatli a podráždili.
Prvou bola respondentka (nepamätám si už ktorá), ktorá povedala, že predsa menštruovať môžu iba ženy. To nie je tak úplne pravda pretože menštruovať môžu osoby, ktoré sa identifikujú ako muži alebo aj nebinárne osoby. Nežijem v ilúzii a uvedomujem si, že takto nad tým väčšina ľudí nepremýšľa, ale tým, že sa to spomenie v populárnej literatúre (a podcaste), sa táto myšlienka šíri ďalej. Chápem, že danú vetu povedala respondentka a Katarína ju nechcela škrtať, ale možno aspon do budúcnosti by bolo fajn respondentku opraviť.
Druhou pre mňa problematickou situáciou bola práve otázka Kataríny. V rozhovore s respodentkou, ktorá prekonala poruchu príjmu potravy, sa Katarína priamo spýtala na akú najnižšiu váhu sa respondentka dostala. Takáto otázka je extrémne tabu a zraňujúca voči ľuďom, ktorí sa s poruchou príjmu potravy stále pasujú, kedže automaticky aktivuje režim porovnávania sa a presnú predstavu, na akú nízku váhu sa dá až dostať. Pre týchto ľudí sa toto číslo môže stať fatálnym, pretože si povedia, že aj oni sa chcú dostať na toto číslo, že ešte môžu schudnúť viac, pripadne rovno pod neho, že keď vážia viac, tak to predsa vôbec nie je také zlé a nie sú ohrození na živote. Je to veľmi nebezpečné a aj keď respondentka na otázku odpovedala, ide hlavne o ľudí, ktorí si rozhovor budú čítať. Prosím, nehľadajme senzácie a nepýtajme sa ľudí s poruchou príjmu potravy koľko vážia alebo vážili, určite nie vo verejnom priestore a v médiách.
Ešte dodám, že som si tieto veci nevymyslela lebo som mala potrebu kritizovať. Pri oboch situáciách poznám konkrétnych ľudí, ktorí v minulosti hovorili o tom, ako môžu byť obe situácie zraňujúce, a v druhom prípade až fatálne. Malo by sa o tom hovoriť.
Zaujímavá kniha, ktorá mi rozšírila obzory a predstavila mnoho inšpiratívnych žien. Dokonca ma navnadila, že by som si ten podcast možno niekedy aj pustil, ak by som mal vo zvyku púšťať si podcasty. Za zlé (nesprávne?) považujem niektoré rozhovory, kde sa to všetko točí okolo rodinných tém, pričom by mohli byť položené oveľa zaujímavejšie a komplexnejšie otázky. A niektoré rozhovory boli príliš krátke (napríklad s Magdou Vašáryovou), aj keď podcastová verzia bola asi trochu dlhšia - opäť ale hovorím, podcasty počúvať nezvyknem, chcel som sa viac dozvedieť z knihy. Knihu teda považujem za hodnú prečítania, no určite mala väčší potenciál, aký v skutočnosti dokázala využiť.
Veľmi príjemne čitatelné - tak akurát dlhé jednotlivé rozhovory, ktoré človeka inšpirujú, prinútia zamyslieť, ale aj také pri ktorých len súhlasne pritakáva.