Dvojitá porcia temnej imaginácie Jozefa Kariku vychádza ako dvojkniha Hlad/Smäd. Každá z kníh ponúka samostatný zážitok, no pri čítaní oboch nadobúda príbeh nové významové vrstvy.
Neprirodzene vysoký muž s kufrom, v ktorom sa ukrývajú tie najhoršie nočné mory, brutálny vrah v žltej vetrovke, strašidelná maska zo starej vrecoviny... Mrazivé rozprávanie zachytáva storočie prízračnej histórie vrchu Čebrať a blízkeho Ružomberka. Autor ho podáva cez majstrovsky vyskladanú mozaiku príbehov, ktoré sa preplietajú v priestore aj v čase.
„Táto dvojkniha vznikla inak než moje predchádzajúce romány. Chcel som zostaviť zbierku svojich starších aj nových mysterióznych noviel. Pri práci som si všimol, že vytvárajú súvislé rozprávanie. Podvedomie mi ho dávkovalo dvadsať rokov. Tento objav ma prekvapil, s údivom som odkryl najdesivejší príbeh, s akým som sa doteraz stretol.“
Slovenský experimentálny spisovateľ a publicista. Vyštudoval históriu a filozofiu na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Na širšiu scénu vstúpil v roku 2001 ako kmeňový autor internetových stránok G.O.M.. Pracuje ako historik-kurátor a televízny redaktor. Získal Cenu literárneho fondu za publicistiku. Jeho reportáž Kontroverzná tabuľa získala prvé miesto v kategórii publicistika a Cenu diváka na celoslovenskej prehliadke tvorby lokálnych televízií Workshop 2008. Vyhrala aj prvé miesto v kategórii publicistika na česko - slovenskej filmovej prehliadke KAFKA 2008. V máji 2007 Karika prednášal o mágii v postmodernizme na Prírodovedeckej fakulte Karlovej Univerzity v Prahe. V jeseni 2007 na objednávku Žilinského samosprávneho kraja vytvoril textovo-grafickú výstavu Sto rokov od tragédie v Černovej. Bola vystavená v Bruseli a Národnej Rade Slovenskej Republiky. V desiatich exemplároch sa pod záštitou Matice Slovenskej stala aj celoslovenskou školskou výstavou. Je autorom stálej expozície Život a dielo Andreja Hlinku v Liptovskom múzeu v Ružomberku. Vo vydavateľstve Vodnář publikoval knihy Slovanská magie (2003), Zóny stínu (2005), Magie peněz (2008) a Brány meonu (2009). Vo vydavateľstve Ikar mu vyšli knihy Mágia peňazí (2007) a K.P.M.P.Z. (2007). Prispieva do amerického Konton Magazine, britského Chaos International Magazine a nemeckého Instrumentum. Niektoré jeho texty boli vybraté a publikované v knižnej antológii The Best of Konton amerického vydavateľstva Konton Publishing a v britsko-americkej antológii Manifesting Prosperity. Svojimi textami prispel tiež do viacerých kníh Josefa Veselého. Venuje sa aj próze - poviedky mu vyšli v časopisoch RAK a Fantázia. Zameriava sa na vytváranie postmodernistických textových koláží zlučujúcich inak nezlúčiteľné a nesúmerateľné diskurzy a prístupy. Vedľa seba kladie prísne metodické postupy a poznatky rôznych vedeckých disciplín, spolu s výrazným momentom iracionálna, snových rozmerov bytia a intuicionizmu. Nevyhýba sa pri tom ani inšpirácii z obskúrnejších zdrojov, akými sú napríklad rôzne duchovné tradície minulosti, či tvorba autorov ako Howard P. Lovecraft, Aleister Crowley, Carlos Castaneda, Kenneth Grant, William S. Burroughs, Terry Pratchett… Filozofickými východiskami sú mu prevažne diela existencialistov (Sartre, Camus, Heidegger), Nietzsche a postmodernistická filozofia (Foucault, Derrida). Sám sa hlási predovšetkým k odkazu experimentálnych mysliteľov akými sú Ramsey Dukes, Peter J. Carroll, Robert A. Wilson, Hakim Bey a ďalší. Druhú oblasť jeho tvorby predstavujú experimentálne knihy a texty zamerané na hľadanie a rozvíjanie sviežich, alternatívnych a nekonformných praktických prístupov k rôznym životným oblastiam, problémom a situáciám. Vo svojom experimentovaní s významom textu v postmodernej spoločnosti používa techniky striedania paradigiem, rôzne alter-egá, postupy textovej liberácie, dočasnej viery, mystifikáciu a prvky výstrižkovej metódy.
✅ Ako človek denne sa pohybujúci v knižnom svete najviac oceňujem formu dvojknihy a celý vizuál, v ktorom sú obe knihy vytvorené a prepojené. Z pohľadu knižného marketingu tento človek vie naozaj, čo robí. Nie som úplne fanúšik poviedok, tu sú ale vyskladané tak, že prechádzajú jedna do druhej a vytvárajú komplexný obraz, vďaka čomu to nepôsobí rozkúskovane. 🆗 Obsahovo sú tieto poviedky asi to najtemnejšie, čo Karika napísal. Ak je pravdou, že to, čo ich spája, nie je autorova fantázia, ale ich súvis s reálnymi historickými udalosťami, je to masaker. Karika efektne vyťahuje zabudnuté lokálne mýty a nie nejaké exotické bububu, čo je možno aj polovica jeho úspechu. ⚠️ Podobne ako pri Priepasti a Smršti, tie siahodlhé pasáže odohrávajúce sa vnútri hlavných postáv som preskakovala. Mám rada napätie a strach plynúce z deja, nie z metafyzických úvah a psychedelických stavov a nehanbím sa za to. Rovnako som sa snažila preletieť všetky brutálne a krvavé scény béčkových hororov. ❌ Jedna poviedka sa odohráva v múzeu, druhá vo vlaku, tretia v bytovke, atď., a v strede každej je iná postava. Keď si však položím všetky vedľa seba, a pokojne tam môžem postaviť aj chalanov zo Smršte a Priepasti, sú to síce rôzni ľudia, ale v podstate – sú takmer rovnakí. Rovnako rozprávajú, rovnako premýšľajú, konajú, boja sa, ich party majú rovnaký rytmus, rovnakú štylistiku. Podobajú sa tak, až sa zdá, že je to stále len jedna postava. Akoby všetka energia išla do tých kľúčových desivých pasáží, ale na prepracovanejšiu psychológiu postáv už nezostal čas. 🤔 Zhrňme si to: autor vezme šablónu hlavnej postavy, zasadí ju do času a priestoru, dá jej nejakú nevinnú náplň práce, a pár minút sa už roztáča motorová píla. Alebo sa v priebehu pár hodín z uhladeného tridsiatnika stáva pod vplyvom nejakej (na prvý pohľad len mierne znepokojivej) záhady zabijácky šialenec. Tu je postava X, ale nezdržujme sa a šup-šup na vec. Ak je to zámer – gratulujem. Mne to pripomína viac béčkové porno.
nie zachwycił mnie ten zbiór, ale na pewno zaciekawił, bo Karika niewątpliwie ma wyobraźnię i wie, jak budować klimat. wydaje mi się, że jego pomysły sprawdziłyby się lepiej w dłuższej formie. na minus wykładanie filozoficznego morału i dosyć prosty styl oraz sposób budowania historii. podoba mi się element zaskoczenia oraz to, że opowiadania łączy postać lub motyw, a mimo to można je czytać osobno i nic się nie straci. czy są straszne? no nie wiem, ale mogą wzbudzić niepokój i spadek zaufania do ludzi. ;)
moje ulubione to, tak na świeżo, Głód, Mglisko, Wycieczka.
Jednotlivé príbehy bez väčšej fantázie, navyše často "doplnené" siahodlhými, nekončiacimi opisnými výlevmi nejakých mozgových pochodov postáv, ktoré ziasiahlo nadprirodzeno. Miestami som mal pocit, že autor si len užíva, že vie po slovensky a preto tam veselo súka aj tri synonymá každého slova za sebou, veď prečo abstraktné nezrozumiteľné scény nepredĺžiť, keď netreba. 3* asi len preto, že 2.5 neviem udeliť, čiže zaokrúhlim tolerantne nahor. Idem dať šancu Smädu a pánbohdaj, aby celkový dojem bol potom lepší.
2.0-2.5⭐️ A collection of horror stories related to hunger – the author’s proposed philosophical basis for our universe – and written in the past tense. The connection was greatly disturbed by the order of the stories. For example, “Vylet” is related to “Samota” and chronologically takes place before it. But in the book, it appears after and is separated by the other story from it. As for the past tense… I never thought that using only one tense in a book could be so annoying.
Hlad – 2 stars A very long and promising beginning, but a very short and cramped ending. “Is that all?” feelings after reading it. I also didn’t understand if it was about vampires, or werewolves, or… something completely different…
Samota – 4 stars The best story in this book. Cruel, creepy and dressed in a yellow anorak. Just like the song from Horkýže Slíže – Vlak: z Trenčína, do Šaštína v kupé sedíš len ty a vrah 🎶 🎶 🎶
Hmlisko – 2 sars I’m not sure if it’s a bad thing that this story is so short. On the one hand, it wants more text to outline the plot. On the other hand, we don’t need another novel about the loops. It is what it is: the idea is not unique at all. And a little philosophy in the end won’t change that.
Vylet – 1 star Prequel of “Samota”. Also creepy and dressed in a yellow anorak, but it doesn’t kick ass at all. A man who is hell-bent on murder suddenly decides to play the role of the victim… weird… strange…
Biele diery – 1 star Related to the original story – “Hlad”. At least the topic. But at the end of the book, this story seems more absurd than horrifying. It would have been much better if it had been located before “Hlad”. And even better if the protagonist was the same.
Vyplatilo se nečekat na překlad. J. Karika předvedl, že je mistrem svého žánru, jehož vymezení není snadné. Nejedná se totiž o pouhý horror, takové označení by bylo zjednodušením. Už jsme si snad zvykli na autorovu hlavní postavu, do které se v některých ohledech lze důvěrně vcítit (což může vyvolat i znepokojení), a pokud ne vcítit, tak snad porozumět. Na co si však zvyknout nelze je naprostá originalita děje, který čtenáři vždy nabídne filosofický náhled "za horizont". To, že Vás J. Karika vedle toho uzavře do těsné tmavé papírové krabice s Děsem, že při čtení ucítíte jeho dech, je nečekané - avšak u knih J. Kariky je to pravidlem. My v Čechách tak holt musíme závidět nejen Vaši paní prezidentku, ale i autora rozvíjecícho snad žánr surrealistického horror-thrilleru.
Dalsie Karikove knihy uz s najvacsou pravdepodobnostou nekupim. Ake take pozitivum vidim v opisoch miest, ktore sa v poviedkach nachadzaju, inak opat tie fantasmagorie...🙄 Podla hodnoteni usudzujem, ze je kniha zrejme skvela, len asi nespadam do cielovej skupiny 🤷 Skoda no...
W ten pierwszy dzień Nowego Roku wchodzę z kolejną pozycją słowackiego mistrza grozy, Josefa Kariki i tym razem - niestety- zamiast zachwytów czekało mnie rozczarowanie. To nie ten Karika, który potrafił oczarować mnie rewelacyjną "Szczeliną". Zdecydowanie NIE. Książka przegadana i to w najbardziej kulminacyjnych momentach, do tego chaos i mnóstwo filozofii. Niby wszystko się ze sobą łączy a jednak czasem brak tu spójności. Z wszystkich pięciu opowiadań tylko na jednym udało mi się skupić i to tylko w małym stopniu, pozostałe cztery w ogóle nie przypadły mi do gustu, nie mówiąc już o jakimkolwiek poczuciu grozy, bo o tym w ogóle nie mogło być mowy - nic nie było w stanie mnie tutaj przestraszyć.
Lubię książki Kariki, nawet nie za sam nastrój grozy, którą autor potrafi bardzo umiejętnie operować jeśli chce, co zresztą udowodnił już w "Szczelinie", ale też za umiejscowienie fabuły w słowackich Tatrach i miejscach, które są albo dobrze mi już znane, albo dopiero zamierzam je odwiedzić. Lub nie. (już wiem, że w okolice Trybecza na pewno się nie zapuszczę - nie jestem aż taka odważna). "Głód" mnie zawiódł ale traktuję to jako odosobniony przypadek, w końcu każdemu pisarzowi trafiają się od czasu do czasu śliwki- robaczywki, mimo to nie widzę powodów, żeby rezygnować z przeczytania pozostałych tytułów autora, bo i tak będzie mnie kusiło na kolejne. Być może znowu się zawiodę ale liczę też, że autor w końcu powróci w swoim najlepszym, "szczelinowym" wydaniu.
Recenziu pre Fandom.sk napísala Valéria Scholtzová:
Väčšina poviedok sa týka Ružomberka alebo jeho okolia, odkiaľ pochádza aj sám autor. Výnimkou je poviedka Výlet odohrávajúca sa na Štrbskom plese. Hlavná mužská postava v nej je ale aj tak spätá s Ružomberkom. Podobne sa odlišuje aj poviedka Hmlisko, ktorá je zasadená do okolia Vlkolínca, skanzenu vzdialeného od Ružomberka len pár kilometrov. Táto poviedka zároveň pôsobí ako vytrhnutá z kontextu, vysvetlenia sú metafyzické a mimozemsko božsky technické. Po prečítaní ostatných poviedok a druhej autorovej zbierky Smäd, ktorá vyšla zároveň s Hladom, však aj ona zapadne na svoje miesto....
Taky klasický Karika. Miestami som sa bála, miestami nudila. Ale po docitani všetkých hrozostrasnych príbehov z Ružomberka, som rada ze som sa z tohto mesta, kde som vyrastala, odsťahovala.
za mě je to jeho nejslabší kniha, z příběhů se mi líbil snad jen jeden a i tak me nijak extra nenadchl. Od Kariky se mi asi víc zamlouvají samostatné delší knihy než několik příběhů v jedné…
Mám z tejto knihy trocha zmiešané pocity. Jednak sa mi veľmi páčila myšlienka týchto poviedok, ktoré boli na prvý pohľad trocha odlišné, ale predsa mierne prepojené, objavovali sa tam zaujímavé a dosť originálne motívy. Malo to dobrú paranormálnu, až hororovú atmosféru, ktorú knihe nemôžem uprieť. V každom prípade ma ale mrzí, že autor má tendenciu skĺznuť k príliš zdĺhavým filozofickým kecom, ktoré, podľa mňa, by sa dali opísať pár vetami a nie desiatkami strán. Ak má poviedka 60 strán a z toho 30 tvoria filozofické výlevy, ktoré na pohľad nemajú hlavu ani pätu, tak tú poviedku už nepovažujem za príbeh, ale skôr za zmätenú úvahu.
Celkovo ale prevažovali tie veci, ktoré sa mi na knihe páčili a som zvedavá, ako môj pohľad o tejto divnej... ehm, vražednej sérii, doplní kniha Smäd .
Na pewno na rynku wydawniczym da się znaleźć zdecydowanie ciekawsze zbiory opowiadań, więc niestety ta pozycja nie trafia do mojej topki. W większości znajdują się tutaj raczej słabe, albo po prostu poprawne opowiadania. Zamysł każdej z historii wydawał się dość osobliwy i naprawdę ciekawy, ale moim zdaniem autor finalnie nie potrafił w pełni wykorzystać ich potencjału. Dodatkowy minus za zbyteczne filozofowanie pod koniec (prawie) każdego z opowiadań.
Świetny zbiór opowiadań. Najbardziej zaskakujące dla mnie było to, że one wszystkie są niesamowicie dobre. Nie mogę wyłonić najgorszego z nich i ciężko wybrać najlepsze. Jestem pod wielkim wrażeniem i żałuję, że tyle zwlekałam z przeczytaniem tego.
Już trochę powieści Józefa Karika miałam okazję przeczytać, więc wiedziałam czego się spodziewać. Zdecydowanie tytułowe opowiadania było moim ulubionym, intygujące.
Reszta opowiadań trochę gorsza, choć zdecydowanie Karika poziom trzyma. Napewno przeczytam Pregnienie ale pomału zacznę zostawiać w przeszłości książki Józefa Kariki bo mimo że po Szczelinie mam pewną nostalgię to mam poczucie że już nic nowego nie znajdę w jego historiach.
Hlad a Smäd, Smäd a Hlad... dvojkniha s krásnou ideou, prebalom (a tu nielen v slovenskom originále, ale aj v českom a poľskom preklade, hoci v tom poslednom sa stratil odkaz na príbehy vnútri) a osmi na seba (aspoň priamo) nenadväzujúcimi, ale v širšom kontexte prepojenými poviedkami. Hoci ide o dvojknihu, čiastočne tu budem písať o Hladu, čiastočne o diele ako celku, pričom si moju recenziu Smädu môžete prečítať na odkaze tu.
Knižky Kariku mám rád. Nepovedal by som síce, že sa mi nejako zvlášť páčia jeho dlhé filozofické úvahy prestupujúce každé jeho hororové dielo, ale aj tak som všetky jeho knižky s nadšením zhltol a tu tomu nebolo inak. Svoje dobrodružstvo s touto dvojknihou som začal práve Hladom a ak čítate rýchlo, odporučil by som to samé aj vám. V opačnom prípade by pre vás mohlo byť vhodnejšie začať Smädom. Hlad sa skladá z piati poviedok, ktoré sa mi obecne páčili o niečo menej než tie v druhej knihe, ale práve prečítaní Smädu môj názor u niektorých trochu zmenilo k lepšiemu. Stručnú recenziu konkrétnych poviedok bez spoilerov nájdete v spoileri nižšie.
Celkový dojem z dvojknihy? Nieje nejako zvlášť úžasná, ale páčila sa mi. Karika sa tu výrazne zameriava na filozofické nuanse všepoháňajúceho hladu/smädu (či skôr obecne túžby), ktorých preskúmavanie, premýšľanie a potvrdzovanie zo všetkých možných uhlov a smerov preniká vo väčšej či menšej miere do každej z tu umiestených poviedok. Úprimne povediac si nie som istý, prečo to vlastne je dvojkniha. Mení poradie čítania koncový zážitok? Áno, ale toho by sa v konečnom dôsledku dalo dosiahnuť aj inými (pre čitateľov menej finančne náročnými) spôsoby. No čo už. Dvojknihu by som každopádne odporučil,* ak Kariku znáte a máte od neho už nejaký horor prečítaný. Rozhodne by som ňou nezačínal. Čo Hlad? Prepojenie samotných poviedok tu je až na výnimky dosť jemné a väčšinovo funguje skôr ako hľadanie nenápadných herných easter eggov. Ak ste rovnako ako ja začali touto časťou dvojknihy a na jej konci si nieste istí, či chcete pokračovať a prečítať si Smäd... chcete.