Tato kniha nie je taka poeticka, ani nema silny pribeh ako ine zname Shalevove romany. Su to laskyplne a casto velmi vtipne rodinne memoare, v ktorych su jednotlivi ucastnici pospajani cez postavu svojskej, miestami az trochu excentrickej, babky Tone. Velmi som sa bavila na rodinnych frazach, ktore chape kazdy clen rodiny a ktore dokresluju jednotlive postavy ('cestou spat' a 'roztrhnem ta ako hada' babky Tone), ci rozdiely v ideologii. "Presny vyraz, ktory pouzivame dodnes, znie: 'A vraj si robi aj manikuru,' a vyjadruje nizkost, nedostatok hodnot, ideovy a duchovny upadok." Manikura je tu odsudena ako luxus, frivolita, ktora nepatri na nechty pracovnych ruk, ktore musia obrabat a zvedalovat izraelsku zem.
"Dedo Aron vytrvalo bojoval proti manikure a vyhlasil kriziacku vypravu aj proti zuvacke, presnejsie proti 'nezmyselnemu zviakaniu', co bol dalsi prejav upadkoveho amerikanizmu, ku ktoremu priradoval take nechcene a nedovolene vyrobky a zvyky ako cukriky, kravaty, dane a iny 'luxus', ako spolu s ostatnymi starcami nazyval vsetky burzoazne americke rozkose a vlastne vsetky rozkose, ktore sa neobmedzovali na hrncek caju a 'sledie chvosty', ako dedo nazyval celeho sleda."
"A najvacsmi sa mi pacili slova, ktore hovorila, ked niekto zomrel (a vzdy v zenskom rode, aj ked umrel muz): 'Uz jej niet,' k comu vzapati dodala: 'Strasna smrt.' Nebola to gramaticka chyba, ale jej jazykove vynalezy, ktore rodina s radostou prevzala. Dodnes vravievame 'Uz jej niet,' ci zomrie zena alebo muz alebo dokonca havaruje auto, a dodavame: 'Strasna smrt', aj ked dotycny zomrel na obycajnu starobu."