Hľadali mier a slobodu v krajine, ktorá sa kúpala v krvi. Utekali pred konzumným spôsobom života, aby napokon ďaleko na východe pomohli stvoriť len novú verziu západu. Veľká hipisácka cesta je plná paradoxov i zákrut, ale aj rôznorodých ľudských osudov.
Vojnový reportér Wojciech Jagielski prináša na prvý pohľad tichú a pokojnú knihu. Jeho hrdinami sú hipisáci a veční hľadači, ktorí ďaleko od domova hľadajú zasľúbenú zem. Chrbticou jeho najnovšej knihy Na východ od západu je totiž veľká cesta do Indie za mýtickou krajinou Šangri-La. Kamal opustila Varšavu s jedným jediným ruksakom. Netúžila po dvoch vysokých školách, byte ani kariére novinárky. Vybrala si Indiu, krajinu, v ktorej je najväčšou hodnotou dosiahnutie duchovnej rovnováhy. Dnes si už svoj predošlý život nepamätá, hoci jej stále neodbytne klope na dvere. Zo západu utiekol aj hipisák známy pod prezývkou Svätý. Jeho život napĺňala voľná láska, drogové seansy, stretnutia s rôznymi sektami, ako aj hedonistické spoločenstvá na plážach Góy. Všade hľadá len jediné – šťastie, ktoré mu však stále uniká pomedzi prsty. A zrazu sa musí vysporiadať aj s vlastným pokročilým vekom. India nie je ostrov vytrhnutý z kontextu ľudských dejín. Stvorili ju konflikty, vojny aj britská kolonizácia. A zatiaľ čo zo západu sa sem náhlili mierumilovní hľadači šťastia, opačným smerom utekali ľudia, ktorých konflikty v Pakistane, Afganistane či Iráne pripravili takmer o všetko. Vedľa seba tu stoja dva vysnívané svety. Tí zo západu túžia po východnom pokoji, tí z východu zas po konzume na západný spôsob. Kniha Wojciecha Jagielského je nezvyčajným pohľadom na vzdialený a neznámy východ. Je to kniha plná nádeje, ale aj trpkých sklamaní a bolestivých paradoxov.
Gazeta Wyborcza journalist, he specializes in problemes of Africa and Middle Asia and Caucas. Witness of the most important political events in whole word in end of one century and begging of another, constant witness of events in Aphaganist since spring of 1992. Author of a book Dobre miejsce do umierania (1994 - A good place to die), effect of few years of journeys to Caucas in time of fall of Soviet Empire and crating new independent countries. Published in 2002 Modlitwa o deszcz about Afganistan was nominated for NIKE Award 2003. It got Józef Tischner Award, Readers Award in Podporiusz 2003 and Amber Butterfly in Arkady Fiedler Competition. Wojciech Jagielski got also Dariusz Fikus Award for 2002.
Czekałam na tę książkę miesiącami. I stąd też moje gigantyczne rozczarowanie, gdy kilka tygodni temu dowiedziałam się, o czym będzie. Urodziłam się za późno, by rozumieć hipisów, mało rzeczy tak mi przeszkadza, jak słodki zapach narkotyków. Na początku lat dziewięćdziesiątych nie robiłam dwóch fakultetów i egzotycznych wycieczek -- chodziłam do szkoły, a z wyjazdów zapadł mi w pamięć koszt biletów dla czterech osób do dwóch florenckich muzeów: łącznie kosztowały nas tyle, co w Polsce minimalne miesięczne wynagrodzenie. Do tego mój podróżniczy kajet, pełny entuzjastycznych zapisów, zawiera tylko dwie krótkie anty-listy. Pierwsza to "miejsca okropne" - Indie. Na drugiej figuruje Goa, a jej nagłówek to "nie wracać tam nigdy". Nic mnie z tymi ludźmi nie łączy, nie ma znalazłam nigdy miejsca równie sprzecznego ze mną. Po książkę teoretycznie nie powinnam nawet sięgać. A jednak nie mogłam jej nie otworzyć. A potem nie mogłam jej odłożyć. Jeśli jesteś zmęczony (lub zmęczona) tym, co dziś toczy polską literaturę -- tępym, niezręcznym językiem, brakiem puent, pustymi, tanimi słowami, które prowadzą donikąd, to ta pięknie napisana książka orzeźwi Cię, odnowi, jak indyjska rzeka. Zazdrościmy reporterom doświadczeń, tego co widzieli oraz zasłyszeli. Wybitnych (jak Jagielski) cenimy również za to, co wiedzą. Ale po tej książce ogromnie, tak do szpiku kości, zazdroszczę Jagielskiemu, nie tyle oczu i uszu, co języka. Zapomniałam już prawie, że polski może brzmieć tak dobrze, tak pięknie.
Parę lat temu włoski miesięcznik Internazionale na swój doroczny festiwal reportażu zaprosił naszych reportażystów -- Szczygła, Tochmana, Jagielskiego. Panel nazywał się 'Gli eredi di Kapuściński' - spadkobiercy Kapuścińskiego. Choć oczywiście cenię reportaże każdego z trzech autorów, mogę z całą pewnością powiedzieć, że "Na wschód od zachodu" utwierdziła mnie w przekonaniu, że Spadkobierca jest tylko jeden.
4/10 - ujdzie. Taki sobie reportaż o obecnych dziejach dawnych dzieci kwiatów, uciekających przed karierą, polityką, sztampą i zniewoleniem w dybach oczekiwań społecznych, oparty na dwóch przypadkowych bohaterach -holenderskim hipisie oraz polskiej neofitce na "wielkim szlaku wolności"... Tematyka niby ciekawa, ale nie ukrywam, że ogromnym problemem byli dla mnie bohaterowie - budzący raczej negatywne emocje co, jak mniemam, nie było zamierzeniem autora. I o ile losy Holendra wywołują najwyżej politowanie, tak w historię Kamili vel Kamal (brr) nie udało mi się zagłębić bez odczuwania jawnej antypatii ze względu na poziom zidiocenia jakim epatowała, otumaniona religijną i pseudospirytualną indoktrynacją. Pół biedy gdyby sama zaszyła się w jaskini poszukując oświecenia poprzez żebraninę, ale za celowe niszczenie życia własnego dziecka (przez co najmniej lat 13) odbieranie prawa do edukacji i godnej przyszłości, powinna trafić do jakiegoś zakładu zamkniętego. Nie jestem przekonany, że wybór tych osób do reprezentowania losów ciekawego skądinąd ruchu osobistych wolności, był przemyślanym rozwiązaniem.
V nekonečnom kolobehu, dusení stresom a ubíjanípožiadavkami doby sa ženieme za niečím (v podstate) nedosiahnuteľným – neschopní vymaniť sa zo začarovaného kruhu povinností márnime roky života a vymieňame zdravie za pominuteľné „radosti“ v podobe kariérneho rastu, úspechu či bohatstva. Niektorí sa prispôsobia, iní túžia uniknúť.
Neblahé dôsledky kapitalizmu či snaha dostať sa spod vplyvu očakávaní však nie sú žiadnym novodobým trendom – už v 60. rokoch 20. storočiasa „deti kvetov“ prostredníctvom propagácie slobody, voľnej lásky čispontánnosti, pokúšali uniknúť tlaku spoločenských konvencií. Opúšťali domovy, pálili mosty, ktoré ich viazali s minulosťou, a putovaním na východ sa snažili objaviť pokoj, všeobecnú pravdu či dokonca samých seba.
Práve húfnou migráciou hipisákov do Indie sa pri písaníknihy Na východ od západu, knihy plnej paradoxov, inšpiroval Wojciech Jagielski, ktorý na pozadí príbehov prostých ľudí, na ceste hľadajúcich šťastie a „znovuzrodenie“, priblížil historické i spoločensko-politické pozadie regiónu.
Spomínanie Svámiho na putovanie a „zlaté časy hipisákov“ či mierne zahmlené rozprávanie Kamal Jagielski prelínal vlastnými zážitkami vojnového korešpondenta a úvahovými odbočkami, v ktorých poukazoval na kontrastnú túžbu obyvateľov Blízkeho východu po živote v západniarskom štýle.
Hoci sa mi spočiatku striedanie pohľadov, s ktorými autorpracoval, zdalo mierne chaotické, postupne sa mi vzrušenie z ničím nepodmieneného putovania a ópiových (či hašišových) tripov zahryzlo podkožu a musím uznať, že Jagielski predstavil lákavý obraz cesty do Indie, strets duchovnom či snahu porozumieť vlastnému „ja“, pričom však poukázal i na vzniknutý paradox - snažili sa uniknúť, no čosi zo západu si predsa len priniesli so sebou; opustili moderné vymoženosti, no vlastných potomkov tak ukrátili o možnosť rozvíjať sa.
Zaujímavé čítanie, ktoré čitateľa donúti zamyslieť sa nad výhodami aj nevýhodami súčasnej podoby konzumnej spoločnosti, hoci mietami mierne náročnejšie na pozornosť (obzvlášť pri striedaní pohľadov Jagielskeho a Svámiho som mala občas problém zorientovať sa, čie spomienky vlastne čítam).
Prvé sklamanie som si spôsobila sama, reportáž o hippies som si vyložila ako rozprávanie o Woodstocku, vyvedená z omylu som bola už na prvej strane. Poznatok, že európski aj americkí hipisáci cestujúci na východ do Indie, Iránu a Afganistanu hľadajúci útek od konzumu či duchovné osvietenie, boli kedysi veľká vec, bol pre mňa rozhodne zaujímavým zistením, rovnako ako mnoho ďalších pozorovaní a detailov, ktoré Jagielski prinášal. Nebolo ich málo, v knihe sme sledovali cesty niekoľkých cestovateľov, samotného reportéra aj niekoľkých miestnych... až som som sa v tom úplne stratila a neraz som sa musela vracať niekoľko strán dozadu alebo sa urputne snažiť spomenúť si kto je kto. Nakoniec si teda z knihy odnášam skôr dojem a nové poznatky o končinách mne primálo známych, väčšina príbehov šla akosi mimo mňa. Výraznejšie ma zaujala len posledná kapitola, ktorú, ako som sa dodatočne dozvedela, písala autorova manželka. Ponúka zaujímavý protipól: život chlapca narodeného Kamal, večnej cestovateľke z juhu na sever Indie, ktorý si tento spôsob života sám nevybral.
“Nevieš, kto vlastne si, pretože si bol stvorený, hlásal Krišnamúrti. Ostatní ľudia a ich očakávania, vonkajšie okolnosti i udalosti, to všetko nás tvorí a vtláča do formy. Len ak sa zbavíš všetkého, dokonca aj vlastnej predstavy o sebe samom, ak sa zriekneš majstrov, učiteľov, sprievodcov a napokon aj samotného Boha, ak sa zriekneš viery, ideálov, morálnych zásad a túžby stať sa niekým, až vtedy môžeš spoznať sám seba a presvedčiť sa o tom, aký si v skutočnosti. Si, aký si, a len to sa ráta. Len ty si dôležitý. A sloboda, ktorú môžeš zažiť len prostredníctvom odvrhnutia všetkého, čo poznáš. …sme otrokmi mysle a času… …prvý krok je posledným krokom… …musíš sa hodiť do vody, aj keď nevieš plávať… …pravda je krajina bez ciest…”
Not bad...but not that good either. Surprisingly similar, (but in my opinion better) is book written by Sarah MCDonald Holy Cow! An Indian Adventure I did not really except that this two books can cover so similar topic, but yeah they do and with very similar outcomes. It seems like journalist are same over the whole word :) It was visible that author is writing about the people that are not really close to him and he was having issues relating to them. This is why the 2 stars went down. On the other hand I can understand him completly, both main characters were refusing responsibilities and work, but their lifestyle was possible only because they were receiving money from their relatives living in west (or selling goods to west) and India low prices for basic stuff...
Znalazłam tą pozycje na hostelowej półce i zabrałam ją ze sobą w dalszą podróż. Oczami chłonęłam otaczający mnie świat, ale sercem byłam w Indianach. Autor przedstawił niesamowity obraz podróży do Indii w poszukiwaniu siebie z perspektywy kilku osób. Jego opowieści z okresu kiedy był reporterem wojennym dają nam obraz historii regionu w namacalny sposób. Dziękuję osobie, która zostawiła tę książkę na półce. Powędrowała dalej i odbywa własną podróż.
Pre tých, ktorí boli v Indii, kniha možno prinesie veľa sentimentu. Spomienky na tie roky 70. vysvetľujú mnohé zmeny, ktoré sa odvtedy v Indii pre cestovateľov udiali. Pozoruhodný pozorovací talent autora. Čo ma však miatlo boli niektoré frázy, občas akoby zaškrípal preklad, inde mi prišli niektoré slovné spojenia príliš akademické. Chcelo to tiež zvyknúť si na pretínanie dejových línií charakterov, ktoré naoko nemajú nič spoločné. Spája ich jedine autor a jeho stretnutia s nimi. Tri a pol *.
Chaotycznie napisana, co nieco uprzykrza czytanie, ale mimo to całe szczęście tekst wciąga. Odniosłam wrażenie, że ten reportaż ledwo dotyka tematu, nie rozwija wielu interesujących aspektów i zostawia sporo niedopowiedzień. Liczyłam na większe pogłębienie problemu, więcej szczegółów i historii większej liczby osób. Temat jest naprawdę fascynujący i chciałabym zgłębić go bardziej.
"Na wschód od zachodu" to dla mnie lektura chaotyczna, trudna do przebrnięcia. Gubiłam się w akcji, historii i przemyśleniach. Momentami zbyt surrealistycznie, nie potrafiłam się w to wczuć ani do końca zrozumieć. Mimo tylko 320 stron, to była dla mnie trudna w odbiorze, nie potrafiłam się w nią wciągnąć. Niechętnie po nią sięgałam, męczyłam się, ale w końcu zmęczyłam.
Nie najľahšie čítanie z dôvodu mne neznámych reálií Afganistanu, Pakistanu a hlavne Indie. Za mňa veľa vaty, autor skákal v rozprávaní, raz rozprával on, raz postavy a občas ma to miatlo. Téma však zaujímavá, dozvedela som sa mrte nových veci a to ja mám na týchto absyntovkach rada.
Cele dobre. Velmi objektivna reportaz o hladani a (ne)najdeni seba sameho medzi hipikmi cestujucich do Indie od rokov 70ich az po sucastnost. Hned ako som docital, som zacal pozerat listky do Indie. Bolo by to po treti krat. No tej krajiny nie je nikdy dost.
rozhovory a zivot s ludmi ktorych destinacia a zivot je v Indii. vdaka tejto knizke som konecne pochopil preco je to tak dolezite miesto navstivit pre vela ludi. samozrejme historiu a realie v afganistane, kashmiri atd...
Nudna... Nie dałam rady do końca Rozdział o Kamal przekartkowałam tylko. I historia średnia, i sami bohaterowie irytujący. Szkoda :( Pozostałe książki uwielbiam.
Mimo moj filozoficky a teologicky rozmer. Wojciech pise skvele reportazne vojnove knihy a pribehy. Tu urobil vynimku. Tento pribeh je povacsine o zmatenych mladych ludoch zo zapadneho rozvinuteho sveta, ktorym prekaza konzum a luxus v ktorom ziju a tak v honbe za objavenim novych idei, myslienok prevazne z budhizmu a hinduizmu utekaju na vychod, prevazne do Indie, niekedy Pakistanu a Tibetu za zivotom v sulade s prirodou a asketickym sposobom zivota. A medzi tym, s viac prichadzajucimi zapadniarmi sa India stava takym istym konzumom a ziskuchtivym riadenym kapitalizmom, pred akym sa snazili utiect. Udivovala ma naivita postav, ze co isli vlastne hladat na vychod ked pri tom povacsine co nasli, boli fakeovy guru, ktory im predavali vzletne klamlive myslienky a idey za ucelom rychleho zarobenia penazi na naivite zapadneho sveta. Este aj Beatles po kratkom pobyte v Himalajach zakratko zistilo ze ide o totalny klam. Najviac mi je z celej knihy luto mladeho chlapca, ktory je doslova vaznom svojej zmagorenej a zmatenej matky. Deti by nemali trpiet za sprostotu rodicov. Ponaucenie z knihy, rovnovahu a balans v zivote nedosiahnes len zmenou lokality a kultury. Metanoja (krestansky pokanie) sa vie udiat kedykolvek a kdekolvek, ja osobne verim ze najlepsie v osobe a pod patronatom Jezisa Krista, ktora je trvala a zmeni k lepsiemu celeho cloveka, nie sebecky, ale k prospechu aj jeho bezprostredneho okolia. Zmeny a konzum pred ktorymi utekali, postavam priniesol len vacsi zmatok, absolutne zhyrale sexualne neviazane styky, rozbite vztahy a uplny chaos napriec celym zivotom. A uz poslednym golom je, ze vacsina tych postav, ma prijmy z toho ich skazeneho prehniteho kapitalistickeho zapadu. To sa dobre zije v lacnej Indii, ak prenajimate budovu v Holandsku, vasa matka je novinovy atase vo vychodnom bloku alebo ste z bohatych americkych rodin, ktore vas dotuju. Kniha je aktualna aj dnes, kedy takisto sa nam niektori ludia zo zapadnych vysokych skol snazia tlacit ich zmateny a dobre propagandisticky podkuty narativ o usporiadani sveta v ich podani, ci uz v LGBTQ agende, Stop Oil hnuti alebo v pohlade na Palestinu a Izrael. Najlepsie to tlaciac a vytrubujuc s lateckom v ruke v Starbuckse s iPhonom v ruke v bezpecnom Londyne alebo San Franciscu. Dnesny narativ je iny, ale spravanie je totozne, za kazdu cenu zaujat, byt prelomovy, hnat liberalne myslienky do extremov, rebelovat, byt nevdacny, nectit starocia bojov o demokraciu v podani nasich predkov napriec zapadnym svetom. Uz len kontext dodam, ze sa povazujem v politickych otazkach ako krestansky libertarian.
Obsah celej knihy bol pre mňa zaujímavý, plný nových, doteraz pre mňa neznámych informácií. Historické udalosti týkajúcej sa Indie, Pakistánu, Afganistánu boli často veľmi prekvapivé, zároveň aj fakt že hipísáci z USA a západnej Európy putovali kedysi do týchto krajín za duchovným osviedením a asketickým životom.
Takže po obsahovej stránke by som knihe dala 5/5 ale za formu, akou bola kniha písaná už len 3*.