Záhrada je už v poradí štvrtou knihou zo série Mimi a Líza, takže prináša známe postavy, známe prostredia, známe rozprávacie princípy, môžeme ju označiť ako knihu, čo rozširuje portfólio a ponúka deťom viac z obsahu, na ktorý už sú zvyknuté. Rovnako ako v predošlých prípadoch, aj teraz ide o literárny produkt naviazaný na animované dielo. 26-minútový televízny špeciál Záhrada príde do vysielania až po uvedení knihy, takže kniha audiovizuálne dielo predskakuje.
Mimi a Líza tvoria v súdobej slovenskej kultúre pre deti už stálu oporu, právom sa dočkali diváckeho ohlasu, viacerých pokračovaní, knižného spracovania a prebojovali sa aj do čítaniek. Iniciátorke projektu Katke Kerekesovej a jej príbehovej spoluautorke Katke Molákovej sa podarilo trafiť témou scitlivovania detí voči inakosti (nevidomé dieťa v našom vidomom svete) do aktuálnych potrieb doby a spôsob spracovania plný fantázie a zároveň empatie ide v ústrety deťom nepodliezavo, bez kriku a okázalosti, to všetko treba oceniť v koncepte ako celku, od prvej epizódy (kapitoly) po posledný televízny film.
V čom je ale špecifický tento štvrtý diel knižnej série? Najskôr hovorme o tematickom zameraní. Kým v predošlých knihách a príbehoch sme oscilovali najmä okolo medziľudských vzťahov a prekonávania vlastných limitov / daností, tentokrát je v centre záujmu ochrana životného prostredia, ekológia. Je to agitačný diel, učí deti, že nadmerná spotreba nie je v poriadku. Radšej ako by sme staré, nepotrebné veci vyhodili, dajme im druhú šancu, tony odpadu nás totiž – po vzore odpadkovej Opachy z knihy – môžu pripraviť o stromy, celé sady, skrátka o prírodu.
Svet Mimi a Lízy je principiálne postavený na dvojdomosti: existuje ten prvý, ozajstný svet, v ktorom žijeme, chodíme do školy a vedieme sociálny život, a potom je svet fantázie a hry, v ktorom ožívajú zvieratá a veci a v ktorom sa Mimi a Líza učia najväčšie lekcie o živote. Ten druhý svet charakterizuje okrem vlastného vizuálneho a príbehového konceptu aj osobitý literárny jazyk: jeho obyvatelia rozprávajú vo veršoch.
V knihe Záhrada sa fantazijným svetom stáva nečakane objavený jabloňový sad. Dievčatá v ňom spoznávajú zázračného škriatka, ktorý má moc nad chodom prírody, nad rastom a dozrievaním, nad živlami, i nad striedaním ročných období. Tento Zázračník sa stáva metaforou Prírody a jej javov. Na druhej strane ožíva Opacha, obluda vyskladaná z vyhodených starých vecí, ktorá pôsobí deštrukčne, hoci sama v srdci nie je zlá ani záškodnícka. Opacha je metaforou konzumného života, ktorý produkuje úplne zbytočný odpad, zaťažujúci prírodu. Cieľom „hry“ je zneškodniť Opachu a dať plnú moc nad svetom zasa do rúk Zázračníka.
Čistá myšlienka s výborným záverom (susedia si rozoberú staré, nepotrebné veci, pretože každý nájde spôsob, na čo by ich ešte mohol využiť) trpí v strednej časti príbehu. Akcia je na jednej strane úplne lineárna, priamočiara, ale javí sa veľmi dlhá a komplikovaná. To, čo na obrazovkách bezpečne zvládne animovaný obraz, totiž čitateľne ukázať akciu, sa v literárnej podobe javí ako veľmi náročné na pochopenie či udržanie pozornosti. Možno je to tým, že text nedostatočne prekonáva podobu filmového scenára. Mám tým na mysli to, že vo svojej literárnej podobe neodľahčil akciu typickými literárnymi prostriedkami – dejovou skratkou, vylúčením popisnosti, a naopak vnútornými úvahami, opismi pocitov, stavov či zamyslení postáv. Ide tvrdo a striedmo po akcii, je presne ako scenár, píše len to, čo možno vidieť. Moje dve deti sa tu pozornosťou (alebo nedostatkom predstavivosti) trochu stratili.
Výhrada, ktorú mám voči Mimi a Líze prakticky od začiatku, sa týka postavy Mimi. Je výborne vymyslená, aj jej partnerstvo s akčnou a živelnou vidiacou kamarátkou je funkčné, avšak javí sa, že nevidomosť a z nej vyplývajúca schopnosť riešiť problémy naozaj iným spôsobom, sa autorkám podarila naplno využiť len v niekoľkých epizódach. Konkrétne v časti Záhrada Mimi zachráni jednu situáciu v bruchu Opachy, kde je tma a keďže ona dokáže konať v tme, vytiahne ich z nej. Inak sa Mimi v príbehu správa veľmi podobne ako bežné vidomé dievča. Mám divácku/čitateľskú túžbu pocítiť jej špecifickosť viac, hlbšie, venovať sa jej detailnejšie, hoci chápem, že by to muselo byť na úkor iných vrstiev rozprávania.
Absolútnou devízou kníh o Mimi a Líze je ich vizuálna stránka vychádzajúca zo seriálovej výtvarnosti. Autorský kolektív spravil výborné rozhodnutie a ilustráciami dopĺňa každú dvojstranu. Je to výnimočné gesto smerom k atraktivite pre malých, často ešte nečítajúcich čitateľov. V Záhrade je dokonca zaradených niekoľko dvojstránok len s ilustráciami, bez textu, a sú to ilustrácie plnokrvné, poetické, prírodné, atraktívne aj z hľadiska témy, aj z pohľadu dieťaťa. V tomto smere hodnotím Záhradu ako možno najvydarenejšiu zo všetkých štyroch kníh. Z hľadiska literárneho príbehu ju predčí Záhada vianočného svetla s rafinovanou štruktúrou, postupne odhaľovaným tajomstvom a dojímavou pointou. Záhrada však rozhodne nie je sklamaním, nepodlieza mimialízovský štandard a odporúčam ju všetkým najmladším čitateľom (i ešte nečitateľom).