Žijeme v dobe prostriedkov. Sú všade: dopravné prostriedky, informačné prostriedky, čistiace prostriedky. Sme úplne obkolesení vlastnými výtvormi.
Takmer všetok svoj čas trávime v budovách. A strop veru nie je nebo. Svetlo nie je slnko. A klíma nie je vietor. Ba čo viac, približne polovicu svojho bdelého času strávime pred obrazovkami počítačov, mobilov alebo televízorov. Hodiny a hodiny venujeme svoju pozornosť virtuálnej realite, informáciám, ktoré nám dôkladne predžuli a pripravili iní ľudia.
Chýba nám príroda: voda, lesy, oblaky, vietor. Chýba nám aj tichý vesmír ukrývajúci sa v našom vnútri: v hluku médií a v každodennom pracovnom zhone často nedokážeme začuť jemné signály svojho tela.
Potrebujeme sa opäť dostať bližšie k sebe samým. Ako to však urobiť? Odpovedať na túto otázku sa snaží kniha, ktorú práve držíte v rukách.
“Racionálne poznanie je- najmä v súčasnom nesamozrejmom svete- najpriamejšou cestou k väčšej osobnej slobode. (…) Kto chce byť v dnešnom svete vnútorne slobodný, nepotrebuje len sebadisciplínu a trpezlivosť, ale aj ochotu neustále sa vzdelávať.”
“Aj keď obvykle človek svoju vnútornú slobodu považuje za jedno zo svojich najosobnejších, najintímnejších vlastníctiev, v skutočnosti z veľkej časti nie je jeho dielom. Je výsledkom kolektívnej snahy mnohých ľudí. (…) Práve schopnosť spolupracovať a pomôcť si navzájom je ďalším spôsobom, akým my ľudia dokážeme prekonávať obmedzenia svojich tiel. Na spolupráci stojí celá ľudská civilizácia. (…) Je preto vlastne trochu úsmevné, keď niekto- argumentujúc ochranou vlastnej osobnej slobody- odmieta obmedziť sa, aj keď ide o dobro ostatných. Keď sa napríklad všemožne vyhýba plateniu daní, prípadne ak počas pandémie odmieta nosiť rúško. Osobná sloboda človeka a jeho povinnosť postarať sa o druhých totiž nie sú opozitá, nestoja vo vzájomnom rozpore. Práve naopak, sú spolu integrálne späté ako dlaň s chrbát ruky. Som slobodný, pretože niekto sa o mňa v minulosti postaral.”
Táto kniha bola pre mňa - použijem nepopulárne ale najvýstižnejšie možné slovné spojenie- vnútorne obohacujúca. Jemne pohladila krehkosť, ktorú ako ľudia máme prirodzene v sebe. Dotkla sa tém empatie, vlastného bytia a smrti, pri ktorej som mala, priznám sa, slzy na krajíčku. Kniha ponúka veľa príležitostí na zamyslenie, s čím sa nevyhnutne spája aj jej filozofický charakter, ktorý však nemusí byť každému po chuti. No mne bol. Odporúčam.
Z troch Markošových kníh bola táto najviac filozofická, zamyslená, alebo ak má niekto rád obrazný jazyk: Na menu "food for thought" literatúry je Bližšie k sebe silným slepačím vývarom na zimné mesiace. (ja sa rád na goodreads opúšťam, áno)
Napriek tomu sa, ako pri jeho predošlých dielach, číta veľmi ľahko. Markoš opisuje duchovné a abstraktné koncepty jednoduchým jazykom a vysvetľuje ich na bežných, hmatateľných príkladoch a analógiách. A hoci ani jedna kapitola neotvára jednoduchú tému, skôr naopak, po každej som sa cítil šťastnejší, úplnejší, ľahší.
Dúfam, že to nebola posledná Markošova kniha, a že už má niekde rozpísanú ďalšiu.
Ďalšia krásna kniha od J. Markoša, tentokrát sa odvážne, oduševnene vydáva mimo územia čistej racionality a logiky a skúma to hlboké ľudské v nás. Strhujúca kapitola o hraniciach vnútornej slobody, ďakujem.
Markoš opäť nesklamal. Výborne podal rozdielnosť medzi hmotným a nehmotným svetom, prežívanie života ako niečoho jedinečného, chápanie vedy ako užitočného nástroja poznania, avšak ohraničeným objektivitou. Naša terra incognita, oblasť prežívania neprístupná zmyslom a intelektu bola pre mňa najzaujímavejšia.
Veľmi ma bavia knihy od J. Markoša. Mám pocit, že každá ďalšia je lepšia. Vynikajúca kniha, venuje sa dôležitým témam, ktorým sa stále dáva veľmi málo priestoru.
fascinujúce čítanie; Markoš pozýva čitateľa/ku premýšľať nad všednými i nevšednými životnými situáciami úplne novými spôsobmi. skvelá životná príručka, ku ktorej sa budem bezpochyby vracať.
V poradí už tretia kniha v edícií Denníka N od známeho slovenského mysliteľa a šachového veľmajstva, Jána Markoša.
Podobne ako predchádzajúce knihy, aj tu nám autor predkladá rôzne otázky. Aký je vzťah medzi človekom a jeho telom, kam sa počas spánku strácame, analyzuje, čo je podstatou ľudskej identity, skúma telesnosť, rozpráva o čase. Zaoberá sa hľadaním vnútornej slobody, vyrovnávaním sa s vlastnou smrteľnosťou, nastavením hierarchie hodnôt. Knihu spestrujú občasné vtipné poznámky a prirovnania. Napr. o vôni marihuany alebo vedomí pod vplyvom LSD.
Povedal by som, že Ján Markoš sa zaoberá v tejto publikácií filozofiou, ktorá je vhodná pre aj človeka, ktorý nie je profesionálny mysliteľ. Rozoberá mnoho zaujímavých tém, ale ako realistickejšie zameranej človeku mi chýbalo viac príkladov zo života, resp. aplikácií do rozhodovania v osobných otázkach.
Príjemné až jemne filozofické čítanie o tom, ako sa opätovne vrátiť k svojmu vnútru, k svojej zraniteľnosti, krehkosti a smrteľnosti v čase, keď sme ovládaný modernými technológiami. Aj napriek veľkému rešpektu vedy autor ľudsky spochybňuje odvetvia, na ktoré je aj veda krátka, napríklad, ako môžeme merať emaptiu či pocit vnútornej slobody? Myšlienka, ktorá vo mne najviac zarezonovala a budem si ju pripomínať: "Veď človek nechce prežiť čo najefektívnejší život. Chce prežiť dobrý život. Ešte viac však túži po niečom inom: chce prežiť svoj život."
Úvod knihy začína textom ako aj napriek materiálnymi dostatku žijeme v čase hladu. “Chýba nám prirodzený svet. Realita v jej surovom stave.” Pri čítaní knihy som mala pocit objatia, ponorenia sa do myšlienok, do surovej reality. Rozširuje obzory v mnohých smeroch.
Bližšie k sebe je jednou z kníh, pri ktorých šetríme strany, aby ste si ju mohli čo najdlhšie vychutnávať a zároveň neviete prestať čítať.
Autor zreje ako víno. Prvá kniha bola dobrou učebnicou kritického myslenia, druhá skvelým pojednaním o etických dilemách a toto je vynikajúca filozofická analýza o človeku a jeho subjektivite, o hraniciach, kam veda už nemôže. U mňa top kniha tohto roka, len by som na mieste autora mierne ubral z toho kresťanstva; pridáva ho do toho coraz viac a miestami to uz je mierne kontraproduktivne. Dufam, ze dalsia kniha si na to da pozor a bude este lepsia.
Davno nic nenarusilo tak velmi moje nazory o konceptoch ako napriklad sloboda. Odporucam vsetkym, ktori su trochu roztekani, nevedia co presne im trosicku chyba, co je to, co o malinko nevedia pomenovat...
Kniha ponúka niekoľko naozaj veľmi pekných myšlienok, no osobne mi nedala to, čo som od nej podľa popisu apriori očakávala. To je však, samozrejme, len môj subjektívny názor. Mohla by sa určite viac páčiť tým, ktorí sa viac vyžívajú v čítaní filozofickejších dielok.
O hraniciach vnútornej slobody, racionalite a empatii, o zraniteľnosti... O stopovaní seba v zážitku vlastného života, o súznení s inými. "A ešte niečo potrebujeme urobiť: opäť vpustiť do svojho života krásu" Túto knihu som potrebovala čítať, ďakujem.
Kniha, z ktorej slov sála teplo. Autorove zamyslenia sa nad tým, ako sa priblížiť sami k sebe v tomto hektickom období. Nepresviedča nás násilne o svojej pravde, skôr pozýva pozastaviť sa a zamyslieť nad svojou krehkosťou, smrteľnosťou, zhlboka sa nadýchnuť a … žiť.
Pozor: kniha nie je to ako sa priblížiť k druhým ľuďom, ale skôr sami k sebe. Ako spoznať čo robí človeka človekom, aké sú ľudské motivácie, čo je duša a či vôbec niečo také aj vlastne existuje, ako sa na človeka pozerá veda, náboženstvo, filozofia… vo výsledku ďalšia markošovina, ktorú si chcete prečítať. Lebo hoci je to zamerané na vás, môžete vďaka tomu lepšie spoznať aj svoje okolie a ľudí v ňom a byť napokon aj bližšie k sebe.