Nad mestom Brahno vyrástol nový veterný mlyn a nič už nie je ako predtým. Svet sa rúti do záhuby. Za všetko určite môžu tajomní Oni. Odvážni hrdinovia Cestných hliadok sa vrhajú do akcie. Síce netušia, čo sa deje a prečo, ale to im nebráni zobrať do rúk zbrane. Musia predsa spraviť všetko, čo je v ich silách, aby prekazili sprisahanie, ktorá ohrozuje tradície, hodnoty a správny spôsob života. Zato potulný maliar Sol sa akémukoľvek hrdinstvu vyhýba. Napriek tomu sa nečakane stáva generálom Hliadky kočovných umelcov. Len tak môže zachrániť svet... a pozrieť sa ešte niekedy do očí žene svojich snov.
Úprimne toto nebol vôbec môj šálok kávy. Nemám veľmi v obľube humorné a veselé knihy, mám v nich preto aj veľmi obmedzený prehľad, viem preto podať iba dojmy. Kniha Martina Hatalu ma veľmi bavila - len som si povedala, že sa uvoľním a prijmem spôsob, akým je príbeh podávaný. S týmto nastavením ma kniha celkom slušne zabavila, dokázala som sa aj zasmiať, párkrát som vyprskla aj nahlas, čo ma pri knihe príjemne prekvapilo. Čo sa týka stavby príbehu, bolo to dobre vybudované. Príjemné čítanie :) Odporúčam aspoň nahliadnuť.
Martinovi Hatalovi sa podarilo skĺbiť stredoveké(jšie) malomestské fantasy s politickým a sociálnym komentárom o slovensku. Hliadky! Hliadky! sa čítajú ľahko, no miestami príbeh a jeho tempo kolíšu a nájdu sa veci, ktoré v knihe sú len preto, aby tam boli a nie preto, lebo to robí príbeh a svet samotný bohatšími.
Brahno, jeho okolie a postavy sú napísane veľmi farebne (🟡). Hlavné trio Sol, An a Zvonček, ktoré sa v knihe schádza a rozchádza, je sympatické a každá z postáv ma svoj vlastný charakter, motivácie, myšlienkové pochody a názory. Veľa vedľajších postáv vie však pôsobiť mierne plocho a jednorozmerne a do príbehu sú dosadené skôr ako token stereotypu alebo reprezentácia konkrétneho človeka bez nejakej hlbšej pointy pre príbeh samotný. Takéto postavy sa samozrejme nachádzajú asi v každom príbehu, no tu je ten nepomer, aj kvôli počtu strán, trochu viac okatý.
Príbeh je veľmi uletený, no viac menej sa Hatalovi úspešne podarilo skombinovať všetky možné aj nemožné prvky fantasy, hrdinské obrodenie, morálne zásady a nebezpečenstvo, ktoré vyplíva z nedostatku kritického myslenia. Kniha je plná malých, vtipných obzervačných múdrosti a komentárov, no veľa krát som mal pocit, že rôzne situácie boli vytvorené len preto, aby sa na nich mohol čitateľ zachechtať a uvedomiť si paralelu so slovenskou spoločnosťou a nie preto, aby robili knihu lepšou. Odkazy, karikatúry a satira na slovákov a naších politikov či mediálne osobnosti vedia byť v knihe trefné, no ak v nich nie ste úplne doma, veľa z nich vám môže preletieť ponad hlavu a vy ostanete len s myšlienkou "Myslím, že toto malo byť vtipné".
To by nebol problém, ak by takáto situácia nenastala na takmer každej strane, čo začalo byť celkom rýchlo únavné a príbeh tak sústavne skákal medzi klasickým story-tellingom, ktorý dej posúval vpred a abstraktnými alegóriami. No možno to pre väčšinu čitateľov nepredstavuje problém a ja len niesom na podobný štýl písania zvyknutý. Veď koniec koncov, Hatala sa netají tým, že kniha je veľmi inšpirovaná Terrym Pratchetom, ktorého som ale ja nečítal, no veľku inšpiráciu som v knihe cítil aj od Douglasa Adamsa a jeho stopárovho sprievodcu galaxiou.
Hliadky! Hliadky! je vtipná a trefná fantasy-súčasná kniha, ktorá ale vie zakopávať sama o seba a veľakrát chce povedať viac vecí naraz, čo jej nie vždy úplne vyjde. Tempo vyrozprávania príbehu mierne kolíše a v poslednej tretine a samotnom vyvrcholení a rozuzlení sa nie na 100% dostavil pocit, ktorý čitateľ očakáva. Hatala ale písať rozhodne vie a myslím, že ďalšie historky z Brahna si ku mne znova nájdu cestu.
Pozornému čitateľovi neujde podobnosť s realitou. Autor jednoduchou formou predstavuje mierne odosobnenú aktuálnu situáciu. Je dobré pozrieť sa na veci s nadhľadom. Akoby sa nás udalosti, čisto náhodne podobné s tými, aké prežívame, ani osobne netýkali. Zažívajú ich v imaginárnej krajine, kde žijú bradaté ženy, agenti, nymfy, draci, vraci, zlatá rybka, trpaslíci aj voda v studničke, ktorá trpí neschopnosťou plniť želania...
Román Hliadky! Hliadky! od Martina Hatalu predstavuje intelektuálne ladenú fantasy, ktorá funguje ako ostrá, no zároveň hravá paródia na spoločenskú realitu Slovenska. Autor sa otvorene hlási k inšpirácii svetom Terryhi Pratchetta, pričom tento vplyv neskrýva, ale naopak vedome rozvíja a pretvára do vlastného, kultúrne ukotveného kontextu.
Hatala pracuje s typom postáv, ktoré miestami presahujú individuálnu psychológiu a fungujú skôr ako nositelia určitých spoločenských postojov či stereotypov. Tento prístup by mohol pôsobiť schematicky, no v rámci autorovho zámeru – teda vytvoriť satirické zrkadlo reality – je zvolený funkčne a účinne. Hlavné postavy majú naopak jasne definované motivácie a ich vývoj pod vplyvom udalostí pôsobí prirodzene, bez násilných zvratov.
Silnou stránkou diela je aj vzťah medzi Solom a Ann. Už od začiatku je zrejmé, že medzi nimi existuje blízkosť a vzájomná náklonnosť, no autor sa vyhýba lacnej sentimentalite. Ich vzťah sa prehlbuje prostredníctvom zdieľanej skúsenosti, čím získava autentickosť a emocionálnu presvedčivosť bez skĺznutia do gýču.
Celkovo ide o text, ktorý dokáže kombinovať inteligentný humor, spoločenskú reflexiu a funkčný príbeh. Napriek zjavnej inšpirácii Pratchettom si kniha zachováva vlastný hlas a ponúka čitateľovi nielen zábavu, ale aj podnet k zamysleniu nad realitou, ktorú dôverne pozná.
Romantický príbeh o mužovi, umelcovi, ktorého životom sprevádza a usmerňuje silná žena na pozadí neuveriteľných, fantastických udalostí nie príliš odlišných od reality našej úžasnej krajiny.
A teraz vážne. Nie som Pratchett fanúšik, ale že vôbec. Prečítal som až jednu jeho knihu, občas som sa pousmial, občas trošku viac, ale to bolo asi tak všetko. Nesedí mi tento štýl humorných kníh. A to isté platí aj na Hliadky! Hliadky! Kniha nie je zle napísaná, práveže naopak. Je napísaná skvele. V pravidelných intervaloch mi vyčarovala na tvári úsmev, raz som sa dokonca zasmial z chuti nahlas. Postavy ma chytili.
Whiskey, krv a striebro bola za mňa v našich končinách famózna kniha, ktorá si zaslúži pokračovanie.
V Hliadky! Hliadky! som sa nevedel tak isto vžiť do príbehu, do sveta, už len preto, že je úmyselne tak nereálny. Problém s knihami tohto typu - Pratchett, Douglas - je, že jedna absurdná scéna strieda druhú. Osobne mi to príde, že si autor sadne a ide písať tie najväčšie absurdity, ktoré mu práve napadnú a napasuje ich všetky do seba. To je ale môj osobný problém s týmto štýlom, ktorý ale fanúšikovia Pratchetta majú radi.
3 hviezdy sa môžu zdať málo, ale idem podľa Goodreads hodnotenia, kde to znamená - Páčilo sa mi.
Naozaj strelené a miestami až prestrelené... Weird fiction nepatrí úplne medzi moje obľúbené „subžánre“ fantastiky. Prišlo mi to miestami veľmi rozvláčne, repetitívne a samozrejme poriadne strelené, hoci nie zriedka sa autorovi podarilo trafiť povestný klinec po hlave I keď tieto momenty sa striedali, pre mňa, s dosť nudnými pasážami, ktoré som mal sto chutí preskakovať. Narážky na súčasné spoločensko-politické témy sú zrejme a jasné. Niekedy som mal chuť stúpiť na tie hrable, aby som sa kultúrne zasmial. Za mňa dobrý priemer... (pozn. autorova „prvotina“ sa mi páčila viac).