Fragmentárny román o malom meste, plnom bizarných postavičiek. Vargová, pacientka s mizernou minulosťou a ešte horšou prítomnosťou, píše listy Felešlegimu, psychiatrovi, ktorý by sám urgentne potreboval pomoc, lebo sa venuje skôr pitiu ako liečeniu chorých.
A kým ona vo svojich listoch nevdojak vystihuje dokaličeného ducha bláznivej doby, keď pravda je lož a lož jedna z nepodstatných právd, on v tejto tragikomédii s nejasným koncom rozdáva múdre rady po kaviarňach a krčmách a podniká záhadné cesty do zahraničia.
BALLA (vlastným menom Vladimír Balla) sa narodil 8. mája 1967 v Nových Zámkoch. Absolvoval Vysokú školu ekonomickú v Bratislave (1990), odvtedy pracuje na Okresnom úrade v Nových Zámkoch. Poviedky začal uverejňovať od roku 1992 najmä v časopisoch Dotyky a Literárny týždenník. Knižne debutoval zbierkou poviedok Leptokaria (1996), za ktorú získal Cenu Ivana Kraska. Vo svojej druhej knihe Outsideria (1997) sa pokúsil spojiť pôvodne samostatné poviedky do románového celku. Roku 2000 vydal zbierku krátkych próz Gravidita, roku 2001 Tichý kút, v roku 2003 knihu Unglik, v roku 2005 De la Cruz, v roku 2008 knihu s názvom Cudzí (2008) a v roku 2011 rozprávačské až autobiografické prózy V mene otca.
Trochu som si zagulal ocami, ked som znova zbadal tu fragmentarnu formu, ale nakoniec posluzila dobre. Davala priestor pre zaujimavu z jednej strany ignorovanu korespondenciu, ktora nastrbila beznejsiu predstavu o psychiatrickom pacientovi a cloveku, ktory ho ma "na starosti". Hlbka trapenia nelicovala s tymito rolami a casto bola vykreslovana surovo cez niektore asi typicky slovenske charakterove vady, jazvy po rezime a nekompetenciu. 3.8*
"I always keep some prescription forms handy. I fill them out here, over a shot of vodka. It's quite haphazard the way I prescribe psychopharmaceuticals, quite an exciting lottery. When will which suit whom? Who'll be the lucky winner of what?
One vodka, one prescription. And if Brigi will pull me a pint even after last orders, then I'll use any leftover ones for a public reading," he said, leaning across to his fellow practitioner, who remained silent and kept looking round to check that no one was eavesdropping on them.
Later, during the trial, his fellow practitioner told the court that he simply hadn't believed the stuff Dr Feleslegi had said about prescriptions.
Among the Ruins (2024) is David Short's translation of Medzi ruinami (2021) by Slovakian writer Balla (a penname) and published by jantar Books - see below.
This is a rather unique reading experience, a blend of a very black sense of humour with a world view that is at face value nihilistic, but actually tempered with empathy.
The novel is told in a fragmentary style and revolves around two main characters, a psychiatrist Felešlegi and his (possible) patient Mrs Vargová. I say possible patient as the latter seems to largely write to the former than visit him, and doesn't seem to receive replies, her letters revealing both an almost delusional attachment to the old pre-Communist Slovakia and a worrying level of racism, although the reader's distaste for her words is tempered by the level of abuse from her father and husband that her words reveal.
And as for Felešlegi, he seems more concerned with alcohol than his patients, who he treats with contempt, and has a disturbing attraction to suicide as the solution to life's ills:
"The work of a psychiatrist is dreadful. I can't be mates with everyone, and some have to be packed off to the madhouse. Ultimately mostly those who are my mates.
It's not possible for everybody to be normal. People are threatened with mental illnesses, but especially by the fact that normality may be pronounced at any time to be deviant. It's a thankless job. Even the patients are ungrateful. A psychiatrist is at one and the same time a ship's captain and the pirate who has attacked it. Another such pirate is our brain. Liable to sink us at any moment. I see this day after day. Small wonder that people spit at psychiatrists," he said by way of guidance to a certain young woman, a new colleague. He went on to add that his favourite patients were those with suicidal tendencies: they only create problems while they're alive, and working with them is successful when finally they're no longer a bother to themselves, or to him.
A meta-fictional touch is added by Felešlegi himself writing stories (those we are reading?) in almost indecipherable handwriting which he has transcribed - or in practice interpreted and extrapolated - by a team of university students:
The stories and their re-workings continued to grow in number.
But what for?
His "But what for?" was initially copied out by the nine female undergraduates and one male undergraduate without alteration, but then they tried to mangle and amend the unmangleable and unamendable sense of this triple of words.
Feleslegi took "But what for?" to be the only real issue.
The one issue in which all was at stake.
Except that, finally, the girl students and the one boy simply deleted it.
They were not to blame: it had been demanded of them by the publisher of the book's English translation, which was in preparation, and then he told them also to delete all references to deletion because it seemed to him, as an expert on the British book market, that a text carrying such a question and on top of that a reference to its having been deleted would be too demanding for the English reading public.
With writing that hopped all over the place like little kids. Feleslegi occasionally got close to making a point.
I suspect not a book to everyone's taste - and it should probably come with a trigger warning for its not entirely sensitive exploration of mental health - but very striking. 3.5 stars
The publisher
Jantar is an independent publisher of European Literary Fiction and Poetry based in London and has been praised widely for its choice of texts, artwork, editorial rigour and use of very rare and sometimes unique fonts in all its books.
Founded in 2011 by Michael Tate and a group of his friends, Jantar’s guiding principle was to select, publish and make accessible previously inaccessible works of Central European Literary Fiction through translations into English… texts ‘trapped in amber’. This, to some, whimsical endeavour found further expression in the publication of Kytice, a bi-lingual version of the 19th century collection of poems written by the Czech folklorist and poet Karel Jaromír Erben. Though the original poems written in the Czech language will not be familiar to English-language readers, themes and rhythms featured in those poems are well-known to music lovers as they provided the inspiration for Antonín Dvořák’s tone poems The Water-sprite, The Golden Spinning-wheel, The Spectre’s Bride, The Noon-day Witch and The Wild Dove. First published in 2013, Kytice remains Jantar’s best-selling book, a fact that continues to delight and confound all connected with our company. An expanded edition including some of Erben’s larger poetry fragments is planned for our tenth anniversary in 2021.
In 2017, Jantar widened its mission to publish fiction and poetry exploring notions of ‘difference’ and the borders of European language and culture. Since then, Jantar has become better-known for being a fierce advocate of wider contemporary European Literary Fiction
Skôr ako doktora omrzel život, omrzel ho život doktora. ––– Pán doktor, mama mi kradla potraviny z chladničky, tak som si ich začala skrývať. Keď potom policajti dupotali po našich schodoch, vliezla som pod posteľ a tam - vajcia. Napriek situácii som sa tešila a plánovala praženicu. Policajti v našom meste klamú a prekrúcajú fakty už najmenej od roku 2007. ––– "Ako sa cítite, pán doktor?" opýtal sa ho starší pán ustarostene, keď ho uvidel zdevastovaného v kaviarni. "Ako prekážka, ktorú treba prekonať." ––– Kto Ballu žerie, nezostane Medzi ruinami hladný.
Pěstěné, posléze kompenzačně přešlechtěné. Ono se to pořád ještě někde dělá, pořád ještě má kdo táhnout tu káru temných pánů jako Poe či Bernhard, Pessoa, Trakl, bla-bla lkát nad vlastní existencí ve větách sádrového baroka, vypočítaných na efekt právě tak, aby ornamentem povýšili sebemrskačství na literární hodnotu. A vlastně se to i daří, kniha není dlouhá. Tři kapitoly o alkoholismu a psychiatrických stavech napěchované chtením zapůsobit slovy, což občas vychází a občas jde svou prvoplánovostí na nervy, ale tak už to bývá, když kráčíte po úzké lávce sociálně kritické aforistiky. Hrádecký jde s kůží na trh, je přesný opak toho, co dnes znamená být "cool", teda nedat ani náznakem najevo, že se na tomto světe vyjma nás nálezá cokoliv hodné naší angažované pozornosti, a přesto všechno působí jeho inkoustová sžíravost lehce narcistně. [Tohle je recenze knihy Tři kapitoly od Daniela Hrádeckého, při kterém zase visí recenze Medzi ruinami, protože je to vlastně ta samá kniha.]
"Páni, môj pacient prepadol nevinného človeka. Urobte to aj vy. Čím viac vás bude, tým bude takéto konanie normálnejšie. Potom pacientovi poviem, že je zdravý. Nevyliečil som ho, ale jeho choroba sa stane normou. Prepadol nevinného, neviem, či nie odzadu, neviem, či nie ženu. Jeho túžba po násilí sa vyventilovala. Takto sa vo svetovej vojne ventiloval nacionalizmus. A už sa vracia späť. Čím viac niečo ventiluješ, tým viac sa to vracia, lebo to v sebe trénuješ. Môj pacient mohol v tej jeho súkromnej vojne aj padnúť, keby sa žena bránila. Alebo keby prepadol muža. Alebo keby do akcie zasiahol ženin milenec. Dnes už ťažko nájdete ženu bez milenca. Keď je pekná, milenec denne navštevuje posilňovňu, milenci tých najkrajších posilňovňu vlastnia."
Na túto knihu ma namotal Balla, keď v Literárnom cirkuse KK Bagalu čítal tento úryvok.
Ak je vôbec možné a správne hodnotiť pri próze čosi ako rytmus, tak podľa mňa je práve on tým atribútom, vďaka ktorému ma táto kniha bavila.
Ak slovo rytmus do recenzií o knihách nepatrí, tak vám poviem, že ma bavilo aj to, akým spôsobom vedľa seba Balla ukladá slová a vety.
"Krásna čašníčka denne mučí človeka. Mučený, asi nejaký tesár, ju zúfalo miluje. Dá sa na ňu hnevať? Mučený tesár sa teší, že môže čašníčke z kaviarne vynášať smeti. Dievča mu to neprikazuje, zakaždým mu to len milo navrhne, ale v ňom, ak je dement, a to je, tým vzbudzuje nádej, ktorá ho neskôr buď zabije, alebo dovedie do Felešlegiho ordinácie. Ak do ordinácie, doktor mu naleje. Poriadne si chlípnu. Doktor sa tesára nakoniec opýta, či by mu z ordinácie nevyniesol smeti."
V práci sa ma pýtali, aká je súčasná slovenská literatúra. Nevedela som odpovedať. Poslala som im namiesto toho úryvok z tejto knihy.
Ani spoločnými silami sme nenašli slovo, ktorým ju definovať. Hold, analýza dát a práca s excelom nám asi ide lepšie ako hodnotenie kníh.
Vargová's délire got me cackling all the way to the end of the novel. Such a beautiful Deleuzoguattarian schizoanalysis of a very particular postsocialist experience of contemporary (neo)liberalism, rarely found in Central and East European novels today.
Balla patrí k mojim najobľúbenejším slovenským autorom, ale toto mi veľmi nesadlo. Nenašla som tam nejake nové myšlienky alebo pekne metafory, na ktoré som u neho bola zvyknutá. Kopnutie si do konšpirátorov a novo-ľavičiarov mi príde take lacné. Vďačné, ale lacné. Lebo… čo ďalej s tým?
“Už nosím výlučne iba maskáčové nohavice a bundu, lebo život je ťažký boj.”
Mnoho ľudí mi odporučilo Ballu, chcela som čítať Ballu a prečítala som Ballu - zrejme trochu kontroverzne (a najmä netradične) som načrela do jeho tvorby práve touto knihou. Ide o ďalší z dôkazov, že kvalitná súčasná slovenská literatúra existuje a nehovorí sa o nej dostatočne. Môžem povedať, že si Balla si ma týmto dielom získal na plnej čiare už po prvých stranách presýtených geniálnym cynickým humorom a hrou so slovami. Bola to však jeho schopnosť pútavo vykresliť charaktery, súvislosti a prostredie vo fragmentálnych úsekoch, ktorá ma prinútila knihu zhltnúť a čítanie si natoľko užiť. Po dočítaní Medzi ruinami s istotou siahnem po jeho ďalších dielach, a v dielach od iných autorov budem postrádať práve Ballov svojský rukopis.
If Standa Biler and Max Cannon had agreed to write a book, this would be the result. Had to make stops during reading due to the great despair and vain the main character must endure. Isn’t the life just same?
„(…) Mysliaci človek nemôze byt stastny. Sme po krk v nasich zbabranych zivotoch, sme stroskotanci, sme ruiny medzi ruinami. zdá sa vám, ze toto je pozicovna slamiek a vy sa ich tu chytíte? Z plastovych slamiek kolabujú svetové oceány. Milé moje, mili moji, keď ste už prisli, len pekne roztvorte dlane! Potom, zajtra, alebo o rok, o dva, keď uz nic nebude zaberat proti bolestiam prázdnoty, lebo prázdnota bolí, je väčšina ako my a trhá nás vo švíkoch, tak presne vtedy bude treba skoncit. Nefunguje psychiatria, nefunguje muzikoterapia, nefunguje urológia, nefunguje ziadna ideológia, je tu dno a este aj v ñom sú padacie dvierka. Pad môze byt vecny a to je dobrá správa, ale iba ak sa vám páci takáto forma večnosti. Posledny, prosím, zhasnite v tomto blázinci. Na to sa hodíte práve vy, pán doktor! No prosím, tak teraz, keď koncime, vypne sa aj ten kávovar?“
This entire review has been hidden because of spoilers.
Opäť je tu fragmentárnosť, ktorá mi vadila aj pri Hochholzerovej - to je nejaký nový trend? Hochholzerová sa však aspoň držala jednej témy, tu bolo tých tém načatých mnoho a žiadna poriadne. Boli to také náhodné výkriky do tmy. Avšak veľmi trefné, skvelo napísané a z času na čas aj zábavné výkriky. Nakoniec teda 5* ale verím, že autor to vie aj lepšie.
Za mňa suverénne najhoršia kniha od Ballu, hoci už pri niektorých predošlých bolo cítiť, že to nie je, čo to bývalo. Pripadalo mi to, akoby autor už rezignoval na poctivú a kreatívnu prácu s myšlienkami, jazykom a metaforami. Asi od prvej tretiny som to čítala so sebazaprením, v nádeji, že nastane nejaké "prebudenie" starého dobrého Ballu, alebo z úcty k niektorým jeho knihám, ktoré sa čítali výborne. Obavy sa naplnili, toto neprišlo... Cítiť z toho trocha vyprázdnenosť myšlienok, ani odkaz na xenofóbnosť Slovákov, príklon ku konšpiráciám a obhajovaniu násilia a tradičných kresťanských pseudo-hodnôt nestačí na to, aby kniha zaujala - je to prvoplánové a je to málo.
Nie vždy má človek náladu na Ballu a jeho precízne kolovrátky alkoholizmu, beznádeje a omrviniek slovenských reálií. Ale niekedy má - napríklad ako čítanie po akýchkoľvek slovenských voľbách sa hodí. Najbližšie nádejnosti (alebo ne-bezvýchodnosti) má v tejto knihe podobu študentiek a študenta literatúry z krajského mesta. Dodnes si pamätám, ako som objavila v okresnej knižnici v Prievidzi poličky so súčasnými slovenskými knihami, s Leptokariou napríklad, aké tam bolo svetlo a prítmie, aké mali tie knižky papier na obálke.
Veľmi zaujímavé myšlienky a prudko "sýte" písanie. Ponúklo mi to trpké, no zároveň pravdivé uvedomenie, že v našich činoch, v našich aktivitách je niečo silne nezmyselné. "Z hlúpeho mladíka je najprv hlúpy otec, potom hlúpy dedo, potom ležiaca troska, odsunutá mimo pozornosti." No napriek tomu, tak trochu som sa do toho celého nútila.
Len tak, medzi (rui)nami je táto kniha pecka. Tragikomický hrdina, zaseknutý stroskotanec, pán psychiater Felešlegi, so svojou vyhorenosťou a sklonom k pohárikom má paradoxne akoby najtriezvejší pohľad na svet, aj napriek jeho fatálnej existencii. Jeho bytie je o to viac kontrastnejšie, o čo väčšie spektrum príbehov pacientov a kolegov sa čítaním odkrýva. Svojím nihilizmom vyznieva ako stelesnenie satiry a niekedy na to stačí jedna veta. V tom mu však konkuruje (a možno sekunduje) pacientka Vargová, ktorá je ako paródia nevydarenosti predošlej doby. Pretože ona jednoducho demokraciu nepotrebuje, lebo komunizmus bol lepší a bodka. . Ruinuje vonkajší svet, svet vnútorný? Alebo je to naopak? . Výborné čítanie! Výrazne vtipné a trpko existenciálne zároveň. . Tento fragmentárny román je druhou parádnou kkBagalovkou vo finálnej desiatke Anasoft Litera 2022
"Z každej pôvodne nečitateľne načmáranej, zle fungujúcej poviedky vznikalo desať originálnych, mladistvosťou dýchajúcich krátkych útvarov. Mohlo ich byť viac, lenže vyšší počet príčetných študentiek literatúry nezohnal. Študenti ho nezaujímali. Študenti literatúry boli psychickí stroskotanci ako on. Študenti literatúry boli psychicky zlikvidovaní študentkami. Študenti by k jeho mysleniu nič nepridali. Študenti by jeho nečitateľné texty vedeli prečítať absolútne presne."