Koľko talentu, úprimnej osobnej výpovede, lásky, vnútornej sily a jednoduchosti sa zmestí do jednej knihy? Mnoho. Preto čítať Honzlovú, ktorú Zdena Salivarová napísala sčasti v rodnom Česku a sčasti v emigrácii v Kanade je jedinečný čitateľský zážitok.
Príbehu možno budú ťažšie rozumieť ľudia, ktorí socializmus nezažili. Udavačstvo, kádrovanie, obmedzenia, tresty, "socialistické spolužitie" a chudoba- reálna a hnusná je v knihe opísaná úžasným, jedinečným autorkiným spôsobom bez patetických slov a veľkých gradačných scén. Jana Honzlová, dievča z rodiny s mnohými súrodencami, žijúca s mamou v starom dome s pavlačou má v sebe viac empatie, charakteru, ľudskosti a jednoduchej lásky k ľuďom, zvieratám a životu ako akákoľvek heroická umelo vytvorená hrdinka z vychvaľovaných románov súčasnosti. Príbeh v sebe skrýva mnoho drobných krásnych detailov a nechýba mu finále plné bolesti, nespravodlivosti a smútku. Ale možno aj novej nádeje.
Krásny, silný príbeh ma úprimne dojal, čo sa mi pri čítaní nestáva často. Bol to jedinečný čitateľský zážitok. Všetky superlatívy som vyčerpala. :-)
Bože môj, otče môj,
na tejto doline,
nyk sa ma nespýtá, éj,
dieučatko, čo ty je.
Čo mi je, to mi je,
porobenô mi je,
kto mi to porobiu, ej,
nah ho Bôh ubije.