Po debute Novoročný výstup na Jaseninu (2016) Jakub Juhász opúšťa zatopený vrchársky kraj a popri rieke Ipeľ zostupuje dole na roviny, priamo do centra svojho rodného mesta, a pátra po Sándorovi Petőfim a jeho legende, ktorá sa stáva pozadím k čomusi intímnejšiemu. Čiastočne autobiografická kronika, čiastočne životopisné rozprávanie a čiastočne bonvivánsky cestopis hovorí o (ne)možnosti vzťahu súčasného človeka k historickej postave a jej mytologicky ponímanému príbehu. Maďarský romantický básnik predstavuje až kozmickú (a zároveň komickú) referenčnú os, z ktorej autor vychádza, kľučkuje okolo, vzďaľuje sa a navracia k nej, ale nikdy s ňou celkom nesplynie. Juhászova próza sa vyznačuje hustým opisom, nepredvídateľným vypointovaním a krikľavým výsmechom, ktorý je v jadre skôr dômyselným, láskyplným podpichnutím. PS je poctou ľudskej geografii Juhu, ako autor nazýva teritórium svojich ciest. Či už je to štiavnická Banka Lásky, obrazáreň Haličského zámku, maďarský národný park Hortobágy alebo „veľavážený Lučenec, mesto novohradské“, každý si v PS nájde kút sveta či kus kultúrneho dedičstva, ktorý považuje za ten svoj – aj keď v juhászovskom podaní nie je možné mať v tomto ohľade žiadnu istotu, ako píše sám autor: „Čo ja viem, kde sú moje korene? Stále som na to neprišiel.“
Horúčkovité blúznenie, humorné príhody aj surová depresia. Táto kniha má všetko, číta sa príjemne a cítiť, že bola písaná v rôznych životných etapách a náladách. Vhodné čítanie k dovolenke pri Llagu Balatón.
PS ako Petofi Sándor, ako Post Scriptum. “o Poetickosť v próze s bohatými opismi povznesie čítanie hneď od začiatku a len veľmi šetrne sa rozhmlieva zámer knihy, o čo tu vlastne ide. Súčasne pôsobiaci text sa občas premiešava dobovým charakterom. Je to taký autobiograficko biografický historický road_life trip po stopách Sándora Petofiho, Alexandra Petroviča, básnika a revolucionára, muža so zdanlivo mnohými tvárami, či identitami, na ktoré autor naráža. Petofi v Maďarsku je iný ako Petofi na Slovensku. Niekedy Petofiho odtiaľ alebo odhentiaľ hravo porovnáva so Svojím Petofim, niekedy sa Petofi transformuje akoby na imaginárneho kamaráta a niekedy v príbehu stelestie a jeho osoba ovládne strany knihy. Pátranie po ňom na mňa pôsobilo čiastočne komicky akoby som čítal stopárovho sprievodcu Petofiho galaxiou. Lebo nie je Petofi ako Petofi, a preto sa do toho môjho Petofiho nestarajte. . Prechádzajúc z mesta do mesta, prekonávajúc hranice štátu (a svoje kruhy), sa Petofiho obraz zaostruje podobne ako autorov houllebecqovsky uštipačný jazyk. Cestovanie za dejinami spojené s peripetiami dneška prináša najmä odpovede osobné, životné, až sa zdá, že výprava za Petofim je sekundárna. Kniha je napísaná dômyselne a veľmi ma bavila. Našiel som v nej pasáže, ktoré sa stali mojimi obľúbenými. Okrem silnej úvodnej časti som sa skoro stotožnil s epizódkami z knižnice, knižničnou kultúrou hraničiacou s fetišom a taktiež svedectvo o Štiavnici, ktorá je skutočne (chuderka) v posledných rokoch dosť masovo znásilňovaná až jej piedestál popraskáva. . Silná obrazutvornosť, nápaditosť, vystavanosť, vtipnosť a najmä úprimnosť na mňa zafungovali natoľko, že sa môj dojem občasnej trpkosti z cyniironizovania rozpustil. Dajte si aj vy Juhaszove PS, možno sa ten váš Petofi bude javiť úplne inak ako ten môj.
Čítať túto knihu ako rodená Novohradčanka, Mikszáthova rodáčka, milovníčka Timravy a bývala študentka v Banskej Štiavnici je pre mna dokonale spojenie.
Keď sa má ľudia opytaju odkiaľ som, špecifikujem kilometre bližšie ku Ipľu konkrétne k Budapešti. Pritom som Slovenka, neviem po maďarsky, no všade na okolí kam sa pozriem je pre mna Maďarsko.
Ako vnímal PS juh? Cítia sa Štiavničania ako južania bližšie k Maďarsku ? Začneme si uvedomovať a uctievať podtstatu Mikszáthivych diel? Tento známy a uznávaný maďarsky autor, milujúci Slovensko, slovenský jazyk, slovenské kopce a nížiny bol tiež Slovákom. Keby Timrava nežila pri studničke na Polichne na juhu, vážili a čítali by sme viac jej tvorbu?
Tak ako sa ľudia cítili pred stovkami rokov trochu Slováci, ale aj trochu Maďari sa cítime my južania aj teraz.
Narodný hrdina, básnik a revolucionár Petofi v každom a každej z nás Niekedy o neznesiteľnej hluchote, inokedy o krokskách a dvojmetrovej žihlave O priateľstve na život a na smrť S citom aj ostro Kniha, ktorá zvláštnym spôsobom reflektuje čo sa deje práve teraz bez moralizovania a citového vydierania Odporúčam
Do polovice pestrá, živá, hoci výrazne do seba obrátená metafikcia, nápaditá konštrukciou, obrazom i niektorými myšlienkovými reťazeniami. Od polovice sa text začal rozpadať, miestami vyznieva silene a povrchne, akoby už ani autora nebavilo pokračovať; prevláda nikam nesmerujúci jednotónový cynizmus, inde sú odstavce vypchaté nadbytočnou vatou. Čítanie však neľutujem, oceňujem hru s textom i s históriou, vhľady, vybrané pasáže spoločenského komentára i (občas trpký) humor (kým sa mi neprejedol).
Čítam túto knihu, veď vieš. Stránku po stránke. Autor ponúka jeden obraz za druhým. Čas plynie, pomaly. Autor kladie jednu vetu za druhou. Maďarské reálie a Lučenec majú čaro. Ale inak neviem. Neberie ma to, veď vieš. Proste nie. Asi tak.
Autorova schopnosť napísať 240 strán v podstate o ničom a ešte aj pútavo je obdivuhodná. Občasná morbídna veľmi živá obrazotvornosť je len čerešničkou na torte.