Keď sa do rodiny narodí dieťa s postihnutím, zatrasie to všetkými zúčastnenými. Ako rôzne sa dá k tomu pristúpiť, ako môže pomôcť štát a ako spolky matiek s podobným osudom, ako štátna mašinéria zomelie aj ten najlepší úmysel, a ako sa z toho celkom nezblázniť, alebo možno aj áno. Tak o tomto všetkom je druhý román Kataríny Fedorovej, autorky novely Úspešníci. Bez príkras, bez zbytočných slov, úprimne a natvrdo.
"Svieži pohľad na vec. Nie všelijaké prežité histórie. Traumy. Ale zas, teraz má každý nejakú traumu. Možno by sa mu páčilo sa o nich porozprávať. (...) A čo by si mu konkrétne porozprávala? Môj muž je fanatický katolík? Syn nevie do päť napočítať? Mama sa na mňa vysrala a išla za šťastím? Babka mi pochoduje po byte? Nie je tých tráum priveľa? A sú vôbec traumy? Nina si nebola istá. Stará sa o zverené osoby, ako najlepšie vie. Čo iné má robiť? Napríklad nemyslieť na cudzích mužov, kým tvoj vlastný chystá zvereným osobám kašu! Áno, to je pravda. Ale ako sa má tým myšlienkam ubrániť?! Ako sa ubrániť nádeji, že život môže vyzerať aj inak?"
Vtipné, ostré, priame. Veľké prekvapenie.
"Nad opusteným oteckom sa všetci roznežňovali a všemožne mu pomáhali. Chudáčik! Na všetko je sám! Opustené mamičky, samozrejme nevzrušovali nikoho. Matka musí zniesť! Ale dokedy? Navždy? Od počatia do prirodzeného konca predsa!"