Karpaty! Tu som! Alebo nie? Krajina detstva a dospievania. Osvojená, prežitá, opustená a znovu nájdená. Krásna. No pre každého iná. Hranice tejto krajiny nie sú pevné. Pohybujú sa niekde na pomedzí reality a sna. Stretávajú sa v nej deti, tuláci, pútnici, drevorubači, grófi, mnísi, vynálezcovia, letci, filozofi aj spisovatelia. A napokon i celkom obyčajní ľudia.
V tejto knižke nájdete množstvo príbehov, pozorovaní, zápiskov i úvah. Históriu i dnešok. Skutočnosť i fikciu. Násilie i nehu. Dejiny Pálffyovcov aj kamióny plné kameňov. Kvitnúcu jar aj snehom podlomené stromy. A keď budete chcieť, poslúži vám ako sprievodca po Malých Karpatoch, vďaka ktorému sa zaručene kamsi zatúlate. Kamsi, kde vás to uchváti. Tým či oným spôsobom.
Ján Púček sa narodil 1.11.1987 v Liptovskom Mikuláši. Absolvoval štúdium na Filmovej a televiznej fakultet Vysokej školy múzických umení, odbor dramaturgia a scenáristika. Debutoval zbierkou poviedok Kameň v kameni (2012) a v roku 2013 mu vyšla kniha Okná do polí. Žije na trase Prešporok – Liptov – Nádaš.
Púčekové potulky sú mi také blízke, akoby boli moje vlastné. Karpaty som si prvoplánovo a cielene nosieval na výletiky do Malých Karpát, až sa z toho stala tradícia. Čítal som si ich priebežne, po troškách od minulého roka a k niektorým pasážam sa opätovne vraciam. Veľmi sa mi páči táto kniha a pre rok 2023 je pre mňa pomyselným finalistom Anasoftlitera.
po takmer 4 rokoch v zahraničí sa v mojom živote ustálil nepretržitý a ohlušujúci piskot. to mi srdce piští po domove, chápete? keď vyjdem nad náš panelák a 10 minút kráčam do vinohradov a potom ešte 10 minút do lesa, cítim, že som človekom a že v tejto hline sú moje korienky. táto kniha je presne o tom. o pár dní idem zase preč do krajiny bez kopcov a je mi z toho do revu. najradšej by som si roztvorila hrudný kôš, vybrala srdce, odchýlila jeho chlopne a vtesnala doň celý tento môj domov, nech si ho môžem zobrať so sebou.
Pálffyovská železnička a stopy otlačené na blatistom chodníčku, tichý lesný cintorín a sobotňajšie motorové píly, šepot trávy a poetika vrcholovej knihy, tatrovky naložené drevom a zastrčené kríže, ktoré ako orientačné body nenašepkávajú cestu, ale ako sa stratiť. Krásne som sa stratila, v malokarpatskej krajine prítomnej aj minulej.
Takto si kráčam v stopách neexistujúcich lesných tratí, skôr putujem, ako sa prechádzam. A uvedomujem si. Taký som šťastný, až je mi smutno. Je to vlastne len trochu iný rozhovor. S krajinou. Ako s človekom. Plošinky rozprávajúce o bývalej železničke, to je ako zopár presných a múdrych viet od tých, čo tu boli pred nami.
Och, ako mi kniha Karpaty! pripomenula detstvo. Čítať ju, je ako prechádzať sa po lese a pozerať sa hore, na koruny stromov tvoriace pavučinu na oblohe, cítiť pod nohami popadané šišky a odlomené konáre. Pomohla mi opäť zablúdiť k skrytým potôčikom, stromom či kaplnkám. Uniesla ma na miesta, kde ponáhľanie sa neexistuje. Kde má každá udalosť svoj význam a formuje dušu. Primenula, že pre život toho netreba veľa. A pre život v lese ešte menej. Len trochu jedla, mapa a zdravé nohy.
Hovorí tiež o odvrátenej strane, tej, ktorú nevidno na uhladených fotkách. Plastové fľaše a obaly z jedla zaborené v hline, nezmyselný výrub lesov... ,,Kúsoček po kúsočku odvážajú celú krajinu. A keď ju odvezú, čo tu zostane? A keď ju odvezú, kde ju nájdeme? A tak tu stojíme na zástavke a kričíme na seba.´´
Ján Púček píše tak ako ja rada čítam. Príbehy z Karpát, z čias dávnych i súčasných, sú popreplietané úvahami o živote v lese a citátmi. Moja duša pri čítaní plesala a niektoré pasáže ma preveľmi dojali. Potešte sa touto knihou, nechajte sa unášať jej jazykom. Pritúľte si ju. Je to láska.
Krásna zbierka príbehov, faktov, zaujímavostí, cestopisov a aj lyrických textov z prostredia Malých Karpát. Ide o knižku, vďaka a kvôli ktorej máte chuť chodiť po tých istých miestach, ktoré zaujali autora a vidieť v nich presne to, čo očarilo a inšpirovalo jeho. A rozhodne aj niečo viac. Teším sa, ako ju budem znova čítať trochu pomalšie, brať ju so sebou do prírody a periodicky sa k nej vracať.
Kniha ma zaujala krásnym grafickým designom ale nie úplne ma bavila čítať. Spomínaná poetickosť mi vyslovene až vadila v určitých pasážach. Čakala som viac faktografických informácií o Karpatoch ale viac menej je regionálna. Štýlovo pre mňa sloh a mižmaž. Viem presne komu ju darujem.
Piękny reportaż. Łączy historię z fantazją. Zawiera nie tylko fakty z książek historycznych, ale też opowieści, które wypływały z Małych Karpat od czasu sprowadzenia tam huncokarskiej mniejszości. Wzruszający.
Kameralna i poetycka, trochę w duchu „Gdzieś dalej, gdzie indziej” Dariusza Czai, trochę w duchu książek Adama Robińskiego. Chciałoby się napisać ot, typowa Sulina.
Fascinujúca kniha, z ktorej sa môže človek mnoho dozvedieť a ešte aj krásne ľudsky napísané. Ja som sa napríklad okrem iného (z poďakovania v závere) dozvedela, že spolužiačka zo strednej školy je potomok huncokárov (o ktorých som ale ešte pred čítaním knihy nič netušila, no teraz mám pocit, že sú mi dôverne známi.) Takúto knihu by som si s radosťou prečítala o hocijakej oblasti Slovenska!
Za mňa to najlepšie, čo som čítala tento rok. Kade chodím, tade chválim. Jedna z tých, čo by som sama chcela napísať. Les, poetika, fakty, Malé Karpaty. Nech moje nohy opäť vkročia do tých tajomných miest.