Národ, marně toužící po svobodě, je drcen nacistickými kleštěmi.
V této pochmurné době přichází učitel František Niederle do Lipnice nad Sázavou vyučovat na místní měšťance. V malebné obci v hloubi Vysočiny touží nalézt klid; dočká se však pravého opaku.
Ve skalách za Bílou věží, předsunutou částí opevnění zdejšího hradu, jednoho březnového odpoledne roku 1943 učiní se svými žáky hrůzný nález. Následuje sled bizarních událostí, jež Františka (nepochopitelně trýzněného podivnými sny a vizemi) zavedou do místních temných lesů a kamenolomů, kde ho čeká nejen střet s nacistickou válečnou mašinérií a jejími Wunderwaffen, ale také děsuplné odhalení překračující prostor a čas, a dokonce i hranice samotné reality.
Synchronicita je ponurý román. Samotná doba druhej svetovej vojny, do ktorej je príbeh vsadený, predstavuje jedno z najtemnejších období ľudských dejín. Autor do toho ešte vplietol husté, šeré a pusté lesy, zrúcaninu hradu na kopci nad Lipnicou, udalosti z minulosti aj psychologické hry s mysľou hlavného hrdinu. Tomu sa do snov sa vkrádajú preludy šialených scén, ale František vie s istotou, že ich neprežil. No sú také živé, že začína pochybovať o svojej príčetnosti. Mŕtvolka dieťaťa, ukrývajúca sa židovka, atmosféra nedôvery, nenávisť voči Nemcom, to všetko silno ovplyvňuje nielen aktérov, no aj čitateľov románu. František sa snaží nevytŕčať, dobre pracovať a stať sa neviditeľným, no sled na prvý pohľad náhodných epizód ho vrhne do úplne iných vôd. Zrazu o všetkom pochybuje a hľadá skryté odpovede. Prečo tie vidiny, bytosti, prečo stále naráža na synchronicitu? Súvisia s nejakým tajným experimentom, ktorý robia Nemci v týchto bezvýznamných končinách? Kľučkuje, manévruje, pátra, no stále nedokáže prelomiť kruh podivností, ktorým je obkľúčený. Samotná synchronicita je prirodzene zakomponovaná do deja, rovnako ako pokusy na ľuďoch, ktoré sa počas vojny skutočne vykonávali...
Nejnovější knihu Aleše Pitzmose jsem sfouknul za pár večerů. Asi ale moc nemám rád příběhy z doby protektorátu a i přes to mě kniha bavila. Od Aleše mám však raději Vesmírnou asociaci.