What do you think?
Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch
Ústrednou témou novely je vzťah matky a syna počas jej psychického a fyzického odchádzania. Psychicky chorá matka stráca vedomie, pamäť a všetky mentálne schopnosti, ostáva už len telesne prítomná. Práve tento nesúlad medzi telom a dušou je pre jej syna, ktorý sa o ňu stará nepochopiteľný a neprijateľný. Pavel Vilikovský uvažuje o živote a smrti ako o nepochopiteľných paradoxoch.
112 pages, Hardcover
First published January 1, 1989
About the author
Pavel Vilikovský
53 books55 followersPavel Vilikovský sa narodil 27. júna v Palúdzke (dnes súčasť Liptovského Mikuláša), vyrastal v Bratislave. Matka Júlia, rod. Bárdošová (1909 – 1984), bola učiteľkou angličtiny a slovenčiny, otec Jan Vilikovský (1904 – 1946) vysokoškolský pedagóg, literárny historik staršej českej a slovenskej literatúry, brat Ján (1937) je anglista a prekladateľ. V školskom roku 1958/59 študoval filmovú réžiu na pražskej FAMU, v rokoch 1960 – 1965 angličtinu a slovenčinu na FF UK v Bratislave. Pracoval ako redaktor v mesačníku Slovenské pohľady (1964, 1966 – 1970), po nútenom odchode z časopisu na začiatku normalizácie sa zamestnal ako redaktor vydavateľstva Tatran, v rokoch 1976 – 1996 pracoval ako redaktor v časopise Romboid, v 90. rokoch aj v slovenskej redakcii Readers´s Digest. Okrem vlastnej prozaickej tvorby sa venuje prekladu. Žije v Bratislave.
„S ľahkosťou pera som zatiaľ nemal tú česť, u mňa je všetko číra drina. Tým sa nechválim, ani nad tým nenariekam – napokon, ak je výsledok dobrý, čitateľovi je srdečne jedno, či sa dosiahol hravo, alebo lopotne, a ak je zlý, nepomôže, že autor sa pri ňom nadrel ako kôň. Redaktorská, korektorská skúsenosť iste nie je pri vlastnom písaní na škodu, ale pravdu povediac, ani veľmi na osoh – opravovať iných je totiž oveľa ľahšie ako opravovať seba, a štylistická zručnosť nie je pri písaní to najdôležitejšie. Podobne je to s prekladaním: vôbec nie je ľahké, ale predsa len ľahšie je prekladať z jedného jazyka do druhého, než prekladať zo skutočnosti do jazyka, ako je to pri písaní.
S písaním je to tak: píšem cez seba, ale nie o sebe. Ja som len tá citlivá emulzia na filme, na ktorú svetlo vpisuje vonkajší obraz. Usilujem sa, aby emulzia bola čo najcitlivejšia, ale moja „reálna“ osoba pri tom nehrá nijakú úlohu. Pravdaže, čerpám z vlastných vnemov, postrehov, zážitkov, ináč to nejde, ale chcem hovoriť o každom a za všetkých. O človeku a za ľudí.“
(Z rozhovoru s Ľubicou Suballyovou, Pravda 20. februára 2002, s. 13.)
„S ľahkosťou pera som zatiaľ nemal tú česť, u mňa je všetko číra drina. Tým sa nechválim, ani nad tým nenariekam – napokon, ak je výsledok dobrý, čitateľovi je srdečne jedno, či sa dosiahol hravo, alebo lopotne, a ak je zlý, nepomôže, že autor sa pri ňom nadrel ako kôň. Redaktorská, korektorská skúsenosť iste nie je pri vlastnom písaní na škodu, ale pravdu povediac, ani veľmi na osoh – opravovať iných je totiž oveľa ľahšie ako opravovať seba, a štylistická zručnosť nie je pri písaní to najdôležitejšie. Podobne je to s prekladaním: vôbec nie je ľahké, ale predsa len ľahšie je prekladať z jedného jazyka do druhého, než prekladať zo skutočnosti do jazyka, ako je to pri písaní.
S písaním je to tak: píšem cez seba, ale nie o sebe. Ja som len tá citlivá emulzia na filme, na ktorú svetlo vpisuje vonkajší obraz. Usilujem sa, aby emulzia bola čo najcitlivejšia, ale moja „reálna“ osoba pri tom nehrá nijakú úlohu. Pravdaže, čerpám z vlastných vnemov, postrehov, zážitkov, ináč to nejde, ale chcem hovoriť o každom a za všetkých. O človeku a za ľudí.“
(Z rozhovoru s Ľubicou Suballyovou, Pravda 20. februára 2002, s. 13.)
Ratings & Reviews
Friends & Following
Create a free account to discover what your friends think of this book!
Community Reviews
Displaying 1 - 15 of 15 reviews
February 21, 2013
Pavel Vilikovský je sám osebe, zaslúži si vlastného rozprávača.
"...a čo si pomyslieť o myšlienkových pochodoch ľudstva, keď po tisícročnom vývine vznikol záchodový dezodorant a elekritcká zubná kefka, no kozľatá ešte vždy prežívajú okamih smrteľnej úzkosti, kým jasnočervená krv začne stekať do škár medzi doskami?"
Už keď som čítal "Citovú výchovu v marci", vedel som, že mám dočinenia so skutočným majstrom slovenského slova. Od uvedenej novely som teda neočakával nič menej než ohromenie. Do istej miery sa mi ho aj dostalo. Nikto iný nepíše ako Vilikovský. Iste, každý autor má vlastný idiolekt, z môjho pohľadu však Vilikovského spôsob vyjadrovania a jeho metaforickosť predstavujú čosi viac než len jeho osobitosť; je to čosi, čo skutočne podľa mňa nemá v slovenskej, ba ani svetovej literatúre obdobu. Niet divu, že bol schopný bravúrne prekladať autorov ako Woolfová či Faulkner (mojich obľúbencov, to len tak mimochodom). Jeho jazykový prejav, niekedy jemný, inokedy vyslovene explicitne vulgárny, si bez ohľadu na formu a konkrétnu jazykovú realizáciu udržiava nesmierne sviežu a originálnu poetickosť (i poetiku)."No, a to isté robí literatúra. Presviedča ľudstvo, frustrovanú, ale ešte vždy dosť márnomyseľnú ženu, že má napriek všetkému peknú pičku. Mal by ho o tom presviedčať, ako sa hovorí, sám život, a časť zrejme aj presvedčí, tá sa zaobíde bez literatúry. Ale ostatní sú pre nedostatok rukolapnejších dôkazov odkázaní na literatúru."
Niektoré myšlienky ma vyslovene ohromili, iné sa mi zdali až priveľmi intelektuálsky rozvláčne a azda až príliš mi pripomínali prehnané analyzovanie, aké častokrát badám na sebe samom. Rovnako ma trochu sklamalo, akým činom autor celú novelu ukončí, vonkoncom nie pre akt samotný, ale preto, že som podobný záver tak trochu očakával a podvedome som dúfal, že mi Vilikovský pripraví iné prekvapenie. Jednako však génius svoju genialitu zakryje iba veľmi ťažko.
November 5, 2025
my flabbers have been gasted.
aj takto sa dá písať ? ? ?
aj takto sa dá písať ? ? ?
November 18, 2022
Veta sa dá spraviť o čomkoľvek.
Povedzme, že počiatočnou substanciou pri písaní recenzie by mal byť napríklad autor. O autorovi viem povedať, že sa volá Pavel i že už zomrel. To sú holé vety o holých faktoch. Je zbytočné neveriť mi, mám pravdu. Nejde však ani o to, že by som bol pravdovravný, ani o to, že by ste vy boli dôverčiví. Jestvujú totižto rôzne podoby právd; tie, ktoré o sebe nič netaja – ako že je Pavel Pavel a že je Pavel mŕtvy –, ale i tie blahosklonné a oči odvracajúce. Ako že Pavel je dobrý človek, a teda i človek píšuci (striktne) o dobre. Je to pravda? Ktovie, veta sa dá spraviť o čomkoľvek.
O koňovi na poschodí, zdá sa, vieme viac, než by taký vymyslený kôň zamýšľal o sebe vôbec prezradiť. Úslužne erdží podľa noriem autorovho rukopisu a nevykračuje zo sebe vlastnej polohy oného koňa na poschodí, kopytami dupajúceho po odpovedi na jednoduchú otázku: „Miluješ svoju matku?“
Ani slepcovi vo Vrábľoch nemožno vyčítať jeho spoluúčasť na svojskej pravdovravnosti. O matke nevie nič, nikdy ju nevidel, ani on neexistuje, a predsa mu nemožno odoprieť priamy súvis s odpoveďou, či je matka milovaná, či nie. Pravdupovediac(?), slepec tuší, ba priam i vie, že je nemenej dôležité spytovať sa i to, či sa matka cíti byť milovaná.
Veta sa dá spraviť o čomkoľvek. Obzvlášť ak je otázka pritvrdá.
„Miluješ svoju matku?“ pýta sa Beverley. Autor odpovedá: „Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch.“ Pretože niekedy to inak s pravdou nejde. Prezradí sa iba surovým plačom; výmyslami boľavej duše, čo by za klam zatratila všetky pravdy sveta, ak by onen klam bol čo i len na chvíľu pravdivejší než samotná skutočnosť.
Povedzme, že počiatočnou substanciou pri písaní recenzie by mal byť napríklad autor. O autorovi viem povedať, že sa volá Pavel i že už zomrel. To sú holé vety o holých faktoch. Je zbytočné neveriť mi, mám pravdu. Nejde však ani o to, že by som bol pravdovravný, ani o to, že by ste vy boli dôverčiví. Jestvujú totižto rôzne podoby právd; tie, ktoré o sebe nič netaja – ako že je Pavel Pavel a že je Pavel mŕtvy –, ale i tie blahosklonné a oči odvracajúce. Ako že Pavel je dobrý človek, a teda i človek píšuci (striktne) o dobre. Je to pravda? Ktovie, veta sa dá spraviť o čomkoľvek.
O koňovi na poschodí, zdá sa, vieme viac, než by taký vymyslený kôň zamýšľal o sebe vôbec prezradiť. Úslužne erdží podľa noriem autorovho rukopisu a nevykračuje zo sebe vlastnej polohy oného koňa na poschodí, kopytami dupajúceho po odpovedi na jednoduchú otázku: „Miluješ svoju matku?“
Ani slepcovi vo Vrábľoch nemožno vyčítať jeho spoluúčasť na svojskej pravdovravnosti. O matke nevie nič, nikdy ju nevidel, ani on neexistuje, a predsa mu nemožno odoprieť priamy súvis s odpoveďou, či je matka milovaná, či nie. Pravdupovediac(?), slepec tuší, ba priam i vie, že je nemenej dôležité spytovať sa i to, či sa matka cíti byť milovaná.
Veta sa dá spraviť o čomkoľvek. Obzvlášť ak je otázka pritvrdá.
„Miluješ svoju matku?“ pýta sa Beverley. Autor odpovedá: „Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch.“ Pretože niekedy to inak s pravdou nejde. Prezradí sa iba surovým plačom; výmyslami boľavej duše, čo by za klam zatratila všetky pravdy sveta, ak by onen klam bol čo i len na chvíľu pravdivejší než samotná skutočnosť.
July 7, 2020
Nesúrodé bľabotanie z éry spráchnivenej komunistickej diktatúry
Toto je (v 1. vydaní z roku 1989) nesmierne útla knižočka (na 123. strane je textu koniec) – a ešte aj, dá sa povedať, umelo nafúknutá ilustráciami v priebehu knihy veľkoryso „rozpľasknutými“ cez mnohé strany (aj 4 či viac strán ilustrácií za sebou, bez textu).
Knižka vyšla v prelomovom roku 1989, a tak z nej vanie (niekto by povedal, že „nostalgický“, ale ja to nazvem) spráchnivený duch minulého režimu. Iste, režim mal aj svoje „chutné“ či „milé“ stránky – napríklad keď sa z tiráže dočítame, že knižka vyšla v náklade 4500 výtlačkov. Také veci sa už dnes, v zvlčilom kapitalizme, v knižkách „neprezrádzajú“ – no najmä je otázne, či by ktorýkoľvek seriózny literát mohol ašpirovať na „taký vysoký“ náklad, akým je 4500 výtlačkov.
V tiráži je dojemný aj menoslov všetkých redaktorov a redaktoriek z vydavateľstva „ústredného výboru Socialistického zväzu mládeže“, teda z vydavateľstva Smena, ktorí sa podieľali (či už technicky, graficky, alebo pravopisne...) na príprave knižky. Znova: dnes, v „besnom kapitalizme“, bude takáto starostlivosť o knižnú publikáciu skôr zriedkavosťou; koniec koncov, dnes si každý autor môže „vydať knižku aj sám“ (napríklad elektronicky), ale vo všeobecnosti sa v nakladateľstvách (najmä v tých menej zavedených) zvykne na „podpornom personáli“ šetriť.
No napriek všetkej starostlivosti o knižku som si (keďže som sám aj korektor) po jazykovej či pravopisnej stránke všimol viaceré zakopnutia. Klasicky ide často o interpunkciu: niekde mi čiarky chýbali (na str. 26 sa píše: poradili ako stáť na vlastných nohách), inde sa mi videli nadbytočné. Dom, pri ktorom mám svoju kanceláriu, je na str. 21 nazvaný Avión, hoci správne meno je, pravdaže, Avion. Aj po lexikálnej stránke sa mi zdalo, že knižka akoby celkom nevedela, kam patrí: do hovorovej vrstvy alebo do tej formálnej, „vysoko literárnej“. Mal som dojem, akoby sa Vilikovského jazykový prejav snažila jazyková redaktorka (či redaktori) „krotiť“ až príliš – vkladali doň vyjadrenia či rečové obraty, ktoré sú jazykovo „správne“, no na mňa na daných miestach pôsobili až nepatrične formálne. V celej knižke mi liezlo na nervy časté používanie častice azda, ktorá na mňa pôsobí „starosvetsky“ – ktovie, či tu šlo o zásahy jazykových korektorov, alebo túto časticu Pavel Vilikovský skutočne tak miloval. Na str. 23 je reč o odstavci, hoci v roku 1989, keď knižka vyšla, jazykovedci schvaľovali už len synonymum odsek. Podobne na str. 49 nájdeme „podozrivé“ sloveso spiknúť sa. Na str. 82 sa objaví pražské jaro namiesto pražskej jari. Na str. 91 nájdeme bohemizmus sťažovať si namiesto sťažovať sa. Na str. 29 sa píše v zápätí namiesto vzápätí. Klasicky, ako to prikazovali komunisti, knižka nepovoľuje písanie Boh, ale všade iba boh – aj keď je reč jednoznačne o kresťanskom Bohu. V druhej poviedke (kde sa bez akejkoľvek pomoci čitateľovi neovládajúcemu angličtinu či nemčinu objavujú celé vety v týchto cudzích jazykoch) nájdeme chyby aj v cudzojazyčných výrazoch: napríklad na str. 78 Schweinbraten namiesto správneho Schweinebraten aj Coca-Cola Company namiesto The Coca-Cola Company. Ale to (a ďalšie podobné) sú všetko nepodstatné drobnosti.
Knižka obsahuje, dá sa povedať, iba dve poviedky – alebo, s prižmúrením oka, jednu novelu (titulnú »Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch«) a jednu dlhšiu poviedku (»Extrémna osamelosť«). A to je veľmi málo na knižnú publikáciu. Ak sa zamyslíme nad tým, prečo taká knižka vôbec vyšla, odpoveďou asi bude gorbačovovská perestrojka: zrejme si „zodpovedné orgány“ vstúpili do svedomia a splatili touto knižkou „dlh“ významnému slovenskému autorovi, akým Pavel Vilikovský nepochybne je.
Pretože je – minimálne zo samotnej knižky – nejasné, kedy vlastne obe poviedky boli napísané. Očividne nie až v roku 1989. Nie je celkom jasné ani to, kedy sa dej oboch poviedok odohráva; isté je len to, že to bolo za spráchniveného komunistického režimu, no mohlo ísť o 80. alebo aj (najmä v druhej poviedke) 70. (dokonca rané 70.) roky. Po perestrojke ešte ani stopy!
Vyzerá to tak, že tu máme do činenia s tvorbou „do šuplíka“, ktorá smela vyjsť až po mnohých rokoch, keďže predtým by vydanie takejto prózy komunistické orgány neodobrili. (Možno sa o to Pavel Vilikovský aj pokúsil, ale neodobrili mu to.)
No to nemôže autorovi slúžiť ako „alibi“. Ide z pohľadu roku 2020 o prózu naďalej zaujímavú, kvalitnú? Mňa, žiaľ, veľmi sklamala.
Prvá novela sa skladá z kapitoliek (niekedy veľmi drobných), z ktorých sa mi najviac páčila už tá piata, takmer celkom z úvodu knižky, kde rozprávač opisuje svoju mačku a svoje interakcie s ňou. To bolo vtipné, výstižné a zručne napísané. Potešil som sa, že v tomto duchu bude knižka pokračovať. Žiaľ, nepokračovala. Minikapitolku o mačke (na stranách 18 až 21) musím označiť za najlepšie miesto celej knižky – a to nie je dobré vysvedčenie.
Celkovo ide v knižke v oboch poviedkach (no najmä v tej prvej) o konfúzne – pardon za výraz – bľabotanie bez toho, že by výsledkom bola (minimálne z môjho pohľadu) zaujímavá myšlienka. Nič proti chaotickému rozprávaniu, ak je aspoň zábavné – no ja som sa, žiaľ, počas takmer celého čítania nudil. Druhá poviedka obsahuje aspoň dejovú linku – prvá ani to nie.
Nemôžem si pomôcť, ale z knižky mám dojem, že ju autor písal „pre takých, ako je on sám“ – intelektuál, literát. Z prózy veľmi vytŕča urputná snaha byť „modernou“ – a to nikdy nie je dobré znamenie. Ide tu teda o knižku od literárneho experta pre literárnych expertov? Považujem sa za literárneho experta, no napriek tomu ma knižka nepotešila.
Mimoriadne nepresvedčivý bol záver prvej novely: síce prekvapujúci, no lacný efekt ako z prvoplánového krváka. Akoby autor na záver bezradne rozhodil rukami: „Nedokázal som počas celej novely nič poriadne zo seba vysúkať – a tak aspoň celkom na záver čitateľa šokujem.“
No druhou poviedkou autor latku, veľmi nízko nastavenú prvou novelou, ešte podliezol. Číta sa oveľa lepšie než prvá, dlhá novela, keďže obsahuje dej i veľa dialógov – no nakoniec je ešte slabšia. A pri čítaní vzniká dojem, akoby autor v kútiku duše predsa len dúfal v možnosť publikácie aj za minulého režimu – a tak sú hrdinami druhej poviedky nelichotivo vykreslení, zlovestní, šablónovití „agenti imperializmu“ (napriek autorovej kŕčovitej snahe nepísať šablónovito), zápasiaci s výčitkami svedomia, ako sa patrí na zloduchov. Na konci je happyend, teda z pohľadu bývalého režimu: socializmus zvíťazil!
Toto je (v 1. vydaní z roku 1989) nesmierne útla knižočka (na 123. strane je textu koniec) – a ešte aj, dá sa povedať, umelo nafúknutá ilustráciami v priebehu knihy veľkoryso „rozpľasknutými“ cez mnohé strany (aj 4 či viac strán ilustrácií za sebou, bez textu).
Knižka vyšla v prelomovom roku 1989, a tak z nej vanie (niekto by povedal, že „nostalgický“, ale ja to nazvem) spráchnivený duch minulého režimu. Iste, režim mal aj svoje „chutné“ či „milé“ stránky – napríklad keď sa z tiráže dočítame, že knižka vyšla v náklade 4500 výtlačkov. Také veci sa už dnes, v zvlčilom kapitalizme, v knižkách „neprezrádzajú“ – no najmä je otázne, či by ktorýkoľvek seriózny literát mohol ašpirovať na „taký vysoký“ náklad, akým je 4500 výtlačkov.
V tiráži je dojemný aj menoslov všetkých redaktorov a redaktoriek z vydavateľstva „ústredného výboru Socialistického zväzu mládeže“, teda z vydavateľstva Smena, ktorí sa podieľali (či už technicky, graficky, alebo pravopisne...) na príprave knižky. Znova: dnes, v „besnom kapitalizme“, bude takáto starostlivosť o knižnú publikáciu skôr zriedkavosťou; koniec koncov, dnes si každý autor môže „vydať knižku aj sám“ (napríklad elektronicky), ale vo všeobecnosti sa v nakladateľstvách (najmä v tých menej zavedených) zvykne na „podpornom personáli“ šetriť.
No napriek všetkej starostlivosti o knižku som si (keďže som sám aj korektor) po jazykovej či pravopisnej stránke všimol viaceré zakopnutia. Klasicky ide často o interpunkciu: niekde mi čiarky chýbali (na str. 26 sa píše: poradili ako stáť na vlastných nohách), inde sa mi videli nadbytočné. Dom, pri ktorom mám svoju kanceláriu, je na str. 21 nazvaný Avión, hoci správne meno je, pravdaže, Avion. Aj po lexikálnej stránke sa mi zdalo, že knižka akoby celkom nevedela, kam patrí: do hovorovej vrstvy alebo do tej formálnej, „vysoko literárnej“. Mal som dojem, akoby sa Vilikovského jazykový prejav snažila jazyková redaktorka (či redaktori) „krotiť“ až príliš – vkladali doň vyjadrenia či rečové obraty, ktoré sú jazykovo „správne“, no na mňa na daných miestach pôsobili až nepatrične formálne. V celej knižke mi liezlo na nervy časté používanie častice azda, ktorá na mňa pôsobí „starosvetsky“ – ktovie, či tu šlo o zásahy jazykových korektorov, alebo túto časticu Pavel Vilikovský skutočne tak miloval. Na str. 23 je reč o odstavci, hoci v roku 1989, keď knižka vyšla, jazykovedci schvaľovali už len synonymum odsek. Podobne na str. 49 nájdeme „podozrivé“ sloveso spiknúť sa. Na str. 82 sa objaví pražské jaro namiesto pražskej jari. Na str. 91 nájdeme bohemizmus sťažovať si namiesto sťažovať sa. Na str. 29 sa píše v zápätí namiesto vzápätí. Klasicky, ako to prikazovali komunisti, knižka nepovoľuje písanie Boh, ale všade iba boh – aj keď je reč jednoznačne o kresťanskom Bohu. V druhej poviedke (kde sa bez akejkoľvek pomoci čitateľovi neovládajúcemu angličtinu či nemčinu objavujú celé vety v týchto cudzích jazykoch) nájdeme chyby aj v cudzojazyčných výrazoch: napríklad na str. 78 Schweinbraten namiesto správneho Schweinebraten aj Coca-Cola Company namiesto The Coca-Cola Company. Ale to (a ďalšie podobné) sú všetko nepodstatné drobnosti.
Knižka obsahuje, dá sa povedať, iba dve poviedky – alebo, s prižmúrením oka, jednu novelu (titulnú »Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch«) a jednu dlhšiu poviedku (»Extrémna osamelosť«). A to je veľmi málo na knižnú publikáciu. Ak sa zamyslíme nad tým, prečo taká knižka vôbec vyšla, odpoveďou asi bude gorbačovovská perestrojka: zrejme si „zodpovedné orgány“ vstúpili do svedomia a splatili touto knižkou „dlh“ významnému slovenskému autorovi, akým Pavel Vilikovský nepochybne je.
Pretože je – minimálne zo samotnej knižky – nejasné, kedy vlastne obe poviedky boli napísané. Očividne nie až v roku 1989. Nie je celkom jasné ani to, kedy sa dej oboch poviedok odohráva; isté je len to, že to bolo za spráchniveného komunistického režimu, no mohlo ísť o 80. alebo aj (najmä v druhej poviedke) 70. (dokonca rané 70.) roky. Po perestrojke ešte ani stopy!
Vyzerá to tak, že tu máme do činenia s tvorbou „do šuplíka“, ktorá smela vyjsť až po mnohých rokoch, keďže predtým by vydanie takejto prózy komunistické orgány neodobrili. (Možno sa o to Pavel Vilikovský aj pokúsil, ale neodobrili mu to.)
No to nemôže autorovi slúžiť ako „alibi“. Ide z pohľadu roku 2020 o prózu naďalej zaujímavú, kvalitnú? Mňa, žiaľ, veľmi sklamala.
Prvá novela sa skladá z kapitoliek (niekedy veľmi drobných), z ktorých sa mi najviac páčila už tá piata, takmer celkom z úvodu knižky, kde rozprávač opisuje svoju mačku a svoje interakcie s ňou. To bolo vtipné, výstižné a zručne napísané. Potešil som sa, že v tomto duchu bude knižka pokračovať. Žiaľ, nepokračovala. Minikapitolku o mačke (na stranách 18 až 21) musím označiť za najlepšie miesto celej knižky – a to nie je dobré vysvedčenie.
Celkovo ide v knižke v oboch poviedkach (no najmä v tej prvej) o konfúzne – pardon za výraz – bľabotanie bez toho, že by výsledkom bola (minimálne z môjho pohľadu) zaujímavá myšlienka. Nič proti chaotickému rozprávaniu, ak je aspoň zábavné – no ja som sa, žiaľ, počas takmer celého čítania nudil. Druhá poviedka obsahuje aspoň dejovú linku – prvá ani to nie.
Nemôžem si pomôcť, ale z knižky mám dojem, že ju autor písal „pre takých, ako je on sám“ – intelektuál, literát. Z prózy veľmi vytŕča urputná snaha byť „modernou“ – a to nikdy nie je dobré znamenie. Ide tu teda o knižku od literárneho experta pre literárnych expertov? Považujem sa za literárneho experta, no napriek tomu ma knižka nepotešila.
Mimoriadne nepresvedčivý bol záver prvej novely: síce prekvapujúci, no lacný efekt ako z prvoplánového krváka. Akoby autor na záver bezradne rozhodil rukami: „Nedokázal som počas celej novely nič poriadne zo seba vysúkať – a tak aspoň celkom na záver čitateľa šokujem.“
No druhou poviedkou autor latku, veľmi nízko nastavenú prvou novelou, ešte podliezol. Číta sa oveľa lepšie než prvá, dlhá novela, keďže obsahuje dej i veľa dialógov – no nakoniec je ešte slabšia. A pri čítaní vzniká dojem, akoby autor v kútiku duše predsa len dúfal v možnosť publikácie aj za minulého režimu – a tak sú hrdinami druhej poviedky nelichotivo vykreslení, zlovestní, šablónovití „agenti imperializmu“ (napriek autorovej kŕčovitej snahe nepísať šablónovito), zápasiaci s výčitkami svedomia, ako sa patrí na zloduchov. Na konci je happyend, teda z pohľadu bývalého režimu: socializmus zvíťazil!
November 24, 2025
,,..lebo keď ničím iným, je ten svet mojím tým, ako málo je mojím."
,,Niekedy si vravím, že keby vedomie bolo ešte vrtké, lačné, zniesol by som akékoľvek skaličenie tela."
,,Niekedy si vravím, že keby vedomie bolo ešte vrtké, lačné, zniesol by som akékoľvek skaličenie tela."
December 7, 2025
nechapem
reread: waittt let him cook
reread: waittt let him cook
November 17, 2020
Kniha neprišla v práve najlepší deň, ale odišla a zanechala záľahu myšlienok a fascinujúcich viet.
June 16, 2025
"Zjavuje sa mi vo sne vlasť, a keď sa zobudím, uvedomím si, že na tomto svete jej niet. Tak si ma smrť privyká zmieruje ma s myšlienkou, že som iba na výlete a že sa nakoniec vrátim domov. Všade dobre, doma najlepšie."
Ďalší nádherný počin Vilikovského, ktorý ma núti si jeho spočiatku nezmyselné postupné prelínanie deja a tém klasifikovať ako jeho unikátny štýl. Funguje až príliš dobre, prelínajúc tradičnejšie a moderne-inovatívnejšie spôsoby písania. Pre bežného smrteľníka je Vilikovský Satinský s prímesom anglosaskej postmoderny, niečo, čo vznikne keď zmiešate Slováka jak hrom s tým, čo leží za hranicami. Vlastne aj pre mňa.
Toto možno nie je Vilikovský v jeho najsilnejšom, no stále si, ako kniha svedčí, "zaslúži vlastného rozprávača". Oduševnené cesty autobusom a postupná smrť matky nie je každého dejová šálka kávy, ale moja teda rozhodne ráno. Keby pán Vilikovský už dávno nie je tam, kde jeho mama, možno si ju vypijem s ním.
Ale koniec koncov, asi to tak má byť. Vilikovský s mamou, kôň na poschodí a slepec vo Vrábľoch.
Ďalší nádherný počin Vilikovského, ktorý ma núti si jeho spočiatku nezmyselné postupné prelínanie deja a tém klasifikovať ako jeho unikátny štýl. Funguje až príliš dobre, prelínajúc tradičnejšie a moderne-inovatívnejšie spôsoby písania. Pre bežného smrteľníka je Vilikovský Satinský s prímesom anglosaskej postmoderny, niečo, čo vznikne keď zmiešate Slováka jak hrom s tým, čo leží za hranicami. Vlastne aj pre mňa.
Toto možno nie je Vilikovský v jeho najsilnejšom, no stále si, ako kniha svedčí, "zaslúži vlastného rozprávača". Oduševnené cesty autobusom a postupná smrť matky nie je každého dejová šálka kávy, ale moja teda rozhodne ráno. Keby pán Vilikovský už dávno nie je tam, kde jeho mama, možno si ju vypijem s ním.
Ale koniec koncov, asi to tak má byť. Vilikovský s mamou, kôň na poschodí a slepec vo Vrábľoch.
July 15, 2017
Not my cup of tea.
March 11, 2020
Môže byť sedemdesiat strán dlhá kniha to najlepšie, čo slovenská literatúra priniesla? Táto edícia je doplnená ešte o poviedku Extrémna osamelosť, lenže tá zase taká dobrá nie je a aj s ňou sa počet strán ledva blíži stotridsiatke. Vychádza z toho, že to musí byť naozaj exkluzívna záležitosť. A povedzme, že je. Vo Vilikovskom vždy rozoznávam zhruba tri roviny: rozprávačskú, hĺbavú a metaliterárnu. Tu sú všetky tri asi v najlepšej rovnováhe, čím chcem povedať, že je tu tej hĺbavej viac než inde, čím chcem povedať, že je to asi najslobodovskejšia Vilikovského kniha, čo som čítal, čiže super. Ten metaprvok, keď ešte bol v móde, nevedel na Slovensku poriadne robiť nikto, vždy to boli odlesky západných majstrov, Vilikovský to pochopil a hral sa menej vážne, odľahčenejšie. Rozprávačsky sa tu dajú nájsť paralely s Barnesom, ktorého Vilikovský oveľa neskôr aj prekladal; mám na mysli ustavičné rozvíjanie prvkov a ich strategické rozmiestňovanie v texte. Ak Čechovova puška zo začiatku má na konci vystreliť, u Barnesa a u, najmä, tohto Vilikovského, nielenže vystrelí, ale ju aj rozoberú a roztrúsia súčiastky po celej knihe. Občas to lezie na nervy, ale je to mimoriadne efektívne na vytvorenie dojmu autorovej nadvlády nad textom. A potom to hĺbanie, a to ma baví, kvôli ničomu inému ani knihy nečítam. Takže päť hviezdičiek, už sa mi nechcelo čakať.
June 26, 2025
Absolutely incredible. This was my first Vilikovsky and I'm just worried now that this is his best. I think this indeed was the best piece of slovak lit I've ever read (previously occupied by Johanides).
Faterson's review is interesting and worth reading, but don't overindex on it. The work requires slower, more focused reading and if you still don't like it of course it is your prerogative. But he missed a few crucial things (and no you don't need to be "elite" or "expert" - just alert and open).
Faterson's review is interesting and worth reading, but don't overindex on it. The work requires slower, more focused reading and if you still don't like it of course it is your prerogative. But he missed a few crucial things (and no you don't need to be "elite" or "expert" - just alert and open).
September 9, 2021
"Noc som mal nepokojnú. Autobus odchádzal včasráno, a tak som sa niekoľkokrát preventívne zobudil. Nadránom na dôvažok prišiel návratný sen (podotýkam, že nepripisujem snom nijaký význam; to však neznamená, že po nich nezostávajú na vedomí cucfleky)."
Ďalšie zo série "prečítané vo forme nekvalitne nafoteného pdf" a neľutujem. S niektorými myšlienkami sa stotožňujem, niektoré boli nad moje chápanie, ale to nič nemení na veci, že milujem kone a mám mierne suicidálne sklony. Kvalitné čítanie.
Ďalšie zo série "prečítané vo forme nekvalitne nafoteného pdf" a neľutujem. S niektorými myšlienkami sa stotožňujem, niektoré boli nad moje chápanie, ale to nič nemení na veci, že milujem kone a mám mierne suicidálne sklony. Kvalitné čítanie.
December 17, 2020
Oceňujem prácu, ktorú to muselo dať napísať, ale nedá sa povedať, že by som si to užíval.
November 22, 2025
Konfrontácia so starobou, podobami vyšumievania. Že vie byť neisté, priečiace sa a nie veľmi poddajné tej guľatej a pokojnej predstave odchádzania.
January 12, 2026
"Mala som také kamenné snívanky."
Ten koniec je srdcervúci. Wow.
Ten koniec je srdcervúci. Wow.
Displaying 1 - 15 of 15 reviews