The Paris Review: Rozhovory s osobnosťami literatúry 70. rokov

by The Paris Review, Marek Cina (Illustrator)

Séria vybraných rozhovorov s literárnymi osobnosťami, ktoré boli publikované po dekádach v The Paris Review pokračuje. Jeden z najvýznamnejších literárnych časopisov na svete, publikuje už od päťdesiatych rokov rozsiahle a precízne rozhovory s poprednými autormi a spisovateľkami. Za takmer sedemdesiat rokov svojej existencie ich vyšlo niekoľko stoviek a len veľmi ťažko nájdete významnejšieho spisovateľa, ktorý by mu rozhovor neposkytol. V knižnom vydaní, ktorého tretí diel držíte v rukách, sme sa rozhodli postupne predstaviť každú literárnu dekádu zrkadlom jej najdôležitejších spisovateľov a autoriek. V našom výbere desiatich rozhovorov zo sedemdesiatych rokov sa okrem iného dozviete, ako Anne Sexton ovplyvnil v tvorbe jej terapeut, čo pre Pabla Nerudu znamenal vzťah medzi poéziou a politikou, vzťah Anthony Burgessa k Jamesovi Joyceovi alebo akú úlohu v tvorbe Christophera Isherwooda zohrával hinduizmus.

V knihe nájdete rozhovory s nasledovnými autormi a autorkou: Anthony Burgess, Joan Didion, Joseph Heller, Christopher Isherwood, Bernard Malamud, Pablo Neruda, Joyce Carol Oates, Anne Sexton, Gore Vidal, Kurt Vonnegut ml.

Genres: Nonfiction

260 pages, Paperback

First published January 1, 2022

About the author

Founded in Paris by Harold L. Humes, Peter Matthiessen, and George Plimpton in 1953, The Paris Review began with a simple editorial mission: “Dear reader,” William Styron wrote in a letter in the inaugural issue, “The Paris Review hopes to emphasize creative work—fiction and poetry—not to the exclusion of criticism, but with the aim in mind of merely removing criticism from the dominating place it holds in most literary magazines and putting it pretty much where it belongs, i.e., somewhere near the back of the book. I think The Paris Review should welcome these people into its pages: the good writers and good poets, the non-drumbeaters and non-axe-grinders. So long as they're good.”

Decade after decade, the Review has introduced the important writers of the day. Adrienne Rich was first published in its pages, as were Philip Roth, V. S. Naipaul, T. Coraghessan Boyle, Mona Simpson, Edward P. Jones, and Rick Moody. Selections from Samuel Beckett's novel Molloy appeared in the fifth issue, one of his first publications in English. The magazine was also among the first to recognize the work of Jack Kerouac, with the publication of his short story, “The Mexican Girl,” in 1955. Other milestones of contemporary literature, now widely anthologized, also first made their appearance in The Paris Review: Italo Calvino's Last Comes the Raven, Philip Roth's Goodbye Columbus, Donald Barthelme's Alice, Jim Carroll's Basketball Diaries, Peter Matthiessen's Far Tortuga, Jeffrey Eugenides’s Virgin Suicides, and Jonathan Franzen’s The Corrections.

In addition to the focus on original creative work, the founding editors found another alternative to criticism—letting the authors talk about their work themselves. The Review’s Writers at Work interview series offers authors a rare opportunity to discuss their life and art at length; they have responded with some of the most revealing self-portraits in literature. Among the interviewees are William Faulkner, Vladimir Nabokov, Joan Didion, Seamus Heaney, Ian McEwan, and Lorrie Moore. In the words of one critic, it is “one of the single most persistent acts of cultural conservation in the history of the world.”

Reviews

[Sabi · Rating 5 out of 5]

Človeka nemôžeš spoznať, pokým sa s ním poriadne neporozprávaš. Ani autora nemôžeš vnímať len na základe jeho tvorby. Je to totiž osoba ako každá iná, ktorú nemožno definovať na základe individuálnej práce.

Preto sa mi veľmi páčila táto zbierka rozhovorov so spisovateľkami a spisovateľmi 70. rokov. Nechali nás totiž nakuknúť pod pokrievku svojho súkromia. Opisovali svoje detstvo, skúsenosti s vojnou, náboženstvom, jazykom, socializmom, vlastným presvedčením a ako sa to všetko premietalo do ich tvorby.

Priznávam, že niektoré rozhovory sa ma dotkli viac, niektoré menej, niektoré ma nadchli a súznela som s nimi, niektoré niesli myšlienky, s ktorými som sa nemohla stotožniť. Ale aj napriek tomu som si vďaka tomuto dielu neopísateľne rozšírila literárne obzory. Raz by som sa k nemu chcela po rokoch vrátiť s tým, že budem mať prečítanú väčšinu kníh, ktoré sa v tejto zbierke spomínajú. Teda, že ju budem čítať s o niečo väčším čitateľským rozhľadom. Už teraz sa na tento re-reading teším.

[Martina]

Od môjho prvého stretu s knihou rozhovorov so spisovateľmi (absyntovský Vesmír v kvapke vody) už nejaký ten rôčik ubehol, no dodnes si spomínam na nepretžitú, neustále narastajúcu zvedavosť a potrebu vlastniť či aspoň prečítať každú v texte zmienenú reportáž. Čítala som, čítala, nad textom sa potmehúdsky uškŕňala a hlavou mi vírilo jediné - "toto chcem a toto tiež, "túto jednodznačne musím mať".

Nuž, tentokrát zbierka rozhovorov nepochádzala od Absyntu, v pútavo krikľavom prevedení ju čitateľom sprostredkoval Brak, moje myšlienkové pochody však boli rovnaké. Čo autor, to zvedavosť, čo rozhovor, to rozšírený wishlist. Lákali charizmou, akousi aurou, ktorá presakovala z ich slov, i životnými príbehmi či svojskou svojhlavosťou, ohurovali intelektom, pohľadom na svet a originálnymi názormi. V niektorých otázkach sa zhodovali, v iných sa ich názory, celkom prirodzene, rozchádzali, ba priam diametrálne sa odlišovali.

Významní literáti sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia, spisovatelia, ktorých tvorba dominovala i formovala dané obdobie, sa v sérii rozhovorov dotkli nemalého počtu rôznorodých tém. Od pisateľských návykov či rituálov cez dôležitosť prvých viet a s nimi súvisiacu schopnosť, respektíve neschopnosť vytvoriť príbeh, ktorý ohúri, až po intímne pozadie ich tvorivých životov. Politické názory i sexualita, mentálne zdravie i prežité zajatie či vojna.

Vyjadrili sa ku kritike i k čitateľom, ku svojim knihám, postavám, k prepisovaniu i k neodmysliteľným vplyvom.

Nie, s malou dušičkou (a pocitom hanby) priznávam, že som nepoznala všetkých, niektoré mená mi skutočne nič nehovorili (pozerám na vás, páni Isherwood a Vidal), napriek tomu som si každý rozhovor v rámci možností užila (najviac ma ohúrili Heller, Vonnegut a Sexton). Ich osobnosti žiarili, bavili rozličnosťou, prehovárali k čitateľom... a skrz nich zároveň prehovárala i doba. 

Pre sčítaných spôsob, ako obľúbených autorov poľudštiť, pre tých s medzerami zase možnosť rozšíriť si obzory.

[Demeter · Rating 4 out of 5]

Zaujímavé a výborné rozhovory. #trebacitat