Autorka v knihe Dôvod na radosť načrtáva obrazy vzťahov medzi rodičmi a deťmi, starými rodičmi a vnúčatami, slimákmi a králikmi. Zaobíde sa pritom bez veľkých gest a so zmyslom pre zápletku sa sústreďuje na detail, pretože to podstatné sa často ukrýva v zdanlivo nepodstatnom, nevypovedanom a nepomenovateľnom. Postavy hľadajú svoju ľudskú hodnotu napriek pocitu nedostatočnosti, vybočujú z preferovanej normy a ocitajú sa v rozporuplných životných situáciách. Dospievajúce dievčatá, mladé ženy bez jasnej perspektívy či pochybujúce matky: všetkým sa po istej životnej skúsenosti akosi zákonite odnechce.
Našla som sa hneď v prvej poviedke Slimačie denníky. Matka musí riešiť nezmyselnú domácu úlohu detí od premotivovanej učiteľky. Trpko-smiešne mi bolo celý čas. Marika je ale moja obľúbená - nemilované dievčatko, ktoré vychováva tvrdá babka a apatický otec. Týmto textom si ma autorka získala.
“Zacítila na chrbte buchnát. Babka neodhadla vzdialenosť od vnučky, inak by dopadol silnejšie. Vynadala Marike, že nedávala pozor, na toto jej sľúbila, že dokúpia vodovky, aby bola daromná, keď má skoro osem rokov? Marika ju počúvala, bála sa, ale s motykou nad krtincom sa bála viac. Teraz len chcela byť v domčeku, užiť si ho posledných pár dní, než sa začne škola a ona si bude musieť robiť úlohy v kuchyni pri hučiacom televízore a výparoch z varenia.”
Vo svojej zbierke Dôvod na radosť sa Uriková venuje rodinným vzťahom, no pre mňa je táto kniha najmä o dievčatách, ktoré dospievajú v nie príliš ideálnych podmienkach, rozhodujú sa nie vždy najlepšie a milujú nie tých najsprávnejších. Uriková píše úsporne, dialógy postáv sú presné, metafory nie sú otrepané a nie všetko je vysvetlené. Ako veľké plus hodnotím aj kulisu príbehov - žiadna Bratislava, ale dedina so sliepkami, či zafajčenými krčmami. Malomestský život level tisíc.
Výborná zbierka s výraznou obálkou. Takto si predstavujem súčasnú slovenskú literatúru.
"Sonin dedo zomrel kedysi dávno v hore, na hranici dvoch chotárov. Preto vždy, keď na symbolický hrob na kopci prišla v partii reč, mlčala. Bol to vojak, partizán, zabili ho tam Nemci. V šesťdesiatom druhom, ty kokot? Najebaný šiel z krčmy cez hory a tam zmrzol."
That awkward moment, keď ideš písať o knihe svojej obľúbenej kolegyne. Trúfneš si napísať kriticky, ak by bola kniha meh? Guess we'll never know, pretože táto kniha je super.
Sedem poviedok ako zo života - minimálne tá prvá o slimákoch a "pri*ebaných domácich úlohách" rozhodne ako z môjho. Písať o tom, že rodičovstvo je miestami únavné a dospeláci sa občas v rozpakoch obzerajú, kde je nejaký adult in the room, ktorý vie, čo robí, už našťastie nie je tabu. Veľmi by ma zaujímalo, či to tak prežívala aj generácia našich rodičov alebo je to mileniálska záležitosť.
Som rada, že vnútorné svety žien a dievčat sa po rokoch literárnej sausage party dostávajú do popredia súčasnej slovenskej tvorby. Soňa ich vie skvele vystihnúť. Jej štýl je suchý a neprikrášlený, jej humor drsný, až cynický, jej pointy šokujú aj bavia. Tú jednu, ktorou som si nebola istá (poviedka Na samote), som našťastie mala možnosť prekonzultovať priamo s autorkou. Kecať o literatúre pri kávovare v pracovnej dobe - čo je viac?
Top strop je poviedka Marika o malom neľúbenom dievčatku vyrastajúcom bez matky, s otcom s a babkou, priskoro spoznávajúcom taje dospeláckeho sveta.
Popri protagonistkách je pozoruhodné aj prostredie, v ktorom sa poviedky odohrávajú. Žiadne anonymné veľkomesto, ale ani idealizovaná dedina s krojmi a valaškami. Sliepky, zajace, alkohol, narušené vzťahy - toto je realistické Slovensko. Z tohto prostredia vyčnieva posledná poviedka Zlá strana o troch kamoškách na dovolenke, ktorej atmosféra je dokonalým prienikom medzi Rozchodom od Katie Kitamura a Účastníkmi zájazdu od Viewegha.
Práve som dočítala inú knihu z roku 2013, ktorej obálka vyzerá ako webstránky z roku 1997, tak sa mi žiada povedať, že krásna obálka a ilustrácie v tejto knihe sú ďalším dôvodom na radosť (prepáčte, neodolala som), že aj vyhotovenie kníh sa tu berie vážne.
toto je nová slovenská verzia povinného čítania v tom najlepšom zmysle. budúca klasika!!! nebola to moja najoblúbenejšia kniha, ale stále obdivujem, ako niekto dokáže zachytiť život na slovenskej dedine tak presne. navyše tá obálka?! dokonalá. ten názov?!! love love<33
Deti prišli domov z družiny s prij*banou úlohou o slimákoch. Samozrejme, že to tak nepovedali ony, len ja s Danom sme sa večer v posteli zhodli, že by nemuseli dostávať prácu na doma aj z družiny.
Keď si myslíte, že vás už nič nevie prekvapiť, tak chyťte do ruky túto knihu. Soňa je majsterka v poviedkach so (zvráteným) zvratom. Vtipné, nechutné, vulgárne - také klasické príbehy z malomestského a vidieckeho života. Žiadna Bratislava, ale poriadne chotáre so sliepkami, zafajčené pajzle, ale aj tradičná slovenská dovolenka pri mori.
Kto sa nenájde v aspoň jednej poviedke, nech zdvihne ruku.
Rozumiem prečo vyhrala Anasoft Literu. A tie poviedky sú naozaj super. Je to preto, lebo autorka vie opísať pocity a vnemy tak, akoby som ich práve naozaj prežívala ja (červíky v slivke, vajíčková nátierka medzi zubami starých žien, pomarančová šťava stekajúca po opálenej tvári).
Po prečítaní poslednej poviedky z tejto zbierky ma na chvíľu zaplavil smútok. Veľmi rada by som si prečítala ďalšiu. Poviedky sú pestré, zobrazujú vzťahy medzi rodičmi, starými rodičmi a deťmi, medzi kamarátkami.. Páči sa mi, že sa odohrávajú v rôznych prostrediach – na dedine, na dovolenke v Grécku, v meste. Najviac sa mi páčili poviedky o Slimákoch, Marika a Najkrajší kút v šírom svete.
4,5*/ 5* Trigger warning: Maličké poviedky s každodennými maličkými zvrátenosťami. Ak ste ako deti plakávali pri NatGeo dokumentárnych filmoch tieto príbehy radšej preskočte. Ak vaši rodičia fičali na rozprávkach bratov Grimmovcov smelo do toho. Trigger warning done.
Prečo zase babka vyťahuje, že nevie verímboha, veď už sa to skoro naučila, len jej občas nejaký verš vypadne, keď sa nesústredí, nie je to pesnička ani poznámky z prírodovedy, nerozumie tomu a babka jej to odmieta vysvetliť, vraj sa dozvie na náboženstve. Tam Marika už raz potajomky nešla, lebo sa kryje s výtvarnou v zuške – vôbec nerozmýšľala, čo uprednostniť. – s. 62
Nechutnosti, ako vraždenie zvieratiek, zbieranie slizniakov a (Boho)rúhačské graffiti sú rustikálnymi kulisami pre skutočne slovenské masakry. Tie sú napáchané na detstve hrdiniek, na ich sebavedomí a sebaúcte, na ich prítomnosti, s ktorou by nemali byť nespokojné, veď nehladujú niekde v Afrike, ale predsa sú. Sú nespokojné, skoro až v stave úzkosti, čo sa fakt musela vyvinúť v dospievaní. A už im to prischlo. Podprahová nepokojnosť pretkáva každú situáciu, či je vtipná (zbieranie slizniakov) alebo smutná (strata slizniakov). Ku ich nespokojnosti sa pridáva aj isté je ne sais quo – napriek všetkému hrdinky (pretože sú všetky rodovo ženské a v ženských patáliách) Chcú vidieť aj to príjemnejšie. Nejakú tú budúcnosť, svetlo na konci tunela smer Dobrá strana.
7 poviedok je naštelovaných v poradí, ktoré núti čítať ďalej, ďalej, že čo bude tentokrát. Aký kúsok života autorka opíše tentokrát? Vzniká dielo, v ktorom si nájde niečo každá – matka, stará matka, dcéra, kamarátka atď. V akomkoľvek štádiu života (najmä) žena bola/je/bude, poviedka pre ňu sa tu nájde. Štýl je presný, ironický. Prebytočného miesta by sme nenašli. Oceňujem pestrosť zvoleného jazyka, tu fakt nie sme v meste. Ne, ani náhodou. Nadávky už len dotvoria potrebný šmrnc. Za mňa áno, s veľkým Á. Po dlhom čase som sa u knižky bavila, bolelo ma z toho až neskôr, keď sa mi to premlelo hlavou hlbšie do mozgových závitov.
Ilustrácie od Kristíny Soboň musím tiež vyzdvihnúť, sú nádherné a výborne navodzujú dojem z každej poviedky. Bodaj by takto vyzeralo viacej kníh.
1. Slimačie denníky, 4,5* (osobný favorit 2/4 ľudí, ktorým som knižku dala pre��ítať) 2. O tuhom, 3* 3. Na samote, 5* (osobný favorit 1/4 ľudí, ktorým som to dala prečítať) 4. Marika, 5* (môj osobný favorit) 5. Najkrajší kút v šírom svete, 4,5* (môj druhý osobný favorit a to najbližšie čo momentálne na SK mám k Welshovi) 6. Zajaci, 4* - táto poviedka s predošlou troška narúšajú komornosť, ale ja tento presah za hranice vnímam ako posun. Fakt máme odcudzenosť na všetky spôsoby. 7. Zlá strana, 3,5*
Poznámka pre seba: že je kniha krátka neznamená, že to je "Ideálne plážové čítanie", som bola v depke na piesku chvíľami.
Na túto knižočku som bola obzvlášť zvedavá, keďže nedávno zvíťazila v poslednom ročníku literárnej ceny za pôvodnú slovenskú prózu Anasoft Litera. Poviedky majú skôr jednoduchý, žiadny vzletný, ale taký fajn civilný, občas trochu pichľavý štýl bez zbytočných ozdôb, autorka veľmi presne vystihuje obyčajnosť života, ktorý žijú dievčatá a ženy v jednotlivých poviedkach so svojimi skôr strasťami ako radosťami. Bezútešnosť ich života je niekedy okorenená aj používaním pejoratívnych výrazov a vulgarizmov. Príbehy vzbudzujú ponurú až depresívnu náladu a naznačujú akúsi bezmocnosť či pasivitu hrdiniek uchopiť život aj za jeho radostnejšie konce. Po prečítaní prvých dvoch-troch poviedok mi tejto ponurosti už bolo až príliš veľa. A potom som si uvedomila, že takýto pocit mám dosť často pri čítaní súčasnej slovenskej literatúry (sú aj výnimky, samozrejme). Je tam – rovnako ako aj v tejto knižke - dosť veľa zatrpknutosti, frustrovanej zacyklenosti, nechuti (alebo strachu?) pohnúť sa vpred a hľadať viac než len tú neradostnú obyčajnosť. OK, toto bolo písané asi z nadhľadu, veľa vecí zostalo nevypovedaných a možno si nejaký ten dôvod na radosť máme domyslieť medzi riadkami, hoci ja som ho tam nenašla...
Zbierka poviedok s tak autenticky vyobrazenými životmi žien v meste a na dedine, až som z toho bola paf. Aj keď sa v opise knihy spomína, že symbolika jednotlivých príbehov si vyžaduje kompetentného čitateľa, ja túto knihu odporúčam úplne každému, lebo naisto si v nej každý nájde niečo, čo mu je blízke, čo sám zažil. Kniha nadopovaná rýdzo slovenskými skúsenosťami.
Jediné mínus, ale hviezdu za to nestiahnem, je to, že sa mi máli. Prečítala by som si kľudne ďalších 20 príbehov. Som veľmi zvedavá na to, s čím autorka príde nabudúce.
vyborny priklad sucasnej slovenskej literatury, ktora sa najma v ramci poviedkovej tvorby orientuje na napadite situacie v priebehu beznych kazdodennych zivotov, atypicke postavy (svojim spravanim outsiderske ci nepochopene), deskriprivnost vyrazu a jazykovu suchost a nedynamickost. paci sa mi hra s tak archaickou tematikou dediny, ktora prinasa nove uhly pohladu. v poviedke o marike som sa podivnym sposobom nasla, asi preto, ze ide o take nostalgicke stotoznenie sa s detstvom na zablatenom dvore ci v smradlavom kurinci. este by som podotkla, ze autorka nepracuje s patosom, prave naopak – doraz dava na nepekne stranky ludskeho zivota, vyzdvihuje to realisticke ci az naturalisticko detailne. To by bolo celkom osviezujuce, keby som o podobnych motivoch pred chvilou necitala v Mastnom muzovi
Krásne napísaná, len som v nej nenašla žiaden dôvod na radosť. Ani v knihe a po jej prečítaní pár hodín ani mimo nej. Neodporúčam tým, ktorí po nej siahnu s vidinou príjemného ľahkého letného čítania plného dôvodov na radosť. Čítala sa ľahko, ale ostalo mi po nej ťažko.
Víťazná Anasoftka zhltnutá prakticky na jedno posedenie. Poviedky Soni Urikovej sa zameriavajú na vnútorne svety ženských protagonistiek, na ktoré veľa dôvodov na radosť žiaľ nečíha.
Či sa jedná o frustrovanú matku, ktorá musí riešiť hlúpu domácu úlohu do družiny (Slimačie denníky), alebo o malé dievčatko vyrastajúce s babkou a otcom (Marika), prípadne cestovateľky v strednom veku, ktoré si vybrali zlú stranu ostrova (Zlá strana), autorka vo všetkých prípadoch vykresľuje tieto ženy ľudsky. S ich komplikovanými medziľudskými vzťahmi, chybami, problémami a prešľapmi. Cítiť z toho takú našu slovenskú človečinu, čo výrazne podporuje aj prostredie poviedok. Dej nie je zasadený do centra mesta, práve naopak, ocitneme sa v slovenských dedinách, kde sa babky stretávajú na modlenie ruženca, kde sa cigaretový dym v miestnych lokáloch dá krájať, a kde deti občas musia klepnúť krtka motykou…
Soňa Uriková píše výstižne. Na malom rozsahu ponúka veľa, občasný cynizmus pôsobí tak horkosladko - úsmevne, no zároveň z toho cítiť akúsi ťažobu. Najviac som sa pobavila pri Slimačích denníkoch, naopak najťažšie mi bolo pri poviedke Marika, ktorá mi však z celej zbierky učarovala najviac. Určite by som si od Soni v budúcnosti ešte niečo prečítala.
Kniha je zaujímavá aj po vizuálnej stránke. Medzi poviedkami sa môžeme pokochať zaujímavými ilustráciami Kristíny Soboň.
Hoci som mala iný tip na víťazku tohtoročnej Anasoft litery, Soňa Uriková a jej zbierka určite patrí k lepšej súčasnej slovenskej tvorbe, veď prečítajte, posúďte sami.
Krátke príbehy s nádychom pochmúrnosti, ktoré sa dajú zhltnúť veľmi rýchlo, ale nechajú ti na jazyku zvláštnu trpkosť.
Autorka sa sústredí na detail ktorý je pre ňu dôležitejší ako obsah a vďaka tomu efektívne brnká na emócie čitateľstva. Aj vďaka tomu prirodzene cítiš ľútosť nad postavami (až teraz si uvedomujem, že tie hlavné boli všetky ženské, v rôznych životných fázach a situáciách). Realisticky a bez prikrášľovania popisuje vzťahy medzi ľuďmi. Nesnaží sa vytvoriť krásne a príjemné prostredie. Trochu mi pripomína Ťapákovcov, tiež je ti tak nejak nepríjemne, keď čítaš reálny obraz doby. Možno práve preto, že v príbehoch vidíme podobnosti s našimi životmi alebo aspoň životmi ľudí z nášho okolia sa tej trpkosti nedá tak ľahko zbaviť.
Ja som si čítanie knihy užila. Občas mi prekážali vulgarizmy, ale to je asi len tým, že do môjho slovníka patria len minimálne. Tešila som sa na ďalšiu a ďalšiu poviedku. Páči sa mi cit pre detail autorky a pre obyčajné veci, ktorým v knihe dala priestor. A páčili sa mi tie závery, to rozuzlenie celého príbehu ma vždy dostalo.
Občas som sa v príbehu stratila (asi v dvoch príbehoch), ale ďalší to vždy napravil. Každý si v tejto knižke nájde ten svoj, ktorý ho osloví najviac. Pevné v to dúfam. Ak si chceš prečítať niečo slovenské, pekné, kvalitné, kratšieho rozsahu, tak siahni aj po tejto knihe. Sona Uriková je ďalšia slovenská autorka, ktorá si ma svojou tvorbou získala. Chcem čítať viac takýchto kníh.
Ďakujem vydavateľstvu za poskytnutie recenzného výtlačku.
Pekné krátke poviedky. Osobne sa mi najviac páčili poviedky Zajaci a Marika. S ostatnými poviedkami to bolo v mojom prípade také hop alebo trop. Všetky sú veľmi dobre napísané a majú zaujímavý dej, no s niektorými som sa nevedela stotožniť. To však nie je úplne chyba knihy, ale chyba prijímača. Mňa osobne mamička v príbehu o slimákoch vytočila svojim pesimistickým pohľadom. Mám skúsenosť s premotivovaným učiteľstvom, som zástankyňou myšlienky, že malým deťom dávať úlohy je sprostosť, a napriek svojej nechuti urobila matka pre deti čo mohla, takže ju do istej miery chápem. Ale nič nedemotivuje dieťa viac, ako keď rodič rovno povie, že je všetko kokotina. Ale to asi zo mňa skôr hovorí trauma 😅 No na druhú stranu, zle napísaná poviedka by vo mne nezanechala takú silnú emočnú stopu.