Als Kinderbuchautorin ist sie weltberühmt, doch wer kennt sie als Frau und Liebende?
1929: Endlich ist Astrid wieder mit ihrem Sohn Lasse vereint. Als unverheiratete Mutter hat sie es nicht leicht, aber sie will es schaffen. Für Lasse und für sich. Jahre später scheint dies alles vergessen. Astrid hat ihre große Liebe Sture geheiratet. Was geblieben ist, sind die Geschichten, die sie ihrem Sohn und ihrer Tochter Karin erzählt. Geschichten über ein mutiges Mädchen mit zwei Zöpfen und einem Affen. Astrid beginnt sie aufzuschreiben und schickt sie an einen Verlag. Ihr plötzlicher Erfolg als Autorin kommt überraschend. Eigentlich könnte jetzt alles gut sein. Doch zwischen Astrid und Sture kriselt es, und dann ereilt die Familie ein tragischer Schicksalsschlag.
Das einfühlsame Porträt einer der wichtigsten Frauen unserer Zeit, die mit ihren Geschichten Generationen von Kindern glücklich macht.
Научих се да чета с “Пипи Дългото чорапче” и като пораснах имах навика всяка година да я препрочитам. Чела съм почти всички книги на Астрид Линдгрен, преведени на български, и винаги съм искала да разбера каква е жената, създала тези необикновени герои и шеметни истории. Преди няколко години гледах филм за живота и преди да стане известна писателка. Затова беше съвсем естествено да посегна и към тази биография.
Астрид е била затворена, не е обичала да споделя, отнело и е много време да разкаже как на 18 е забременяла извънбрачно и е била принудена да даде сина си на приемно семейство в Дания, а тя едва е свързвала двата края с мизерната си заплата на квартира в Стокхолм. Когато приемната майка се разболява, Астрид най-после прибира при себе си тригодишния си син, който тогава все още не знае, че тя му е майка. Може би вината, която постоянно е изпитвала и осъзнаването, че не е била добра майка, я правят толкова чувствителна към детската душа. Самата тя вътрешно си остава дете с всички най-хубави качества, които децата притежават - непрестанно любопитство и откритост към света, но не и инфантилност. Изгражда семейство и проявава огромно разбиране към непостоянния характер на съпруга си, винаги благодарна, че именно този брак дава на децата и стабилност, а на нея - времето и подходящата атмосфера да пише. За нея писането е като дишането, пише бързо, винаги е пълна с идеи, вдъхновението никога не пресъхва. Тя винаги казва, че тайната е в щастливото и детство. В стопанството на родителите и винаги е весело, цари рядко разбирателство, майка и баща и много се обичат, а на децата си дават свободата да лудуват на воля след като задружно са помогнали с ежедневната работа. Много от историите, разказани в книгите, действително са се случили, с главен герой любимият и брат Гунар и сестрите и, също винаги готови за щуротии.
Постепенно Астрид Линдгрен се сдобива със световна слава, но си остава скромна и стилът и на живот не се променя особено. Бори се активно за правата на децата, често неразбирани от възрастните. Животът и не е цветя и рози. Никога не забравя годините в Стокхолм без пари и перспектива и болката от това, че синът и никога не би могъл да преодолее травмата от изоставянето.
Имала е особено чувство за хумор, малко сухо и с неочаквани асоциации, била е скромна във всичко, умеела е да прощава и да проявава деликатност към другите, както я е очаквала от тях. Изпадала е в полярни настроения. Лудешката веселост при нея е преминавала в меланхолия и обратното. Удиви ме нейната организираност и преданост към хората, които е обичала.
Втората световна война е много труден период за Астрид заради необикновената и емпатия. Чувствала се е виновна, че Швеция не е въвлечена в конфликта, следяла е всички събития и си е водила дневник, който възнамерявам да прочета. Издаден е на български.
Биографията е много четивна, майсторски написана, а добре написаните биографии са по-скоро рядкост. Затова препоръчвам книгата, много топлота и човечност се излъчват от нея.
Как да говориш за книга, в която главен герой е толкова енигматична личност?
Уж позната на мнозина, но толкова различна в самото си ядро.
Астрид Линдгрен, обичаната шведска писателка на детски и юношески книги по света е личност, пред която можеш да се поклониш, възхитиш и почерпиш от нейния нестихващ, а напротив, растящ дух в лицето на живота.
Малката дама с голямото сърце, живее в тази книга, позволявайки на читателя да открехне частичка от живота ѝ, опознавайки я с всичките ѝ странности, лудости, смях, тъга и опасения за себе си, за кариерата си, за децата и семейството си.
Книгата се чете леко, преобладават кратки, но прями диалози, описанията са колоритни и кратки, действието е динамично, бързо преминавайки през различни периоди от време от живота на Астрид.
Читателят се запознава с Малката, уплашена от света Астрид, която въпреки всичко (и малко напук) продължава напред, прескачайки спънките, които среща.
След това се срещаме с Майката Астрид, още по-уплашена, но и още по-готова да дари всяка възможна капчица любов от сърцето си за своето дете.
Ред е на Влюбената Астрид, която изпитва всички придружаващи положителни или негативни емоции в една първоначално страстна връзка, която постепенно изстива.
И накрая се срещаме с Писателката Астрид, която решава да следва сърцето си, намерила своето призвание.
Книгата е кратка, затрогваща и емоционална в простотата си.
Зузане Лидер преминава през различни периоди от време, обрисувайки една шантава, но много чувствена и вдъхновяваща героиня, която крие в себе си повече любов в сърцето си към децата, историите и живота, отколкото можем да си представим.
Като човек чел Пипи, но напълно забравил, че зад нея стои друг човек със семейство, мечти и други творби, ми беше интересно да науча много неща от личния живот на Астрид.
Тя е поредната вдъхновяваща жена, от която се поучих много. Един истински пример, че понякога не ти намираш това, за което си призван, а то намира теб. И нищо и никой не може да ви раздели.
Прочетох разкошна книга. Не, не си мислете, че просто казвам това, което се очаква човек да каже за автобиографичен роман за известна личност. Ни най-малко. Вярно е, че книгата беше спонтанна покупка, вярно е и че основният ми мотив да я взема бе фактът, че Астрид Линдгрен е най-любимата ми детска писателка. Но ако книгата не ме беше впечатлила, щях просто да си замълча. За пръв път чета книга от тази поредица на издателство "Емас" и признавам, че не знаех какво да очаквам. От друга страна, още щом видях книгата, нещо ми подсказа, че трябва да я взема и че ме очаква приятно изживяване. Така и стана. Оказа се изключително увлекателна, и малко след като я започнах ,без да се усетя, вече бях на сто двайсет и някоя страница. Увличаща, откровена, човешка, книга, в която човек може да усети душата на Астрид Линдгрен. Не знам какви проучвания е правила авторката Зузане Лидер, но се е справила толкова добре с писането - повествованието се води от името на Астрид - , че на момента забравям, че книгата е ЗА Астрид, а не е написана от нея. Едно малко разочарование беше, че предвид дългия живот на Астрид Линдгрен, книгата обхваща не чак толкова голям период от време - "едва" трийсет години. Но това разочарование беше само в началото. Защото всъщност едва ли би било нужно да се разказва за по-продължителен период и да се обхваща целият живот на авторката. Н тези трийсет години, описани в тази книга, е събрано всичко - нейната младост /и всички грешки и несигурности, съпътстващи тази младост/, най-тежките и най-прекрасните и щастливи моменти. Сред тях - най-важните в писателския живот на Линдгрен. "Раждането" на Пипи, първите провали, но и първите успехи, постепенната промяна, появата на идеите за останалите най-известни книги на Астрид, както радостта, така и критиките, които някои от тези книги пораждат. Радвах се заедно с Астрид на постигнатите успехи с книгите и споделях чувствата й, защото понякога в нейната история виждах себе си и пътя си като преводач. Това, което много ми хареса в книгата, е че е представено не само едно от "лицата" на Астрид. В тази романизирана биография виждаме не само писателката. А дъщерята, младата несигурна жена, майката, съпругата, жената, справяща се с ежедневието, едно борещо се човешко същество, което търси мястото си. И го намира - така, че и днес е може би най-известната детска писателка в света. Животът не й спестява нищо - но тя винаги побеждава. И успява да подари чрез книгите си вълшебно детство на милиони деца. Дори и аз, макар и отдавна отминала детската възраст, още препрочитам книгите й. Тази книга е едно от попаденията ми за тази година. Прекрасно написана, увлекателна, чудесно преведена, тя ще една от книгите, които ще помня дълго. Горещо я препоръчвам.
Astrid Lindgren ist eine Frau, die mit ihren Geschichten Kinderherzen berühren konnte, die es schaffte die Fantasie der Kinder zu entzünden und sie mitnahm zu Pippi Langstrumpf, Michel von Lönneberga und Kalle Blomquist. Ihre Geschichten waren anders, oft ein wenig durchgeknallt, strotzten vor starken Charakteren und oftmals einer Kindheit, wie man sie gerne selber erlebt hätte. Doch wer war die Frau, die diesen Charakteren Leben einhauchte?
Ich habe mich nie wirklich intensiv mit der Person Astrid Lindgren auseinandergesetzt. Daher konnte ich mich relativ frei auf diese Romanbio einlassen. Für mich ist der Eindruck einer Frau entstanden, die nicht nur eine wunderschöne Kindheit erlebte, mit sich liebenden Eltern, Geschwistern und einem Bauernhof. Astrid wurde zu einer Zeit ledige Mutter, als dies noch eine Schande für Mutter und deren Familie war. Sie war gezwungen, ihren kleinen Sohn zu Pflegeeltern zu geben und ihr Glück in Stockholm zu suchen. Erst durch die Heirat mit Sture Lindgren konnte sie in ihrer Mutterrolle aufblühen und schnell war dann auch ihre Tochter Karin unterwegs. Das Buch zeichnet ein durchweg positives Bild von Astrid Lindgren, engagiert, den Kopf voller Fantasie und einer kindlichen Seite, die sie sich bewahren konnte. Sie war aber auch ein sehr verschlossener Mensch, die ihre Probleme gerne selber löste. Trotzdem glaube ich, dass sie es ihrem Mann zu leicht machte, was gerade für ihren Sohn sicherlich nicht ganz so einfach war. Mir fehlten in dem Buch einfach ein paar Ecken und Kanten an ihrer Person, um sie wirklich greifen zu können. Ich mochte aber den Schreibstil der Autorin sehr gerne und die Einblicke in die schwedische Perspektive des 2. Weltkriegs.
Wer sich mit Astrid Lindgren und ihren Bücher gerne beschäftigen möchte, dem wird hier ein guter Einstieg ermöglicht.
Das bUch wurde mir als Rezensionsexemplar zur Verfügung gestellt.
Астрид Линдгрен с книгите "Роня, дъщерята на разбойника", "Мили мой Мио", "Пипи Дългото чорапче" и "Емил от Льонеберя" ми е една от любимите детски автори. Затова ми беше много интересно да прочета за жената, написала тези невероятни истории. Романизираната биография обхваща едва тридесет години от живота ѝ, но начинът, по който е написана, развълнува душата ми. Зузане, авторката на книгата, казва, че се е опитала да я представи максимално реалистично и с художествени изразни средства предава истински случки от нейния живот. Астрид Линдгрен е разказвала истории още от детството си. Когато взема своя син Ласе от приемната майка, която е болна и повече не може да го гледа, тя започва да му разказва истории, за да го успокоява. Това продължава и след женитбата ѝ със Стуре и раждането на тяхната дъщеря Карин. След като пораства, Карин измисля името Пипи Дългото чорапче, а майка ѝ написва историята на силното и независимо момиченце. Оттам нататък тя не може да спре да пише, героите сами заявяват присъствието си и настояват да бъдат разказани техните истории. Астрид цял живота запазва детското в себе си, дейна е, трудолюбива, намира винаги общ език с децата. Зузане Лидер е написала една емоционална история, която се чете бързо и леко. Не бях запозната с биографията за Астрид Линдгрен и ми беше много интересно да науча каква жена е била и как е написала тези невероятни истории за деца. Тя е играела много с децата си, докато другите майки са седели по пейките. Успяла е да запази детето в себе си. Децата ѝ растат здрави и щастливи, с богато въображение. Имала е и периоди на униние и нещастни моменти, но тогава е стискала зъби и е продължавала. Невероятен образ, невероятна жена! Тази книга ще остане на почетно място в моята библиотека и я препоръчвам на всички, които имат желание да я прочетат.
3.5 Sterne, aber für die Kindheitserinnerungen und das Bedürfnis, nun dringend wieder Pippi Langstrumpf lesen zu wollen, runde ich gerne auf. Die Geschichte, wie Astrid Lindgren berühmt wird, erscheint in diesem Roman an manchen Stellen doch märchenhaft zu einfach, aber vielleicht liegt hierin auch der Charme. Alles in allem hat es mir gut gefallen.
Čítavé a nenáročné spracovanie životopisu Astrid Lindgrenovej s dôrazom na ľúbostnú a rodinnú líniu - Astrid a jej deti, rodina, manžel. Zrod kultových literárnych postáv a postupná medzinárodná sláva autorky included, ale rozhodne neboli ťažiskom knihy. Oddychový román, ktorý dopraje nahliadnuť viac do súkromia autorky - odporúčam však skôr životopisy, ktoré sa viac venujú samotnej autorke, jej jedinečným kvalitám a nespochybniteľnému vplyvu.
Силно съм разочарована от тази книга! Астрид Лидгрен е била удивителна личност, майка и жена, а тази романизирана биография е разказала живота ѝ толкова схематично и постно, дори сухарски. Не почувствах грам емоция от преживяванията на авторката. През цялото време докато четях се чудех защо толкова зле е обрисуван живота ѝ. Да не говорим, че много от главите завършват в нищото, а следващите започват със съвсем различен епизод. Зузане Лидер изобщо не е съумяла да преразкаже плавно и с чувственост биографията. Та отзад Бележките дават много повече информация. Щях да дам 2*, но третата е само и единствено в чест на любимата на поколения детска писателка, която не е изгубила и за миг детското в себе си и дори като възрастна е успявала да се катери по дърветата.
Das Buch war eine Booktube-Empfehlung, das hätte ich vielleicht sonst nicht unbedingt zur Hand genommen, aber die Person Astrid Lindgren ist natürlich faszinierend. Frau Lieder hat die Geschichte rund um Astrid Lindgren dann auch ganz interessant und unterhaltsam erzählt.
Man erfährt, wie schwer es Astrid als Mutter eines unehelichen Kindes in den 1930ger-Jahren hatte, wie sie Herrn Lindgren kennenlernt, wie sie zum Schreiben kam und woher die Inspiration für die "Kinder von Bullerbü" oder "Mio, mein Mio" kam.
Außerdem muss ich jetzt mal gucken, ob es diese "Kati"-Bücher noch irgendwo gibt, von denen habe ich hier zum ersten Mal gehört. Ein recht gelungenes Buch, auch wenn es für mich eher 3.5 als 4 Sterne sind - aber die anderen Bücher der Reihe werde ich mir auch nochmal ansehen.
Eine nette und seichte Romanbiographie über eine großartige Autorin und die Anfänge ihres Schaffens und den Weg zum Erfolg. Im Zentrum des Romans stehen aber neben ihrem Werdegang zur Autorin auch ihre Beziehung zu ihren Kindern, ihrer Familie und ihrem Ehemann Sture. An manchen Stellen war ich mir nicht sicher, wie gut es recherchiert war, und viele der emotionalen und gedanklichen Einblicke werden nach einigen hundert Seiten redundant, aber insgesamt eine schöne Wohlfühlliteratur mit ernsten Blicken auf Astrid Lindgrens Leben.
Kdo by neznal Děti z Bullerbynu, Pipi Dlouhou punčochu, Ronju, dceru loupežníka? Knihy, které nás provází celým životem. Ale kdo jim vdechl život a jaká ve skutečnosti byla Astrid Lindgrenová? Odpověď nám přináší tato kniha a dozvíme se rozhodně spoustu nového.
Zbeletrizované životopisné knihy, obzvláště pak „béžovky“ od Metafory, jsou mým oblíbeným žánrem a poslední dobou je pravidelně vyhledávám. Rozhodně se po nich podívejte a neměla by vám uniknout ani tato novinka o skvělé paní spisovatelce.
V tomto životopisném románu nás jeho autorka, Susanne Lieder, zavede do období od roku 1929 do roku 1958. Je to ta část Astridina života, která ji dovedla k tomu, stát se spisovatelskou. Dozvíme se tak, co jí donutilo začít psát a kde brala všechny nápady na její úžasné dětské knihy.
Poznáme její rodinu, život na vesnici i ve městě. Je tu ukázáno období druhé světové války, i když Švédsko zůstalo neutrální zemí, nebyla tato doba jednoduchá pro nikoho. Na druhou stranu tu však máme ukázány krásy přírody, kam i Astrid ráda utíkala za klidem, i když rušný Stockholm pro ni byl také oblíbeným místem. Jelikož hodně cestovala, podíváme se i do Německa, kde obliba jejích knížek prudce rostla.
Kniha je velmi dobře napsaná, četla se úplně sama. Astrid mi byla sympatická, její hravost byla i ze stránek knížky velice nakažlivá. Při čtení jsem se však nemohla zbavit pocitu, že příběh jen klouže po povrchu a jde málo do hloubky a dost myšlenek se opakovalo.
Avšak ani to mi nezabránilo, že jsem si Astrid zamilovala a chtěla se dozvědět víc. Moc se mi líbil doslov, kde nám autorka vysvětluje, proč si vybrala právě toto období a ve zkratce popsala i co bylo dál. Kniha mě navíc navnadila, abych si dohledala ještě nějaké fotografie a další informace o Astrid a zřejmě se podívám i po nějaké komplexní životopisné knize, která nám ukáže život Astrid Lindgrenové od narození až do její smrti.
Schválně, dokážete vyjmenovat všechny dětské hlavní hrdiny knihy Děti z Bullerbynu?
Raamat algab sellega, et Astrid toob poja Lasse enda juurde Stockholmi elama. Järk-järgult tuleb välja, et pärast rasedaks jäämist, põgenes noor Astrid kodukülast Stockholmi. Ta sünnitas Taanis (seal oli haigla, mis ei nõudnud lapse isa kohta infot) ning andis oma poja kasuperesse. Astrid külastas Lasset nii tihti kui võimalik ning kui poeg on kolmene, siis võttis enda juurde elama, sest kasuema tervis polnud enam hea. Vallasemana pole kerge, sest Astrid peab tööl käima ja hoidjat on raske leida, kuid lõpuks on vanavanemad nõus aitama ja võtavad Lasse aastaks enda juurde elama. Poiss on maal väga õnnelik. Astrid abiellub oma ülemuse Sture Lindgreniga, kes Lasse ametlikult lapsendab ning perre sünnib ka tütar Karin. Pipi Pikksukka eest olemegi tänu võlgu just Karinile, kes haigena, emal sellest väikesest võrukaelast jutustada palus. Hiljem pani Lindgren lood paberile ning nii sai alguse ta kirjanikukarjäär. Raamat lõppeb Karini abiellumise ning kodust lahkumisega. Astrid Lindgren on mu silmis erandlik kirjanik, kes suutis näha laste hinge ja südamesse. Ta teostel on mu mälestustes soe koht, nii et seda raamatut nähes, tahtsin kindlasti lugeda. Susanne Liederi teos on biograafia sugemetega ilukirjanduslik teos. Mulle meeldis, kuidas autor püüdis luua seoseid, kust üks või teine Lindgreni teose võis alguse saada. Kuigi Astridi eraelu oli mõnikord kõike muud kui ilus ja helge, oli väga mõnus lugeda, sest lõpuks ei jäänud need kõlama mitte raskused, vaid õnnetunne. Võibolla oleks Astrid Lindgren lõpuks nii kui nii oma tee kirjanikuametini leidnud, aga mul on nii hea meel, et ta tookord jala välja väänas ja igavusest Pipi loo paberile pani, sest sellest sai ju kõik alguse. Loodan, et see raamat tõlgitakse ka eesti keelde, sest lugejaid leiduks kindlasti.
Das erste, aber nicht das letzte Buch, welches ich über Astrid Lindgrens Leben lesen werde! Es war mir eine große Freude Astrid Lindgren in dieser Romanbiografie näher kennenlernen zu dürfen.
Der Schreibstil von Susanne Lieder hat mir sehr zugesagt, man hat gemerkt, dass Sie sich beim Schreiben dieses Buches viel Mühe gegeben hat, nicht nur es schön zu schreiben, sondern auch treu der Realität zu bleiben - was für mich persönlich sehr wichtig war.
Ich kann dieses Buch jedem empfehlen, der mehr über Astrid Lindgren lernen möchte.
Научих се да чета с книгите на Астрид Линдгрен. Пипи, Емил, децата от Шумотевица, Карлсон ❤️ ми бяха верни приятели в детството. Беше ми изключително приятно да прочета историята на тяхната създателка. Обикнах я още повече ❤️ Любима книга за 2025 ❤️
Schweden 1929: Astrid ist endlich wieder mit ihrem Sohn Lasse vereint, auch wenn das Leben als alleinerziehende Mutter sie vor einigen Herausforderungen stellt. Als sie später ihre große Liebe Sture heiratet, scheint alles perfekt. Nur die Geschichten über ein mutiges Mädchen mit roten Haaren und zwei Zöpfen in ihrem Kopf lassen sie nicht los, wie auch andere, sodass sie den Mut fasst und sie an einen Verlag schickt. Der plötzliche Erfolg verändert sie nicht, aber privat kriselt es bei ihr.
Vorwort: "Astrid Lindgren: Ihr Leben ist voller Kindheit, in der Liebe muss sie nach dem Glück suchen" ist ein biografischer Roman aus der Feder von Susanne Lieder, die in vielen Genres Bücher schreibt.
Meine Meinung: Astrid Lindgren ist seit meiner Kindheit eine meiner absoluten Heldinnen, nicht nur wegen ihrer zahlreichen und fantasievollen Bücher, die mich auch heute noch begleiten, sondern auch, weil sie eine sehr starke Frau war, die sich immer treu blieb. Ich habe bereits ein paar Dokumentationen über sie gesehen und war immer sehr beeindruckt von ihrem Mut, ihrem Starrsinn und ihrer kosequenten Haltung. Sie blieb immer authentisch und verbog sich für niemanden. Als mir dann der biografische Roman von Lieder in die Hände fiel, war ich sehr gespannt auf ihre Darstellung Lindgrens.
Das Buch las sich wirklich sehr flüssig und obwohl es für mich ein eher unbekanntes Genre ist, kam ich sehr gut durch die Seiten und nahm gespannt an Astrids Leben teil, dass viele Schicksalsschläge bereit hielt und nicht immer einfach war. Es begann 1929 als Astrid wieder ihren Sohn Lasse zu sich nahm und endet 1958 mit der Hochzeit ihrer Tochter Karin. Und auch, wenn es mich derweilen durchaus packen konnte und ich es spannend fand, war es mir auch zu nüchtern. Ich weiß nicht genau, was ich erwartet habe, aber vielleicht ist auch das Genre einfach nichts für mich.
Mich erreichte die Geschichte nicht ganz wie erhofft. Zwar fand ich es sehr interessant, wie Lindgren zum Schreiben kam, wo sie Inspirationen für ihre Ideen fand und wie es ihr Leben beeinflusste, aber es gab viele Stellen, die mich einfach nicht interessierten oder die sich für mich zogen. Irgendwie gelang es mir nicht, eine richtige Bindung zu den Figuren aufzubauen und fühlte mich eher auf Distanz gehalten, anstatt mittendrin zu sein.
Das lag auch an dem Schreibstil, der sich zwar flüssig lesen ließ, aber auch recht nüchtern und trocken blieb. Die erhofften Emotionen kamen bei mir kaum an und das fand ich sehr schade, da Lindgren es nicht leicht in ihrem Leben hatte.
Fazit: Eine durchaus interessante Romanbiografie über eine beeindruckende Frau, dass sich durchaus flüssig und interessant lesen ließ, mich aber zu sehr auf Distanz hielt und mich vor allem emotional kaum packen konnte. Ich weiß nicht, ob das Genre einfach nichts für mich ist oder der Stil. Aber dennoch hatte es auch viele interessante Stellen, die mich übezeugten.
Знаете ли, не харесах “Пипи Дългото чорапче”, когато принудително трябваше да я прочета след първи клас. Нямам и много топли чувства към “Карлсон, който живее на покрива” или “Емил от Льонеберя”, които съм опитвала също да чета в първите години в училище.
Но вече имам топли чувства към Астрид Линдгрен, след като прочетох биографичния роман за живота й, написан от Зузане Лидер. Вероятно, ако сега прочета книгите, ще имам друго мнение за тях.
Много се вдъхновявам от писатели и ми беше много интересно да проследя как една от най-известните писателки на детски книги е станала такава. Разбира се, благодарение на децата й. Астрид е имала богато въображение и е обичала да измисля истории, затова всяка вечер разказвала на децата си по нещичко преди да заспят. Доста дълго време обаче отхвърля идеята да запише идеите си, камо ли пък да ги издаде.
Астрид е била скромна жена. Не много красива, съвсем обикновена жена, която се грижи за семейството си. Ражда сина си Ласе съвсем млада и се опитва да го отгледа без баща, а после се влюбват с тогавашния й шеф Стуре и създава семейство с него, с когото имат още едно дете – Катрин. И по всичко личи, че семейството било много важно за нея. На първо място децата й, а след това и съпругът. Въпреки всички изпитания, тя прави всичко възможно да ги запази до себе си.
Но имала едно качество, което изскача над всички останали, при опит да я определим. И то е, че Астрид завинаги запазва детското в себе си. Онова щуро пламъче, което те кара да се пързаляш по леда, да скачаш в шумата и да се катериш по дърветата заедно с децата. Любовта й към децата, всъщност, е огромна и тя има принос към промените в законите, свързани с отношението към тях в Швеция.
Никога не се опиянява от успеха. Живее дълго, но прекарва живота си в същото онова жилище, в което със Стуре създават семейство. Наградите й са неизброими, но предпочита да използва славата си, за да даде гласност на децата и техните потребности.
Дълго време работи, освен като писателка, и като редактор и издател в същото онова издателство, което публикува “Пипи Дългото чорапче”. Изключително лоялна, за Астрид близките хора са по-важни от всяко напудрено предложение.
Интересна жена, в която меланхолията често се опитвала да пробие и да измести радостта. Но намира утеха в писането и е факт, че библиографията й е много богата.
Биографичният роман започва от момента, в който тя взема своя син Ласе при себе си и завършва със женитбата на дъщеря й и напускането на родния й дом, след което Астрид остава да живее сама. Зузане Лидер избира да представи семейния й живот, така важен за нея, и как се превръща в писателката, чиито книги децата по цял свят обожават.
***
Всички мои ревюта четете в блога Catwolf's Writings. Линк ще откриете в описанието в профила ми.
Klappentext: 1929: Endlich ist Astrid wieder mit ihrem Sohn Lasse vereint. Als unverheiratete Mutter hat sie es nicht leicht, aber sie will es schaffen. Für Lasse und für sich. Jahre später scheint dies alles vergessen. Astrid hat ihre große Liebe Sture geheiratet. Was geblieben ist, sind die Geschichten, die sie ihrem Sohn und ihrer Tochter Karin erzählt. Geschichten über ein mutiges Mädchen mit zwei Zöpfen und einem Affen. Astrid beginnt sie aufzuschreiben und schickt sie an einen Verlag. Ihr plötzlicher Erfolg als Autorin kommt überraschend. Eigentlich könnte jetzt alles gut sein. Doch zwischen Astrid und Sture kriselt es, und dann ereilt die Familie ein tragischer Schicksalsschlag.
„Astrid Lindgren“ ist eine Romanbiografie über die wohl bekannteste Kinderbuchautorin von Susanne Lieder. Das Buch ist im Rahmen der tollen Buchreihe „Mutige Frauen zwischen Kunst und Liebe“ im Aufbau Verlag erschienen.
„Pippi Langstrumpf“, Die Kinder von Bullerbü“, Kalle Blomquist“ und viele mehr sind wohl fast jeden bekannt. Die Bücher von Astrid Lindgren haben mich in meiner Kindheit und später auch meinen Sohn in seiner Kindheit begleitet. Doch wer steckt hinter dem Namen Astrid Lindgren, wer ist diese berühmte Persönlichkeit wirklich. Susanne Lieder erzählt in ihrer Romanbiografie viel über den Menschen der hinter den Büchern steht. Astrid Lindgren hatte ein bewegtes Leben in dem sich Höhen und Tiefen abwechselnden. Ihre große Liebe zu Kindern hat sie viele schöne Geschichten erfinden lassen. Sie setzte sich aber auch sehr für Gerechtigkeit ein, auch hier waren es vor allem die Rechte der Kinder die ihr am Herzen lagen. Astrid Lindgren hat viele Auszeichnungen bekommen, darunter auch den Friedenspreis des Deutschen Buchhandels.
Susanne Lieder hat mir in ihrer Romanbiografie Astrid Lindgren sehr nahe gebracht. Die Autorin erzählt von wichtigen Stationen im Leben der Kinderbuchautorin. Sie zeigt ihren LeserInnen auf, welch eine starke Frau Astrid Lindgren war. Sie hat sich nie unterkriegen lassen, ist immer wieder aufgestanden mag das Schicksal es auch manchmal nicht gut mit ihr gemeint haben. Familie ging Astrid Lindgren über alles. Viele Geschichten sind am Anfang für ihre Kinder entstanden.
Die Erzählung von Susanne Lieder ist sehr lebendig, authentisch und ehrlich. Ihre Charaktere sind gut in Szene gesetzt. Der Schreibstil der Autorin ist gut verständlich und flüssig. Es macht einfach große Freude das Buch zu lesen.
Mit ihrem Buch „Astrid Lindgren“ hat Susanne Lieder der berühmten Kinderbuchautorin ein Denkmal gesetzt.
Wunderbarer Start in das Lesejahr 2023! Diese Romanbiographie über Astrid Lindgren hat mir wirklich sehr gut gefallen. Es liest sich sehr flüssig und fesselnd und man taucht in ihr Leben und zentrale Ereignisse ein.
Dank Astrid Lindgren durfte ich - wie Millionen anderer Kinder - in Bullerbü und auf Saltkrokan aufwachsen, mit Pippi in der Villa Kunterbunt wohnen und im Mattiswald mit Ronja Abenteuer erleben, und dann gab es noch Michel, Madita, Karlsson vom Dach, den pfiffigen Kalle Blomquist, Lotta aus der Krachmacherstraße und und und.
Ihre Bücher haben meine Kindheit unendlich bereichert und meine bis heute große Leseleidenschaft geweckt.
Mit der Person Astrid Lindgren habe ich mich bis dato noch nicht so viel beschäftigt und hatte ein wenig die Befürchtung, dass sich das Buch von Susanne Lieder inhaltlich mit dem sehr gelungenen Spielfilm über die junge Astrid überschneiden würde. Aber im Gegenteil, der Roman ist die perfekte Ergänzung, da er zeitlich fast genau an den Film anknüpft.
Ein wirklich gelungenes Buch. Ich ziehe einen Stern ab, weil die Darstellung von Astrid als Person dann doch etwas zu glatt geraten ist.
Изпитах истинско удоволствие да се докосна, макар и малко, до живота на Астрид Линдгрен. Една уникална, достойна за уважение личност. Жена, запазила детето в себе си, съхранила се, като човек и не позволила известността да я промени. Да надникна в миналото й, във времената на зараждане на ��юбимите ни детски истории, беше истинско изживяване за мен. Тази книга ми даде теми за размисъл, припомни ми кое е най-важното в живота ни и ме просълзи на определени места. Единствено ме разочарова, че никъде не прочетох за историята на "Емил от Льонеберя"- най-любимата ми нейна книга.
Биографията на Астрид Линдгрен ме впечатли – макар и с леко сладникава нотка, тя разказва вдъхновяващата история на една обикновена жена, която се превръща в световноизвестна писателка. Линдгрен не просто създава герои, а оставя траен отпечатък върху детската литература.
„Пипи Дългото чорапче“ беше първата книга, която прочетох (с малко помощ от баба), и тази история има за мен сантиментална стойност. 🧡
Susanne Lieder hat es, meiner Meinung nach geschafft eine behutsame, liebevolle Biografie über die Kinderbuch Autorin Astrid Lindgren zu schreiben. Die Geschichte liest sich leicht und flüssig.
Sehr interessant fand ich es zu lesen wie Astrid Lindgren, durch Ereignisse ihres Lebens und auch durch plötzliche Geschehnisse in ihrem Alltag, Ideen bekam für ihre Bücher.
Letos má první biografická kniha a hned taková pecka! Slova Astrid: „Já mám ráda skoro všechny příběhy, pokud jsou dobré.“ „A co vlastně dělá příběh dobrým?“ Příběh je dobrý tehdy, když se na těch správných místech rozesměju nebo rozpláču. A když se snadno nechám unést tím, co jeho postavy prožívají. Takhle to mám i já – musí mě příběh chytit a nepustit a já jsem pak spokojená a užívám si každou stránku. Tady se to autorce povedlo na výbornou. Moc jsem si celý životní příběh Astrid užila. Astrid Lingrenová a její Děti z Bullerbynu pro mě znamená dětství - sestry Anna a Britta, Olle, sourozenci Lisa, Bosse a Lasse se mnou trávili nejedny prázdniny. Pipi dlouhou punčochu jsem bohužel nečetla, nevím jak se mi to stalo, že mě minula. Ale viděla jsem filmovou verzi. Po přečtení tohoto životopisu, ale vím, že to určitě brzo napravím. Moc se těším až si přečtu, příběh který to vše odstartoval. Krásné to bylo, přečteno na jeden zátah. Moc moc doporučuji.
Ein tolles Porträt einer tollen Frau und Persönlichkeit. Eine echte Heldin, die uns, allen privaten Widrigkeiten zum Trotz, die das Leben für sie bereit hielt, mit ihrer Fantasie, ihrem Humor und ihrem Mut, echte Kindheitshelden geschenkt hat. Danke, Astrid ❤️
See raamat oli väga helge ja positiivne. Hoolimata Astrid Lindgreni natuke keerulisest täiskasvanuelu algusest ja vahepeal pingeliseks muutunud abielust, oli ta ise nii rõõmsameelne, sõbralik, särav ja teravmeelne, et lõpuks lahenesid kõik probleemid. Soovitan lugeda!
Minu jaoks oli väga suur pettumus, kuidas nii vaimuka ja tugeva karakteriga naise elulugu oli muudetud odavaks armastusromaaniks. Faktidel ei lasknud kirjanik end eriti segada. Ja innuka Lindgreni lugejana (juba lapsepõlvest peale) oli hämmeldust tekitav, et isegi Bullerby laste nimed ei olnud õiged.
Všetci poznáme jej postavu Pippy Dlhú Pančuchu, mnohí sme čítali či už túto sériu alebo Deti z Bullerbynu, Zbojníkovu dcéru Ronju alebo Emila z Lonnebergy. Astrid Lindgrenová bola úžasná spisovateľka...no aká bola ako človek? Ako písala svoje príbehy?
Presne o tom je beletrizovaný životopis od Susanne Lieder s jednoduchým názvom Astrid Lindgrenová. Mustread pre všetkých knihomoľov. Myslím, že jeden z najlepších životopisov v tejto sérii, ktorý približuje čitateľom svet Lindgrenovej pútavým, odľahčeným spôsobom z mnohých pohľadov.
„Nikdy nad nikým nelám palicu. Aj ty si len človek, ktorý robí chyby,“ hovorieval jej otec a Astrid si to vzala k srdcu. Raz jej dokonca povedal: „Niektoré veci musí človek skrátka urobiť, inak by nebol človekom, ale len hromadou ničoho.“ Astrid si to vtedy spojila práve s odpúšťaním a robila to tak vždy. Ak niekto nevie odpustiť druhému, je len kopou ničoho.
Tak ako bola Astrid neustále aktívna, pracovitá, niekedy až divoká, taký živý je aj tento príbeh. Od mladej novinárky, ktorá si práve priviezla do Štokholmu svojho trojročného synčeka Lasseho z Dánska, kde ho musela nechať niekoľko rokov u pestúnky.
Na smutné alebo hrozné veci je vždy dobré nemyslieť, inak by sa to nedalo vydržať.“ „Myslíš?“ Položila mu ruku na srdce. „Tu si môžeš uchovať všetky krásne, úžasné a zábavné veci, ktoré zažiješ, aby si si ich mohol neskôr znovu pripomínať.“ „Ty to tak robíš?“ „Áno. Na zlé sa snažím čo najrýchlejšie zabudnúť a držím sa dobrého.“
Cez jej spisovateľské začiatky, inšpiráciu k príbehom a ako vznikali jej najslávnejšie diela...až po svadbu svojej dcéry Karin. Astrid žila pre deti, napokon známy jej jej citát: „Ak sa mi podarilo rozjasniť aspoň jedno ponuré detstvo, som spokojná.“
Z knihy to cítiť a nielen lásku ku svojím deťom, ale ku všetkým, aj tým neznámym, ktoré náhodou stretla, ktoré ju oslovili na čítačkách a autogramiádach. V Astrid zostalo dieťa počas celého života, veď ešte ako dospeláčka lozila po stromoch. Možno aj preto sa vedela vcítiť do detskej duše a ponúknuť to, čo bude malých čitateľov baviť.
„Nemôcť sa hrať je čosi najstrašnejšie, najhroznejšie a najdesivejšie, čo si viem predstaviť.“ Z myšlienky, že už nemohli byť deťmi, doslova onemela. Ochromilo ju to. Ako mala ďalej žiť a dýchať? Byť dospelým je určite hrozne až na smrť nudné. Ako to len dospeláci mohli vydržať?
Príbeh napísaný veľmi citlivo, niekedy až dojímavo, nechýbajú ťažké momenty, starosti spisovateľky...ale aj jej láskavosť, obetavosť a čistá radosť, ak išlo o deti. Určite nebolo ľahké napísať tento životopis, lebo ako mi samotná autorka S.Lieder povedala, švédska spisovateľka si strážila svoj osobný život...no myslím, že to zvládla na jednotku.
„Čo ešte milujete, Astrid?“ Cítila, ako ju oblieva horúčava a posúva sa z hrudníka cez krk až do tváre. „Knihy. Milujem ich už od detstva... V podstate som hltala všetko, čo mi prišlo pod ruky. Páčili sa mi Tom Sawyer a Huckleberry Finn, Traja mušketieri, Ostrov pokladov, všetko od Julesa Verna, Robinson Crusoe, ale aj povesti a klasické rozprávky, hoci tie ma dosť desili.... a Annu zo Zeleného domu.“ Knihy Lucy Maud Montgomeryovej čítala veľakrát a ako to už pri obľúbených knihách býva, pri každom novom čítaní v nich človek nájde niečo iné, čo sa mu páči. Do Anny sa zamilovala hneď a rovnako ako ona túžila mať najlepšiu kamarátku, akou bola Diana Barryová. Po ďalšom prečítaní kníh na ňu hlboko zapôsobila poddajnosť Matthewa Cuthberta a nekonečne sa zamilovala do Gilberta Blytha.
Z knihy cítiť neuveriteľnú energiu, pozitívne naladenie, obetavosť, až má človek chuť sám sa zmeniť, polepšiť. Pretože ak čítate, čo všetko Astrid v živote musela prekonať, aké ťažké chvíle občas mala, že bola vďačná za kúsok sendviča od kolegyne...to vás musí naplniť dobrým pocitom. Tá kniha je krásnou poctou významnej detskej spisovateľke.
„Neuvažovala si, že by si svoje príbehy o Pippi dala na papier?“ Nahlas sa zasmiala. „Pretože začínam trochu zabúdať?“ „ Nie, to určite nie, ale mohla by si ich poslať do nejakého vydavateľstva.“ Astrid sa prekvapene pozrela na brata. Žartoval? Tváril sa vážne. „Vydavateľstvu? No tak, Gunnar. Viem si celkom dobre predstaviť, čo by ľudia povedali o mojich príbehoch.“
Wer kennt eigentlich Astrid Lindgren nicht? Ich kannte sie vorher überhaupt nicht. Ich habe ihren Namen stets mit Pippi Langstrumpf in Verbindung gebracht. Welch traurige Frau dahinter steckt, wusste ich vor diesem Buch nur bedingt. Von 1929 – 1958 nimmt uns Susanne Lieder auf eine interessante Reise mit.
Astrid Lindgren (geborene Ericson) wuchs wohl behütet in Vimmerby auf. Die glückliche Kindheit der Smålländerin spiegelt sich in ihren Büchern wider. Als sie als sehr junge Frau von einem verheirateten Mann schwanger wird, verlässt sie die kleine schwedische Ortschaft, um ihren Eltern keine Schande zu bereiten. Bettelarm versucht sie in Stockholm ihr Glück. Muss ihr Kind Pflegeeltern überlassen. Als sie 1929 Lasse zu sich holt, beginnt für sie eine schwere Zeit. Der kleine Lasse weint bittere Tränen, weil er nicht mehr bei seiner kranken Pflegemutter bleiben kann. Sture Lindgren ist in dieser Zeit nicht nur ihr Chef. Er ist Retter in der Not und ihre große Liebe. Sture behandelt Lasse wie einen eigenen Sohn. Als später die gemeinsame Tochter Karin zur Welt kommt, scheint das Glück perfekt.
Ich habe diese Romanbiografie sehr gerne gelesen. Ehe ich mich versah, war ich beim Nachwort angelangt. Man spürt die Traurigkeit, von der die Kinderbuchautorin stets umgeben war. Der Weg bis zur Veröffentlichung ihre ersten Buches war interessant und spannend. Nachdem Pippi Langstrumpf von Verlagen abgelehnt wurde, verlegte ein kleiner Verlag 1944 „Britt-Mari erleichtert ihr Herz“. Eine Geschichte, bei der Astrid ihre Sorgen und Nöte in die Seiten gepackt hatte. Sie konnte nur beim Schreiben ihren Gefühlen freien Lauf lassen. Ihr Gefühlsleben blieb mir leider etwas fremd. Es gibt viele Passagen in diesem Buch, die mir zu kurz abgehandelt wurden. Ich wollte mehr in die Gefühlswelt von Frau Lindgren eintauchen. Eisernes Schweigen schien ihre Problembewältigung zu sein. Sei es bei Eheproblemen oder das schlechte Gewissen gegenüber Lasse. Obwohl sie eine Kämpfernatur war, schien sie Anfangs kein Selbstbewusstsein gehabt zu haben, wenn es ums Schreiben von Büchern ging. Laut ihrer eigenen Aussage taugte sie zum Schreiben genauso viel, wie eine Kuh zum Eislaufen. Dieses Zitat hat mir ein Lächeln ins Gesicht gezaubert. Interessant fand ich auch, dass der Name Pippi Langstrumpf von ihrer Tochter stammte. Daraufhin ging bei Astrid das Kopfkino los. Pippi Langstrumpf entstand am Krankenbett ihrer Tochter. „Die Kinder von Bullerbü“ reflektiert ihre eigene Kindheit. Es entstanden noch viele weitere Geschichten, die Kinderherzen höher schlugen ließen. „Pippi Langstrumpf“ wurde ziemlich lange von den Medien zerrissen. Mir egal! Ich liebe sie noch heute. Die rotzfreche Göre, mit dem Herz am rechten Fleck. Fazit:
Ich habe diese Romanbiografie sehr gerne gelesen. Der Schreibstil lässt sich lesen wie Butter. Auch wenn mich dieses Buch, in Punkto Gefühlsleben von Astrid Lindgren, etwas hungrig zurück gelassen hat, kann ich eine Empfehlung aussprechen.
Welcher deutsche Verlag hatte denn nun eigentlich die erste deutsche Ausgabe von Pippi Langstrumpf verlegt? Es war der Oetinger Verlag. JIPPIE!!!