Milý Tato

by Lucia Satinská

Keď zomrel Július Satinský, jeho dcéra Lucia mala 16 rokov.
Aby sa vyrovnala so stratou, rozhodla sa mu písať listy. Listy z tohto sveta. O tom, ako jej chýba, o spomienkach na detstvo, o tom, čo všetko sa s jeho dielom dialo.
Tento rok uplynie od smrti Júliusa Satinského 20 rokov a Lucia sa rozhodla svoje listy zverejniť. Ako píše v poslednom liste: „Venujem ich čitateľstvu na Tvoje okrúhle smrtiny. Autorka týchto listov nezomrela, len už neexistuje. Ani svet, v ktorom sme žili my dvaja spolu, už neexistuje. Pre mňa sú dnes tieto listy nečakane spomienkou nielen na Teba, ale aj na ten svet."

96 pages, Hardcover

Published October 1, 2022

Reviews

[Erik Fazekas]

Hodnotiť knihu listov, ktoré neboli písané s cieľom publikácie je divné. Hodnotím spracovanie.

Ale toto je krásne smutná a úprimná spoveď smútiacej dievčiny po smrti otca. Je to pohľad do smútiacej duše, ktorá sa musí zamlada vyrovnávať s niečím strašným :(

[Michal Červený]

Veľmi milá útla knižka, v ktorej dcéra píše otcovi, ktorý zomrel priskoro.

[Ľuboš Ľahký]

Autorka tychto listov nezomrela, len uz neexistuje.
Ani svet, v ktorom sme zili my dvaja spolu, uz neexistuje.

[Monika Bendíková]

Tak krásna, úprimná, “detská”. Autorka, Lucia, mala 16 rokov, keď listy písala, a mne každý list vyrážal dych tým aky bol múdry, dospelý. Nenapadlo by mi, že je písaný rukou teenagerky. Ano, štýl a štylizácia nemusi byť to, na čo sme v knihách zvyknutí ale o to tu nejde. Ide o intímne písanie, ktoré má predsa len toho veľa čo predať a povedať aj nám ostatným. Ukazuje dobu, ktorá tu už nie je, ale zároveň udalosti, ktoré sa znova a znova opakujú. Ak by ľudí ako Lucia a Július Satinský bolo viac, bolo by nám lepšie.
Určite sa ku knihe ešte vrátime, len tak pre pohladenie duše.

“Premýšľam nad tym, či sa ľuďom v nebi splnia všetky sny, ktoré mali na zemi a zostali nesplnené.”

“Uvedomila som si, že vzdialenou (i keď veľmi medializovanou) vojnou môže žiť len ten, u ktorého je inak všetko v poriadku.”

[Ivana Božiková]

Poznáš ten stav, keď sa ti udeje v živote niečo bolestivé, a ty si pustíš tú najsmutnejšiu pesničku, čo poznáš (lebo čo iné ti pomôže, ak nie ručať a prežívať bolesť dvojnásobne, všakže)? Tak toto je ona, len vytlačená na papieri. Daj si, síce ťa trošku rozhádže, ale zároveň ti akýmsi spôsobom pomôže lepšie znášať tú ťarchu, čo cítiš. Až na posledný list, ten ťa dorazí.

[Kristína]

<3

[Michal Pivarči]

„Milý Tato,

včera sa mi o Tebe snívalo. Bol si živý a v poriadku, ale myslím, že si už bol predtým mŕtvy, podľa toho, ako som sa správala. Vážila som si každú chvíľu s Tebou.“

--

Když se v roce 1985 při koupání na Panenských ostrovech utopila velká láska Júliuse Satinského, se kterou byli 20 let manželé a které jako dvacátník psal ty překrásné Listy Oľge, napsal si Július do svého deníku:

Wenn du einmal traurig bist, dann denk an alle, die gern mit dir tauschen würden

(Až ti bude někdy smutno, vzpomeň si na všechny, kteří by s tebou rádi měnili)

Když v roce 2002 umřel on, začala jemu psát dopisy jeho mladičká dcera Lucia. Dopisy z tohohle světa. Je to něco tak nádherného, intimního a láskyplného, nebylo to totiž psáno pro naše oči. Až teď, po 20 letech, se je Lucia rozhodla zveřejnit, a to s krásnými ilustracemi Ivany Šátekové. Opravdu si ji sežeňte a přečtěte. Opravdu. Já jsem vydržel neplakat až do posledního dopisu, ten mě dorazil.

Jestlipak se lidem v nebi splní všechny sny, které měli na zemi a zůstaly nesplněné?

--
„27. apríl 2022

Milý Tato,

z Prahy som Ti už nikdy nenapísala. V období od 27. januára 2003 do 29. septembra 2005 som Ti napísala šesťdesiatšesť listov. [...] Od posledného listu prešlo sedemnásť rokov, to je takmer presne toľko, koľko som mala, keď som Ti ho písala. Čoskoro uplynie dvadsať rokov od Tvojej smrti.

Prehodnotila som svoje slová zaznievajúce v liste z 1. mája 2003, že tieto listy sú určené len mne a ich prípadné vydanie bude v hre až po mojej smrti. Venujem ich čitateľstvu na Tvoje okrúhle smrtiny. Rozhodla som sa z nich nič nevynechať, sú upravované iba minimálne.

Na komparatistike nás učili, že v literatúre je autor mŕtvy. Autorka týchto listov nezomrela, len už neexistuje. Ani svet, v ktorom sme žili my dvaja spolu, už neexistuje. Pre mňa sú dnes tieto listy nečakane spomienkou nielen na Teba, ale aj na ten svet.

Tvoja Lucia“

[Tajnicka]

Písanie je skvelá terapia, pomáha utriediť si myšlienky, postoje, názory, prekonať prvotnú neznesiteľnú bolesť. Pre mňa je táto kniha vyjadrením hlbokej lásky.

[Andrej]

👨‍👧 Milý Tato...tak sa začína list Lucie Satinskej, svojmu otcovi, Júliusovi Satinskému, asi najznámejšiemu slovenskému komikovi, zabávačovi, hercovi, spisovateľovi a postave slovenskej kultúry. 🇸🇰

🤲 Knižka je vlastne zbierka listov, ktoré začala Lucia písať otcovi po jeho smrti. Opisuje v nich, ako sa vyrovnáva s jeho smrťou, spomína na zážitky z detstva a píše o svojom vtedajšom živote. Obzvlášť zaujímavé sú zážitky z akcií, kde s mamou preberala v priebehu roka po smrti otca mnohé ceny. Moja obľúbená časť bola, keď matka Lucie, manželka Júliusa Satinského, ho označila za najobľúbenejšiu slovenskú mŕtvolu. 😆

☁️ Nie je to žiadny bulvár, nečakajte bombastické odhalenia. Je to prostá snaha dievčaťa zvládnuť bolesť zo straty milovaného otca.

[Valéria]

2,5* za garfickú úpravu a obálku

[Nina]

Tato kniha je pre mna najosobnejsia kniha aku som kedy citala, chyba mi ocino a toto bolo take pohladenie duse, ze v tom naozaj niesom sama :)

[Katarína Čellárová]

Zvláštne, listy takmer o ničom, listy plné lásky otcovi, ktorý umrel. Niektoré vety sú ako vyznania, chcem objať svojich rodičov a vážim si že tu sú a uvedomujem si vplyv, aký na mňa mali a aký mám ja dosah na nich, to puto, ktoré ostáva. "...Ty vieš, čo to pre mňa znamená.". Táto kniha, náhodne kúpená na stanici, lebo vlaky meškajú, mi dala nečakané zastavenie a zamyslenie nad tým, čo všetko je možné stratiť a zároveň mať.

[Jane]

Po smrti mojej mamky nikto nechápal moje pocity tak, ako ich chápe dospievajúca Lucia spred dvadsiatich rokov. Ďakujem.