Milníky současnosti v rozhovoru se známým knězem a přírodovědcem. Pandemie, válka na Ukrajině a další události přinesly do našich životů dosud neznámou dávku obav a nejistoty. Jak zvládat mezní situace a co za ponaučení si z nich odnést? Proč je v dnešním světě důležitá víra a jak může pomáhat jednotlivci i společnosti? Jak člověka formuje násilí, strach, nemoc a vyhrocené situace? Nejen na tyto otázky hledá Marek Orko Vácha odpovědi v rozhovoru, který vnáší světlo do temných zákoutí nelehké doby.
Keď som po prvýkrát v živote, niekedy v ranej puberte, siahol po knihe od Marka Orka Váchu, mal som pocit, akoby do mňa udrel blesk. Mimoriadne na mňa zapôsobila kadencia Váchovho rozprávania, a to v oboch jeho autorských polohách – v literatúre faktu aj v jeho „poetickejšej“, kresťanskej tvorbe.
Po prečítaní Nevyžiadaných rád mládeži som mal naliehavý pocit, že musím okamžite vstať z kresla a niečo robiť. Hlavný motív tejto knihy, ktorý vo mne ešte dlho po dočítaní zostal, bol, že kresťanská náuka ponúka prepracovanú mystiku a morálku, ktorá človeku ochotnému poskytnúť svetu svoje talenty umožní naplno rozvinúť svoj potenciál.
Viem o tom, že konkrétne táto kniha očarila množstvo mladých kresťanov (aj mimo Katolíckej cirkvi) a dať ju niekomu na sviatok rozhodne nie je krokom vedľa.
Z kresťanských kruhov však občas v posledných rokoch na adresu Váchu zaznieva aj kritika, obzvlášť vo veci opakovania svojich vlastných myšlienok a niekedy necitlivosti vo veci toho, čo zo svojich osobných myšlienok patrí do verejne publikovanej knihy a čo nie.
Bol som preto veľmi zvedavý na knihu Dobro a zlo 21. století, ktorá je poňatá ako rozhovor medzi Váchom a skúsenou novinárkou Klárou Mandausovou. Tušil som, že dialogická forma monotónnemu opakovaniu myšlienok nepraje, keďže respondent je tematicky postrkovaný redaktorkou, a ukázalo sa to ako pravdivé. Toto vystúpenie z komfortnej zóny autora je symbolicky vyjadrené aj tým, že Dobro a zlo 21. století nevyšlo v „jeho“ Ceste, ale v pražskej Mladej fronte.
Čitateľ by sa nemal nechať oklamať krátkym rozsahom publikácie, je preplnená priehrštím podnetných myšlienok a asi by nebolo vhodné „zhltnúť“ ju na jedno posedenie. Tým, ktorí Váchu zažili naživo, je táto koncentrácia povedomá. V jednej svojej prednáške je tento kňaz schopný povedať toľko, koľko by niekomu inému stačilo na týždeň kázní.
Mimoriadne sympatická je Váchova intelektuálna pokora. V posudzovaní svojich kompetencií nepodlieha „efektu svätožiary“ (the halo effect) a k jednotlivým súčasným témam sa vyjadruje výhradne z pohľadu svojich vied.
Jeho „chrlenie“ informácií a myšlienok teda nepôsobí ako na seba zameraný pokus o exhibíciu, ale ako úprimný a hlboký záujem o svet okolo seba a z toho prameniaca túžba rozšíriť svoje zistenia čo najďalej, pre dobro adresátov.
Hlboko na mňa zapôsobila pasáž, v ktorej Vácha rozpráva o vzťahu mystiky a morálky. Poukazuje na to, že konkurenčné, najmä východné náboženstvá sa niekedy zdajú atraktívnejšie ako kresťanstvo kvôli tomu, že sľubujú výrazné mystické zážitky bez toho, aby na človeka položili nepohodlný kresťanský kríž.
Vácha poukazuje na to, že prepracovanú mystiku ponúka aj kresťanstvo, no zároveň s ňou ponúka aj morálku, integrálnu zmenu nášho života. Naše náboženstvo nie je degradované na úroveň pilulky proti duševnej bolesti hlavy alebo spirituálny ekvivalent fast foodu, v skutočnosti je to umenie toho, ako žiť.
Kresťanská morálka nie je arbitrárnym zoznamom vecí, ktoré Boh zakázal, pretože sa raz zle vyspal. Vácha hriech pripomína ku granátu, ktorý trhá naše srdce. Prvoradé zameranie morálky je však pozitívne, ide o to, ako správne žiť svoj život, nie o to, čo nerobiť.
Po knihe rozhovorov Dobro a zlo 21. století sa určite oplatí siahnuť. Ale pozor! Váchova energia je veľmi nákazlivá.
Mezi všemi současnými českými osobnostmi je jen pár lidí, které by pro mě osobně byly morální autoritou. Jednou z nich je ale i pan Vácha, jehož názory mi jsou blízké a jeho znalosti a sečtělost obdivuhodné. V této knize se dotýká mnohých témat, ale forma rozhovoru mi vzhledem k omezeným možnostem jít do hloubky úplně neseděla, protože pan Vácha je zrovna ten typ člověka, který vám dokáže se svým rozhledem dát odpovědi naprosto jiných rozměrů. Úplně mi neseděla ani role novinářky, její otázky a komentáře... Přesto ale knihu doporučuji k přečtení, za to určitě stojí!
"Přesto není jiné cesty, jak se stát dospělým odpovědným člověkem než cesta Hamletova, cesta, na které vezmu život do svých rukou. Dospělým se člověk stane teprve ve chvíli, kdy umí přijmout odpovědnost za vlastní rozhodnutí. Ano, i s tím rizikem, že se občas rozhodne špatně."
"Svého bližního mohu milovat jen do té míry, do jaké mám úctu sám k sobě, vážit druhého si mohu jen pokud si vážím sebe samého! Je to provokativní říct, že pravá láska začíná sebeláskou. Ale tak nějak to je. A ještě horší to je s odpouštěním. Odpouštíme kdekomu a cokoli, nebo se o to aspoň snažíme. Ale jak opět a hezky říká Jung, hladové sytit, navštěvovat nemocnice a oblékat nahé, to by nám šlo. Co ale jestli ten nejhladovější žebrák a nejodpornější ze zločinců, se skrývá v mé vlastní duši? A co se mnou bude, když mu nepodám ani tu číši studené vody?
"Srtelníci vědí velmi dobře, že čas života je omezený a že nemůžeme ztrácet čas, hádat se o první místa a další malichernosti. Musíme žít, smrt je to, co dává životu smysl. Život je omezený, od této chvíle do chvíle smrti Marka Váchy je to ohraničená úsečka, kterou musím nějak využít. To dává životu šťávu."