V politickém románu Jak chutná moc vypráví autor příběh státníka, socialistického státníka, jehož životní cestu přehlíží v den slavnostního pohřbu státníkův přítel, oficiální fotograf. V průběhu ceremoniálu si klade jedinou otázku: co způsobilo, že se tenhle »velký mrtvý« dokázal v několika málo letech proměnit z živoucího a planoucího bojovníka v charakterovou trosku, v odosobněný sklerotický typ funkcionáře, posedlého už jen sebou samým, svou pozicí, svou mocí. Vášnivě horečně napsaná kniha, líčící nesmírně drastické epizody z let minulých, vyšla poprvé v roce 1967. A přesto je dnes znovu až děsivě aktuální…
“تستطيع الذكريات المؤلمة القديمة أن تعذبك، وبخاصة تلك التي تخجل منها، والتي لا ترغب بتذكرها، وكل هذه الأحاسيس يمكنها أن تهجم عليك في اللحظة التي لا تحتاج فيها إلى التذكير، إن باستطاعتك أن تتصنع أمام العالم، وتضع الأقنعة التي تخفي عيوبك، لكنك لا تستطيع مهما حاولت أن تخفيها أمام نفسك، مهما بلغت من الذكاء والمقدرة”.
“ماذا ارتكبت بحق نفسك، أنت أيها النسر الشامخ؟ ما الذي شدّك، وأنزلك من القمم إلى مستوى العصافير الصغيرة المضحكة التي تتصارع على الفتات، هل أصابتك دوخة؟ ألم يكفك المكان الشامخ الذي كنت فيه؟ أردت أن ترى الأشياء من الأسفل؟ أم أصابك دوار الارتفاع وأشعرك بأن الأعلى أسفل والأسفل أعلى؟ أم كنت خائفًا؟ مم كنت خائفًا”.
Román Ako chutí moc vyšiel v roku 1968, ale badať v ňom mnohé paralely so súčasnosťou. Dej sa odohráva v smútočnej sieni pred pohrebom Veľkého muža a v spomienkach na spoločné chvíle jeho priateľa, oficiálneho fotografa Franka.
Sledujeme postupný nenápadný morálny úpadok človeka počas stúpania po mocenskom rebríčku z pohľadu jemu blízkeho človeka v úzadí. Náznaky tam boli vždy, ale až konkrétne hraničné situácie naplno odhalia charakterové črty každého z nás.
„Kedy sa to začalo? Kedy premenil kdesi hlboko v sebe my na ja? Bolo to v ňom, alebo ho tak sformovali a skazili nové okolnosti? A čo z toho mal? Aké šťastie mu prinieslo jeho postavenie?“
Opakovane v dejinách vidíme politikov, ktorých pôvodne dobré úmysly boli časom utopené vo viere v samého seba. Na začiatku bola túžba pomôcť druhým, ostala však len túžba pomôcť sebe. Kde však pramení presvedčenie o svojej nenahraditeľnosti? Nedávno mu ľudia podávali na ruky svoje deti, teraz sa s ním takmer nemá kto rozlúčiť. Kto si ešte spomenie na mená najmocnejších ľudí krajiny na fotke spred dvadsiatich rokov?
„Takisto tlieskali tvojmu predchodcovi, takisto budú tlieskať tvojmu nástupcovi.“
Prečo dokáže túžba po moci opantať myseľ a nakoniec neostane nič iné? Neodoženú mocní politici od seba všetkých a ostanú na sklonku života sami? Nie je vlastne neúčasť tou najväčšou slobodou? Prežiť usporiadaný život so svojimi blízkymi v ústraní môže byť vlastne tou najväčšou výsadou.
„Tí všetci už okúsili, ako chutí sláva, peniaze, moc, okúsili a prišli na to, že je aj čosi iné, možno hodnotnejšie.“
Dozvedel som sa, že kniha Ako chutí moc patrí k povinnému čítaniu u maturantov. Dobrá správa. Nie som si však istý, či si mládež dokáže z nej odniesť to podstatné a nezabudnúť. Možno by si túto knihu mohli povinne prečítať členovia vlády a poslanci parlamentu pred nástupom do funkcií. Cítim, že by to mohlo mať priaznivejší spoločenský dopad na spoločnosť.
„Moc, ty mŕtvy, nie je dobrá ani zlá. Moc sa môže stať dobrom, moc sa môže stať zlom, záleží na tom, kto ju používa. Ako s ňou vie zaobchádzať? Čím bola v tvojich rukách? Bola dobrom? Bola zlom? Či bola iba samoúčelom?“
My physician, who was born in Kosice, Slovakia, mentioned this book to me when I complained to her that I was unfamiliar with any Slovak literature. The Taste of Power (1967) is by Ladislav Mnacko (there are a couple of diacritical marks missing here) and served to convince me that, yes, there was a Slovak literature. Sadly, very little of it is translated into English.
The story is told from the point of view of a photographer named Frank. During World War II, he had been a partisan in a group headed by his friend, a man who eventually rose to the position of head of state. At the time the book begins, he is lying in state as Frank reminisces about where the unnamed statesman went wrong. He revisits their mutual friends and describes the statesman's long slow arc from the top to the ignominy of his death shortly after being accused of shooting a doe during a hunting trip. His archenemy, the secret police chief Galovitch, who is also the man who brought him down, delivers the eulogy.
Mnacko has a reputation of being the Red Hemingway, though I think that title rightfully belongs to the Russian writer Isaak Babel. While a believing Communist, Mnacko was sickened by some of the excesses of Stalinist rule in Czechoslovakia. The Taste of Power is sufficiently well written to wish for other works in translation by Mnacko (pronounced Meh-NOTCH-koe).
Neuveriteľné. Toto by malo byť povinné čítanie. Vlastne, ono to je povinné čítanie. Tak potom by to nemalo byť povinné čítanie a malo by to mať nejaký strašne dramatický atraktívny hipster cover, aby si to stredoškoláci prečítali s chuťou v nejakej hipster kaviarničke....aby videli, že ten scénár už napísaný bol. Stačí len sledovať, nič by nás vlastne nemalo prekvapiť.
Ked sme tuto knihu preberali na hodinach literatury, dakych 18 rokov dozadu, tak ju zhanal nas slovencinar. Pozical som mu ju od mojej starkej, ktora ju oznacila za vynimocnu knihu. Slovencinar ju vraj dalej pozical nasej nemcinarke. A potom sa vraj kniha dako stratila. Teraz uz viem, ze sa nestratila. Tuto knihu si kazdy zaradi medzi svoje oblubene a ulozi na cestne miesto do kniznice, hoci by ju mali aj starkej svojho ziaka ukradnut. Ku knihe doplnim uz len jedno z mala slov, ktore ma nemcinarka naucila. Fantastisch!
Povinná literatúra nepatrí medzi moje obľúbené, ale táto kniha sa mi veľmi páčila a som rada, že som sa k nej dostala až teraz. Myslím si, že by som si na strednej škole z nej neodniesla toľko, čo teraz. Je nadčasová, stále aktuálna aj v tejto dobe a určite patrí k skvostom slovenskej literatúry.
Mňačko resembles „Slovak Orwell“. The taste of power is another 1984, but this time written from the peculiar perspective of the feared Big Brother ("He suppressed the very same qualities that brought him to power..." "It is easy to corrupt when a man has as many opportunities as he did. It's hard not to corrupt...“). The main difference is that this book is less dystopic and much more realistic than 1984 would ever be, as it is based on many actual events in former communist Czechoslovakia. It is remarkable that the author himself had such a humble opinion on this novel: "I did not have literary ambitions while writing it. I wanted to write a political pamphlet wrapped in the form of novel, because it wouldn’t have a chance to be printed as nonfiction. I do not aspire to belong to the great writers, my strength always was - if I can say for myself - the ability to cover actual topics.” I, on the contrary, consider The taste of power as a timeless work. The book provides ruthless feedback to any politician – regardless whether dictator or democrat - who spent too much time at the top of the food chain. If not for anything else, it is this extremely important feature why I give it 5 stars.
Téma samozrejme nadčasová a tak orwellovsky večne aktuálna. Zaujala ma tiež (chápem že v dobovom kontexte zrejme z nutnosti použitá) anonymita a neurčitosť všetkého - kraj, štát a mesto, ktorému vládol veľký muž, teraz už mŕtvy a bezvýznamný. Na tom ale nezáleží, lebo za desať, možno jedenásť rokov si naňho nikto nespomenie. Ilustrácia toho, ako kedysi možno veľké a krásne myšlienky ostali nepochopené, zatuchli, skysli a spravili z ich pôvodných nositeľov dekadentných bezcharakterných jedincov, ktorí nakoniec požrali samých seba.
Na druhú stranu som sa do čítania až na pár strán nevedela zahĺbiť a naozaj nerozumiem tomu, ako môže niekto poslať do tlače tretie (!!!) vydanie s preklepmi v texte.
Len niekoľko viet, ktoré by nám mohli poslúžiť na opis aktuálnej politickej a spoločenskej situácie na Slovensku:
"Jeden deň si srdečne potriasli rukami a na druhý deň vyhlasoval leden o druhom, že je podlý zločinec a zradca."
" ... gremiálok, na ktorých sa konštatuje, že sa nesplnili úlohy predchádzajúcich gremiálok, a stanovia sa úlohy nové, ktoré sa tiež nesplnia, nemajú čas, nemajú na nič čas, štvú ich a oni štvú seba ešte väčšmi, zavalení tisícmi malých smiešnych problémov, ktoré im zabraňujú zaoberať sa vážnymi problémami, to je ich život."
"„Vieš, som rada medzi psami. Je mi lepšie...“"
A niečo pekné na záver: "To, čo je viac ako láska, je totiž mlčanie plné porozumenia…"
Mocný zomrel. Čo teraz? Čo po sebe zanechal? Koho ovplyvnil? Čo dokázal? Malo to celé zmysel, keď teraz leží v truhle? Mňačko do svojho „politického pamfletu zaobaleného do románovej formy“ vstupuje ako svedomie vtedajšej osvietenej spoločnosti a pýta sa tie isté otázky. Pýta sa ich nepriamo cez Franka, jednu zo živých hlavných postáv knihy a zároveň známeho hlavnej zosnulej postavy. Ľahko zhltnuteľný príbeh o páde a zabudnutí vhodný do každej éry. Povrchný, možno. Ale taká bola doba - cynická, chladná, povrchná. Preto tá piata hviezda - za odvahu napísať a najmä vydať knihu práve v 1968. Aj keď to rovnako svedčí o neschopnosti sebareflexie vtedajších orgánov moci.
Laco! <3 Mňačko je môj hrdina! Tento rok si dávam záväzok prečítať čo najviac jeho kníh. Ako chutí moc je úžasné, som rada, že som sa k tomu vrátila a že ma asi po troch rokoch čakala záložka na tom istom mieste. Teraz som ju doslova zhltla (keď som mala čas čítať teda). Ak niečo z povinného čítania, tak toto!
Perfektná kniha, je v nej všetko. "Alebo bol šťastný z vykonaného diela? To býva, mnohým to stačí, je to iste veľa. Ale kde je tvoje dielo, ty mŕtvy? Čo je tvojim dielom? Stál si na čele tejto krajiny a táto krajina za ten čas urobila veľký pokrok vo svojom vývoji. To nik nepopiera, to je viditeľné, počuteľné, hmatateľné. Ale čo z toho pokroku je tvoje? Niekto iný, odvážnejší ako ty, uvážlivejší ako ty by bol to ohromné úsilie všetkých ľudí, ktoré tu bolo, doviedol ďalej. Ty si sa bál rozhodovať, ty si sa bál viesť. Mal si na mysli svoje postavenie: čo keby si urobil nejaký chybný krok, ktorý by mohol niekto proti tebe využiť? Tento zástoj ťa priviedol až k nečinnosti, k prázdnemu frázovaniu, ktoré nikto nebral vážne, ani tí, čo ti horlivo prikyvovali pri každom slove. Bál si sa chybiť, bál si sa riskovať. Kto sa bojí rizika, nedôjde nikam. Ani ty si nikam nedošiel napriek poctám, napriek postaveniu, napriek trom radom farebných stužiek na hrudi."
The first Slovak book I’ve read from our school curriculum. I was pleasantly surprised - no wonder it’s considered an important piece of Slovak literature. It offers a strong critique of the communist state and shows how power affects those who hold it. Greatly written.
*3.5 kniha bola veľmi fajn, ale koniec bol najviac mid na svete. páčilo sa mi nepomenovanie Veľkého muža a spôsob, akým to bolo písané, no čakal som na nejaký ohromný záver. ten koniec je naozaj môj najväčší problém. (tiež sa to posledných 30 strán už iba tiahlo, už to nebolo také zaujímavé, už sme všetko dávno vedeli)
Začiatok bol trochu rozpačitý a zdĺhavý, pre mňa dosť odradzujúci. Ale od momentu ako Mňačko začal opisovať veľmi jasne a s presnosťou pozadie aj keď vymyslených postáv, ale presne kopírujucich správanie a myslenie reálnych ľudí v danej dobe, mala kniha rýchly spád a dobre sa čítala. Kniha neobsahuje dlhé zbytočné opisy ale skôr vykresľuje postavy na základe ich činov, čo je aj jej hlavný nosný pilier.
veľa právd a neprávd. bolo to zaujímavé čítanie (čo sa týka politiky), ale to, ako sa autor/hlavná postava správala k ženám… ach jaj. slovenská klasika asi fakt nemôže byť dokonalá.
Vďaka poslednej kapitole sa môj postoj ku knihe zmenil. A to k lepšiemu. V prvej časti som sa často strácala v deji, znervózňovalo ma neustále skákanie v čase a nevedela som si to akosi celé upratať do hlavy. Ale vďaka tej poslednej kapitole môžem povedať, že je to naozaj skvelé dielo. Cítim, že dal do nej celý svoj hnev a viem si predstaviť ako Mňačko sedel za písacím strojom a vášnivo ťukal do kláves. Je z toho cítiť skutočné emócie. Pre Franka už nemá ani meno, nazýva ho už len mŕtvym, lebo to preňho znamenal. Uverila som, že to naozaj zažil a že sa to môže stať každému, pretože moc nemení ľudí. Vidno to aj na Galovičovi, ľudia len menia svoje hodnoty a stávajú sa zvermi. Veľmi sa mi páčilo aj porovnanie Galoviča s mŕtvym. Galovič bez problémov zaspával, ukazoval sa na akciách len keď musel, žil spokojne so svojou manželkou. Na rozdiel od mŕtveho, ktorý sa opíjal, aby mohol spať, aby zabudol na nešťastie v láske a všade sa ukazoval so svojou mocou.
Pacil sa mi ten Frankov monolog v 17. kapitole, ale inak som na poslednych 50 stranach uz zomierala. Bolo mi luto asi ze vsetkych zenskych postav, odfarbena bola dost based. Nechapem preco vsetkym vadili Juditine psy, podla mna to je mile povolanie:( Asi by som si tu knihu uzila viac keby som to nenechala na poslednu chvilu, ale inak dost pohodicka, velmi sa mi pacil ten vecny styl pisania
Vascsinu knihy som bol taky ze yessss toto je dobre a obcas zadrel nejaku vec o zenach a vztahoch a hned som si spomenul ze toto je kniha zo 60-tych rokov🙌 ale dobra kniha hej
Frank je fotografom a rozpráva o práve zosnulom vysoko postavenom politikovi, ktorý býval jeho priateľom (nikdy sa nedozvieme jeho meno). Frank spomína na ich spoločnú minulosť, cez postavy rôznych ľudí, ktorí si prišli uctiť pamiatku, rozoberá zmenu priameho odvážneho revolucionára na človeka, ktorému už okrem peňazí neostalo nič.
Zaujímavá je aj postava Gavloviča – istý typ šedej eminencie, ktorý len zo zákulisia poťahuje nitky, vlastní skutočnú moc, no na verejnosti vystupuje zriedkavo. Vidí len čierno-bielo a pracuje jednoducho, no presne: odhaliť – usvedčiť – zneškodniť. Postupne sa postará aj o odstránenie Frankovho priateľa z verejného života, nespomínanie jeho mena v novinách. Pred úplným oznámením, že nebude môcť vykonávať funkciu, ho zachránila len zhubná choroba. (Aj tam dokonca zmenili príčinu smrti z urémie na ‚lepšie znejúcu a dôstojnejšiu‘ leukémiu.)
Frank je prekvapený, že na jeho priateľa napriek všetkým jeho nedostatkom ľudia myslia s rešpektom. Napríklad profesor Fonda povedal, že priateľ zomrel včas, pretože ak by zomrel po páde, sám a zdiskreditovaný, mal by len skromný, neverejný pohreb s pár ľuďmi. No Frank
V dnešnom svete, kedy snáď už nikto neočakáva od politikov záujem o ľud, o niečo iné ako o moc, je veľmi zaujímavé sledovať ako sa z človeka odhodlaného zmeniť systém stáva to isté, proti čomu chcel bojovať. Frank hovorí, že jeho priateľ zradil sám seba, no čo túto zmenu spôsobilo? Žeby ho naozaj moc skorumpovala? Súhlasím s Frankom v tom, že moc nie je ani dobrá, ani zlá, záleží na tom, kto ju používa, ako vie s ňou zaobchádzať a ak nás zastihne nepripravených, nastane zlom osobnosti a človek sa mení.
Rozhodne kniha stojí za prečítanie a napriek mnohým úvahovým častiam sa kniha číta priam sama.
This entire review has been hidden because of spoilers.
Zhodou náhod som si prečítala, že je to dnes 27 rokov od smrti Ladislava Mňačka a ja som dnes zhodou náhod dočítala jeho Ako chutí moc: nadčasová, stále platná kniha o tom, čo sa stane s človekom, keď kvôli vlastnej moci prestane vidieť jasne, keď sa moc stane namiesto prostriedku jeho jediným cieľom.
V knihe na mocného štátnika spomína množstvo jeho dávnych priateľov, častokrát v dobrom, možno preto, aby si ochránili svoje spomienky na neho z čias, kedy ešte bol sám sebou a premýšľal v kontexte "my", nie "ja".
"Povedz, čo sa to len s nami všetkými porobilo? Bol by si si niekedy pomyslel, že to bude mať takýto koniec?" "Nebol. Ale to robí moc, Gitka. Našla nás nepripravených, nevedeli sme a ešte sme sa nenaučili, ako sa s ňou má zaobchádzať."
Myslíte, že sme sa to už naučili? To je veru ťažká otázka.
Obsahovo výborné. Na svet pozeráme Frankovými očami, resp. aparátom, a dostávame širokouhlý záber a detailný portrét zároveň, čo rozhodne nie je zanedbateľný autorský výkon. Intimita sa prelína s anonymitou, veta za vetou padá dekádami a pristáva v tomto bode časopriestoru s rovnakou trefnou údernosťou ako v čase vydania knihy. A asi prepáčim aj tú lavínu rečníckych otázok. Pre mňa rozhodne jedno z najlepších povinných čítaní.