„Stále a stále ten patchwork spomienok. Čo iné sú pohyby mysle v spomínaní ako pestrá patchworková deka...“
Jana Bodnárová patrí už tri desaťročia k najosobitejším hlasom slovenskej literatúry. Publikovala 40 kníh pre dospelých a deti, Patchwork v bielej je štvrtou prózou, ktorá vychádza v Knižnej edícii ASPEKT. Aj tu je jej hlas jemne poetický a drsne krutý zároveň. Autorka zošíva útržky príbehov ľudí, ktorí sa napriek (či vďaka) svojej rôznorodosti stretávajú v blízkych vzťahoch vsadených do spoločného života v Československu druhej polovice 20. storočia. Dotýkame sa ich v spomienkach Oty, bohémky, lekárky, milenky, matky... a jej manžela Andreja.
Jana Bodnárová sa narodila v Jakubovanoch. V rokoch 1965 – 1968 študovala na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v Liptovskom Mikuláši, v rokoch 1968 – 1976 dejiny umenia (začas aj knihovedu a latinčinu) na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Po štúdiách pracovala viac ako desať rokov ako pamiatkarka pri záchrane umelecko-historických pamiatok v Prešove a písala články a štúdie o súčasnom výtvarnom umení.
Od začiatku 90. rokov sa venuje takmer výlučne literárnej činnosti. Popri publikovaní nových kníh próz, tvorby pre deti, rozhlasových hier a televíznych scenárov, sa od polovice 90. rokov venuje tvorbe a prezentácii video performancií v domácich galériách a experimentálnych divadelných scénach, ako aj v zahraničí (Lux centre Londýn 1998, Centrum kultúry Lodž 1998, Balász Béla Stúdió Budapešť 1999, Zamek Ujazdowski Varšava 1999, Medzinárodný festival ženské video Nový Sad 2000). Žije v Košiciach.
Jedna z najlepších súčasných slovenských próz, aké sa ku mne za posledný polrok dostali. A že tých kníh teda nebolo málo, o tom potom.
Jana Bodnárová napísala príbeh manželov, ktorí si adoptujú dvojičky. S dievčatami to však nie je jednoduché a oni nové situácie spracúvajú po svojom. Je to útle, no hutné, predovšetkým je to výborné. Žiadne zbytočné metafory, vata, prázdne miesta. Toto je bezchybný text, ktorý má poetický aj krutý jazyk.
Patchwork v bielej je osobitou výpoveďou o láske, no nie tej pobláznenej, ale skúšanej, podvádzanej, bolestivej. Je to kniha o rodičovstve, manželstve, partnerstve. O Slovensku a o nás.
“Môžete dať druhému človeku, svojmu milovanému, celé svoje srdce, všetku svoju starostlivosť, ale nemôžete za neho zomrieť. Vymeniť svoj život za jeho.”
“Môžete dať druhému človeku, svojmu milovanému, celé svoje srdce, všetku svoju starostlivosť, ale nemôžete za neho zomrieť. Vymeniť svoj život za jeho.“
Od Patchworku v bielej Jany Bodnárovej som očakávala jednohubku, no prvými kapitolami som sa prehryzávala dlhšie. Toľko opisov kvetov a rastlín, že sa mi normálne spustila senná nádcha. Keď som sa však naladila na autorkin štýl, už som ju nepustila z rúk.
Intímny, pomalý príbeh páru, vyrozprávaný vo fragmentoch (patchwork veď) z ich života od mladosti až po neprikrášlenú starobu. Najmä opis tej ženskej (vďaka?) žene-autorke reže do živého: “Ešte si však umyje tvár, natrie ju krémom, aj tak zbytočne, koža a črty sa zmenili, patrí už k tým prehliadnuteľným, akoby neviditeľným ženám, ktoré si od istého veku nikto nevšíma. Muži i ženy skĺznu po jej tvári ako po skle, nevtlačí sa im do pamäti, keď prejdú pomimo nej, a nikdy by si nezapamätali, že ju stretli. Čoraz väčšia izolácia, do ktorej sa ponára, akoby pre druhých spôsobovala Otinu až fyzickú prehliadnuteľnosť. Staroba roztápa individuálne tváre, zdanlivo ich robí nepríťažlivé, podobné.“
Osvojené deti-dvojičky, ktoré si vytúžila najmä manželka Ota, na ňu samotnú i partnerský vzťah naložili viac, ako (Ota i vzťah) zvládli. Nechala sa príliš pohltiť túžbou mať deti? Rozpadol by sa ten vzťah aj tak? Autorka nás nechá premýšľať, odpoveď neexistuje.
Silná kniha o rodičovstve, starnutí, ale aj o smrti. Pár mesiacov po jej prečítaní, keď píšem tieto riadky, sa mi konkrétnosti príbehu zliali, no ostal neidentifikovateľný pocit, že život je, ako vravievala moja kolegyňa, jeden z najťažších, ale aj najkrajších.
Knihu vydala @aspekt_organizacia, ktorá tento rok oslávila neuveriteľných 30 rokov. Tri dekády vzdeláva o ľudských právach a feminizmoch a vydáva domáce aj zahraničné autorky píšuce najmä o ženských svetoch. Nie je umením milovať ich v roku 2023 s nádherným grafickým prevedením, ktoré je v Bodnárovej prípade umeleckým dielom. Skalné fanúšikovstvo si však pamätá aj ich rané vydania s obálkami á la “načo platiť grafika, bratranec vie robiť s fotošopom”.
Tešila som sa na knihu o dvojičkách, ale bolo to smutné čítanie. Spomienky na albínske dievčatá nám sprostredkúvajú ich adoptívni rodičia. Mama a otec však už v súčasnosti nie sú spolu, ich spoločná minulosť sa roztrieštila. Kaleidoskop, mozaika, patchwork - nazvite si to ako chcete - fragmenty poeticky rozpísané, ktoré ukazujú isté citlivé momenty, niekde sa pretnú a ukážu tak skutočnosť bez príkras. Je to miestami až kruto realistické. Útla knižka, ktorá doslova kričí bolesťou rodičov...
Výborne napísané dielo, skrývajúce vo svojom útlom rozsahu neuveriteľne veľa.
Príbeh života manželov, ktorí si adoptujú práve narodené albínskej dvojičky. Rodičovstvo je pre Otu aj Andreja úplne nové a situácie, na ktoré sa vopred nedá pripraviť, každý zvláda po svojom. Z týchto čriepkov odlišností vziká zaujímavý text poukazujúci na každodenné životné problémy, ticho pred búrkou a aj na lásku - skúšanú manželskú lásku, ale aj tú absolútnu rodičovskú. Spomienky všetkého druhu do seba zapadajú a vytvárajú obrazce patchworkovej deky.
Dielo ozvláštňujú aj ukážky z tvorby výtvarníčky Evy Moflárovej, ktoré čítaniu dodávajú ešte vyššiu umeleckú hodnotu. Autorka Jana Bodnárová nie je v slovenskej literatúre žiadny nováčik, patrí k významným súčasným slovenským autorom a autorkám. Napísala už množstvo kníh pre deti aj dospelých a táto priam remeselná zručnosť bola z textu cítiť. Nemala som čo vytknúť, pre mňa bol Patchwork v bielej stopercentné čítanie a som veľmi rada, že som tento pocit zažila práve pri slovenskej autorke.
Rodinná patchworková deka spomienok manželov Oty a Andreja, príbehov ich rodičov a adoptovaných dcér. " ...Jej dvojčatá boli najnáročnejším patchworkom."
" Sme ako Mesiac . .... Mesiac je asi žena. Raz má bledú tvár, potom fialkastú, žltú ako od žltačky. Nosí ženské závoje. Ale možno je Mesiac iná Zem."
Zastosowany przez Janę Bodnárovą zabieg kompozycyjny zdradza już tytuł powieści, odnoszący się do techniki zszywania ze sobą wielobarwnych kawałków tkanin o nieregularnych kształtach. Największym jej mankamentem jest jednak to, że poszczególne fragmenty nie łączą się w spójną całość, a pęknięcia na szwach – używając terminologii krawieckiej – stają się zauważalne w miejscach łączenia poszczególnych części .
Przykładem takich przepuszczonych ściegów może być sposób, w jaki Bodnárová portretuje główną bohaterkę. Początkowo wydaje się, że pisarka swą uwagę skoncentrowała na pozycji kobiet, które wraz z wiekiem stają się społecznie marginalizowane. Dzięki retrospektywie samotna emerytka „ na krawędzi ” odzyskuje twarz – jest wolnomyślącą dziewczyną, później lekarką, żoną i matką. Jednak definicja problematyki ról płciowych i ich transgresji zostaje wyciszona na rzecz innych sugerowanych tematów i motywów lub innych postaci. Nie wpływałyby one dezintegrująco na konstrukcję tekstu, gdyby zachowano ich miarę. Bohaterka znika jednak z własnej opowieści o pozycjach kobiecości na rzecz wątków pobocznych do tego stopnia, że sama autorka musi w końcu bezpośrednio przypomnieć czytelnikowi, jaka jest jej główna idea.
Subtelna nierównowaga objawia się praktycznie już na pierwszych stronach, gdy Bodnárová wkłada w usta Czechosłowaka z lat 60. słowa, które prawdopodobnie można było usłyszeć po raz pierwszy po aksamitnym rozwodzie, a jednocześnie w sposób zbędny wyjaśnia, na czym polega scena z parą mężczyzn ukrywającą się w toalecie: „ jakby ukradli nam istnienie w tym kraju”. Kontr-pytanie brzmi: w jakim kraju wówczas mniejszość homoseksualna nie była prześladowana?
Pod względem koncepcyjnym chyba najmniej integralną częścią tej historii jest wątek bliźniaków, adoptowanych przez główną bohaterkę i jej męża. Powodem tego jest prześwietlone nawarstwienie subtelnej epickiej fabuły: nie tylko rola matki została poszerzona o atrybut macochy, ale pisarka dorzuca do historii elementy, które mają wstrząsnąć czytelnikiem – otóż adoptowane bliźniaki zostały poczęte w wyniku gwałtu i cierpią na światłowstręt wynikający z albinizmu. Z nadmierną dygresją Bodnárová po raz kolejny tłumi centralny wymiar społeczny tekstu i ucieka do dziwacznych obrazów.
Choć realna egzystencja to tak naprawdę wieloaspektowa zlepka wspomnień, a Bodnárová w zasadzie odzwierciedla ten fakt w swojej prozie, to jeśli chodzi o formę gatunkową, nasyciła ją szeregiem bodźców, które – niestety – nie zostały w pełni wchłonięte przez tekst i odpowiednio przez niego rozpowszechnione. Mimo to poetyka autorki potrafi sama utrzymać zainteresowanie dzięki optyce wizualnej.
Z jednej strony mozaika życia, z drugiej kolaż śmierci. To podstawowe ramy, w których oscyluje patchwork Bodnárovej – oddając echem wyjątkowe chwile, krótkie chwile radości i smutku, kształtujące istotę każdego człowieka.
pekné a hĺbavé! veľa priestoru na úvahy - či už si z toho zoberiete niečo o odovzdaní sa vytúženému materstvu, o troskotajúcich dlhodobých vzťahoch, alebo o starobe a postupnom dištancovaní sa od spoločnosti.. necháva priestor dumať!
O tejto knihe som pred kúpou čítala ako o “výnimočnom diele o vzťahu medzi matkou a dieťaťom”. Mala byť aj o nádeji, ľudskej sile, zmene identity ženy, keď sa stane matkou, a podobne (Patrik Garaj, Denník N).
Nakoniec je vyššie citovaná review pre mňa podobne prázdna ako kniha samotná. Nepripadalo mi to ani výnimočné, ani silné, a opis vnútorného prežívania postáv a vzťahov medzi nimi bol taký, že mi to vôbec nepomohlo sa do toho dostať emočne a niečo z tejto knihy cítiť. Ba naopak, celé mi to pripadalo také slabé, plytké a takmer ničnehovoriace, napriek tomu, že téma je to veľmi bohatá. Poetickosť, hlavne v rečiach dvojičiek, sa mi zdala prehnaná, a tak zvláštne creepy ako tie deti samotné.
Najviac ma vtiahli reflexie o starobe, z ktorých bolo cítiť trpkosť, bezradnosť a samotu.
Môj celkový dojem z príbehu len posilnili ilustrácie, ktoré na mňa pôsobili znepokojujúco a znovu by som sa k nim nevrátila, rovnako ako ku knihe samotnej.
Príbeh manželov – lekárov Oty a Andreja, ich adoptívnych dvojičiek, albínok Belly a Bianky a ich rodičov je trpkosladkým obrazom – spleťou či patchworkom ich rôznorodých osobností a situácií, do ktorých ich život priviedol. Strohý, minimalistický a zároveň poetický, ale i drsný štýl tohto textu nás núti hľadať aj medzi riadkami a napriek ťažobe niektorých tém máte občas pocit, že ste sa ocitli zahalení v akomsi rozprávkovom opare, ktorý má možno zmierniť smútok opisovanej reality. Je to útla knižočka ponúkajúca jednoduchý, ale silný príbeh.
Útly obraz poskladaný z miniatúr, občas aj impresii života jednej rodiny. Bodnárová používa v knihe zaujímavú poetiku, ktorá dokáže zabaliť nie veľmi príjemné témy do rozprávkového oparu. Veľkým bonusom je že sa dá prečítať za hodinku xd
Malá kniha rozsahom, veľká presahom. Výpoveď poetická a zároveň veľmi surová. Je to jeden z tých príbehov, ktorý - hoci je v zásade celkom jednoduchý - doznieva dlho.
Vymedzenie problematiky rodových rolí a ich prekračovania sa však utlmuje v prospech ďalších nadhodených námetov a motívov či iných postáv. Tie by nemuseli mať dezintegrujúci vplyv na výstavbu textu, keby bola zachovaná ich miera. Celá recenzia