Vo vyľudnenom Miláne v polovici augusta spojí náhoda dve veľmi odlišné mladé ženy.
Cecílii, narodenej a žijúcej v toskánskej dedinke, diagnostikovali rakovinu; ostáva jej niekoľko mesiacov života. Opúšťa domov a manžela a spolu s dcérkou prichádza do Milána, aby sa nechala vyšetriť známym profesorom, ktorý je však práve na dovolenke. Zatiaľ čo sa túla aj s dievčatkom mestom, stretne ďalšiu ženu, ktorá žije v Miláne a pracuje ako lekárka. Medzi dvoma ženami sa spontánne zrodí náklonnosť, ktorá sa čoskoro zmení na priateľstvo.
Pre doktorku je tento nezvyčajný, mimopracovný vzťah príležitosťou zamyslieť sa nad chorobou, vedou, medicínou, politickou angažovanosťou, hodnotou individuálneho života a smrťou.
Pre jednoduché dievča z provincie predstavuje veľkomesto magické miesto, kde sa môže stať nemožné. Cecília tak začína hru na schovávačku pred smrťou a preukazuje nezlomné, nikdy nie pasívne, naopak, nečakane premyslené upnutie sa na existenciu, pričom uniká pred súcitom a kráča po svojej kľukatej ceste. Ale veľkomesto obývajú aj zákerné bytosti zneužívajúce iných, dokonca „čarodejnice“, pripravené parazitovať na jej zúfalej situácii.
Veľmi som chcela, aby sa mi kniha páčila, ale unavovala ma obsedantná sebestrednosť hlavnej postavy/rozprávačky. Zdá sa, že príbeh chce byť o chorej Cecílii - v skutočnosti je ale o lekárke, ktorá Cecíliu stretáva, keď je najzraniteľnejšia. Je o jej vlastnom vnímaní, radách, obavách, predpokladoch (často mylných). Je po krk ponorená do vlastných projekcií a interpretácií... a tie ma, priznávam, nezaujímali do takej miery, aby som prelomila odstup, ktorý vo mne rozprávačka svojím prejavom vyvolala.
Táto kniha mi nejakým spôsobom "učarovala" na prvý pohľad.. príbeh bol dojímavý a napínavý no opis a štýl písania bol pre mňa náročný a nevedela som si ju tak "užiť" .. treba ju čítať fakt pomaly a rozmýšľať nad každou vetou preto jej stačí aj 144 strán.. nuž som viac asi na oddychovky :)
“Cecilia e le streghe” di Laura Conti, vincitore del Premio Pozzale nel 1963.
Trama: Alla fine degli anni Cinquanta, in una Milano deserta di mezz'agosto, troviamo Cecilia, nata e vissuta in un paese toscano, ha saputo che le restano pochi mesi di vita, a causa di un tumore. Ha lasciato casa e marito ed è venuta a Milano con la sua vivace bambina, Tea, per farsi visitare da un famoso professore, che però è in vacanza. Incontra una donna, un medico che si offre di aiutarla. Tra le due nasce una simpatia che presto si trasforma in amicizia. Per la dottoressa questo rapporto insolito, non professionale, è un'occasione per riflettere sulla malattia, sulla scienza, sulla medicina, sul valore della vita individuale e sulla morte. Il loro legame viene minato da donne maligne, definite “streghe” pronte ad approfittare della sua disperata situazione. Infatti Cecilia cade vittima di trafficanti di droga che estorcono ricette mediche a malati terminali.
È una storia straziante piena di pathos ma non mi ha convinto lo stile della narrazione. Risulta lento e angoscioso, così come il procedere della malattia che sta distruggendo la giovane protagonista, e forse è proprio questo l’intento dell’autrice, ricreare l’atmosfera inquieta e sofferente con questo ritmo, ma io non sono riuscita ad apprezzarlo fino in fondo. Racchiude un tema così delicato che io non mi sento all’altezza di poter affrontare.
Vi lascio un estratto della postfazione di Laura Conti:
La nuova edizione di questo romanzo edito @fandango esce poco dopo la raccolta delle firme per il referendum che punisce l’eutanasia e due anni dopo che la Corte Costituzionale ha stabilito ed escluso la punibilità di chi, in determinate condizioni agevola il suicidio di un malato, purché questi sia in grado di prendere decisioni libere e consapevoli.
L’io narrante da un lato afferma il diritto al suicidio e rifiuta l’idea che la vita appartenga “ad altri che a chi là vive" dall'altro esclude che il medico possa decidere di dare la morte anche su insistenza del malato, perché "dovrebbe assumersi la responsabilità di stabilire se il malato sia in condizioni psichiche di libero giudizio e libera volontà".
Porovnavat utrpenie jednotlivca, da sa? Ten, co preziva bolest ci ten, co suciti, kto trpi viac? Kto ma vacsie stastie pri umierani? Kolektivna smrt ci individualna? Conti navadza citatela sa nad tymito otazkami trocha pozastavit, zamysliet.