Vyštudoval francúzštinu a slovenčinu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe a na Sorbonne v Paríži. Pôsobil ako stredoškolský profesor v Žiline a Martine. Zúčastnil sa Slovenského národného povstania ako člen Revolučného národného výboru a po ústupe do hôr ako partizán. Po Oslobodení bol redaktorom Národnej obrody, Pravdy, vedúcim výtvarnej redakcie vo vydavateľstve Tatran, scenáristom československého filmu v Bratislave. Pôsobil aj na Povereníctve školstva a informácií a vo Zväze československých spisovateľov.
Od roku 1964 bol profesionálnym spisovateľom. K okupácii Československa spojeneckými vojskami roku 1968 zaujal nekompromisné stanovisko, za čo bol prenasledovaný komunistickým režimom, na 20 rokov prakticky vyradený z verejného života a nesmel publikovať. Od roku 1970 pracoval ako pomocný robotník v lesnom závode. Potom žil ako invalidný dôchodca. Bol signatárom Charty 77. Zomrel 10. mája 1989 v Bratislave.
Za Písačky sa stal prvým nositeľom Ceny Jaroslava Seiferta, zriadenej Nadáciou Charty 77 pre najlepšie diela českej a slovenskej literatúry, ktoré nesmeli vyjsť doma.
"To mi malo stačiť. Neodpovedal mi, nečakal ma. Ale mne až do zahanbenia nič nestačí.",
"Jeden druhému sme položili nesplniteľné podmienky.",
"-Kde sú tvoje nadšením zvlhnuté oči? Je v nich popol. Kde je tvoj úsmev silného muža? Miesto neho máš okolo úst vrásku únavy a na perách úškľabok. Stratil si slobodu, lebo ťa do lona zavrela žena. Bol si slobodný, si slobodný ako pustený pes. Ako pes bez pána. -Prepáčte mi. -Na viac som sa nezmohol. Pani Marta zosmutnela, keď pohasla vášeň jej protestu. -Zabil si moju lásku, zabil si seba. Zohyzdil si svoju tvár.".
Oh, viera v tvár muža. Ako Nietzsche dokáže zabiť Boha, tak rozhodnutím viera v muža tvár a lásku bola zabitá.
Tatarka má za existencialistický motív čosi tak prosté a komplexné zároveň, ako práve túžba človeka, ktorý je objektom túžby sám o sebe, po druhom človeku. Čosi tak prosté a každému ľahko pochopiteľné. Veď takí sme boli stvorení.
Uznávam literárnu tradíciu a kultúru slovenských autorov, viem, že Tatarkove diela boli kedysi mimoriadne hodnotené knihy a nehovorím, že by sa na neho malo zabudnúť...no zároveň je to literatúra, ktorá ma zaujať priveľmi nedokáže, nech je vo svojich leitmotívoch akokoľvek aktuálna či nadčasová. Prúd vedomia naďalej ostáva mojím najneobľúbenejším štýlom písania.