Peter Pišťanek > Quotes

“Peter je zo svojho každodenného života zvyknutý dosť času tráviť sám, a tak mu to vyhovuje. Raz za čas sa skrátka potrebuje zamyslieť a zasnívať. Ak tú možnosť dlhodobo nemá, čo sa mu stane prvý raz práve tu v letnom tábore, začnú sa ho zmocňovať chmúrne myšlienky a úzkosť. Potrebuje samotu, aby unikol osamelosti. Osamelosť totiž nevzniká tým, že by človek nemal okolo seba ľudí, ale tým, že s nimi nemôže zdieľať veci, ktoré ho bavia a ktoré sa mu javia ako dôležité. A naopak, keď on považuje za nezmyselné veci, ktoré pre ostatných hrajú zásadnú úlohu. V takom prípade je potom už lepšia naozajstná, fyzická samota, keď si môže človek tráviť čas celkom po svojom.”
― Peter Pišťanek, Rukojemník

“Na swoją obronę mogę tylko powiedzieć, że mam paskudny charakter.”
― Peter Pišťanek, Rivers of Babylon

“Bufetár kedysi pátral po úspešnom spôsobe, ako sa zbaviť dotieravých a otravných zákazníkov. Našiel ho; prestal objednávať tovar. Na všetky otázky odpovedal buď mlčaním, alebo slovom nemáme. Zákazníci postupne prestali do bufetu dochádzať a bufetár si mohol krátievať dlhé chvíle hádzaním šípok do terča, hraním biliardu a maľovaním krajiniek. Nik ho už neobťažoval. Potom však bufetárovi svitla možnosť prevziať bufet do akéhosi prenájmu a situácia sa zmenila. Dovtedy poberal bufetár nízky plat, ani rodinu si nemohol založiť. Náhle sa pred ním otvorila možnosť vysokého zárobku vo vlastnom podniku. Siahol po tejto možnosti, spísal so sklárňou zmluvu a stal sa vlastným pánom. Naobjednával tovar, bufet dal vymaľovať a na steny rozvešal vlastnoručne namaľované vkusné obrazy. Neuvedomil si, že už dávno si všetci odvykli k nemu chodievať a nič na tom nezmenila ani krikľavá reklamná tabuľa nad vchodom. Odvtedy sa bufetár usiluje získať zákazníkov späť a nedarí sa mu to ani pomocou najvyberanejších lahôdok a najjemnejších nápojov, ktoré naobjednával. Bufet zíva prázdnotou a bufetár si musí privyrábať drobnými lúpežnými vraždami v nočnej fabrike.”
― Peter Pišťanek, Mladý Dônč

“Hneď ráno sa Rácz presťahuje do hotela. Recepčný mu pridelí apartmán s výhľadom na rieku. Ráczovi sa tam páči. Posteľ je mäkká, vonia čistotou. Rácz si na ňu ľah­ne, no nohy v bagančiach spustí na koberec. Po chvíľke oddychu zo seba zhodí zauhlené montérky. Osprchuje sa. Potom sa oblečie do nových šiat, čo si bol priniesol zdo­la. Sú to voľné, krikľavé oranžovo-zelené módne tepláky s bundou. Na chrbte sa skvie nápis AMERICAN FOOT­BALL. Látka je lesklá, príjemná na omak. Kožené šnu­rovacie adidasky, siahajúce takmer do polovice lýtok, uhrančivo voňajú novotou. Sú mu o dve čísla väčšie, no Talian, čo mu ich dal ako poplatok za teplo, povedal, že tak sa to nosí. Tak je to v móde. Rácz vstane a podíde k zrkadlu. Vlasy na guľatej hlave mu už trocha podrást­li. Veľké uši pôsobia rušivo. Oboma rukami si ich pritisne k hlave. Na chvíľu sa započúva do šumu vlastnej krvi. Ešte pred polrokom sa vozil na traktore po rodnom chotá­ri, napadne mu. Teraz by jeho, Rácza, mal vidieť starý Kišš. Na chvíľočku pocíti až nenávisť k mäsiarovi, jeho dcére a vôbec.

Na dvere ktosi zaklope. Čašník. Pritisne podnos na ko­lieskach. V orosenom striebornom vedierku leží v ľade fľaša Moët et Chandonu. Pozornosť prevádzkara, povie čašník a čaká. Rácz si domyslí, že asi čaká na prepitné. Rácz sa ešte nevybalil, povie mu. Ešte nemá nič. Nabudúce. Zmizni... Čašník úctivo vyspätkuje. Tvári sa sklamane.”
― Peter Pišťanek, Rivers of Babylon