“V konečnom dôsledku mi však tento otrasný zážitok pomohol prežiť. Toto bolo pre mňa vtedy také hrozné, že keď som si to neskôr rozumne vyhodnotila, tak som si v duchu dobre vynadala, prečo som to prežívala tak tragicky. Ja som sa predsa nikomu dobrovoľne neukazovala, a to, že ma takto zošpatili – bez vlasov som vyzerala naozaj príšerne – mi pomohlo v tom, že si ma kápovia nevšímali a nevolali do svojich izieb, a okrem toho som si povedala, že po tejto dezinfekcii aspoň nedostanem vši, filcky a podobné parazity, ktoré v tábore roznášali všetky možné choroby. A všetky ostatné omnoho horšie príkoria a veci, ktorými som musela prejsť, sa ma už tak vnútorne nikdy nedotkli.
A myslím, že vďaka tomu som prežila. Lebo som najskôr takú nepodstatnú vec ako oholenie
intímnych partií brala ako ten najhorší zážitok. Ako niečo, kvôli čomu by som radšej zomrela. A keď som si potom uvedomila, aká to bola hlúposť, nikdy viac som nedovolila, aby sa ma vnútorne niečo tak veľmi dotklo. Ani bolestivé, ponižujúce a kruté pokusy lekárov z tímu doktora Mengeleho. Isteže, fyzicky to bolelo. No nepustila som tú bolesť hlboko dovnútra. A ani to, že ma niekto chytal za intímne miesta, rozťahoval ich a strkal do nich veci, som už nepovažovala za svoju hanbu. Ale za ich.”