Dve baby aj o vede discussion

"Ak Jessy niečo pomohlo, aby sa jej lepšie žilo v komunite, do ktorej sa narodila, ba aby do nej vedela aj prispievať, tak určite to, že ju spoločnosť prijala medzi seba,"

Mám za sebov predslov a väčšiu časť prvej kapitoly. Veľmi sa mi páči, ako autor komunikuje myšlienku, že život na neuroatypickej strane autistického spektra môže byť plnohodnotný, ak ho spoločnosť jedincovi umožní. Ale nie je to tak vo všetkom? Autizmus, rasová národnosť, sexuálne preferencie, náboženstvo. Snívam o svete, kde sa ľudia navzájom akceptujú. Čo vy?

Keď som čítala prvú kapitolu, veľmi ma bavili dobové opisy správania Henryho Cavendisha a celkom ma zahrialo pri srdci, že ho väčšina kolegov zjavne prijala takého aký bol. Ale potom som sa zamyslela, či by ho predsalen prijali, aj keby nebol taký briliantný vedec a kolega. Čo keby nebol pre nich až taký hodnotný? Čo keby nemal otca, ktorý mu zabezpečil pohodlný život, počas ktorého fakt mohol robiť čo si zmyslel a nemusel sa finančne spoliehať na prácu?

Ja tiež snívam o svete kde budú všetci ľudia rovnako akceptovaní a vítaní, bez ohľadu na neurodivergenciu, pohlavie, vzdelanie, národnosť... ale aj bez ohľadu na to, aký "prínos" majú pre spoločnosť. Jasné, že väčšina autistických detí potrebuje špeciálnu starostlivosť a prístup. Ja by som si len priala aby bol ten prístup rovnaký pre dieťa, ktoré je zázračným matematikom aj pre dieťa, ktoré je len obyčajným dieťaťom.