Martin Repa's Blog

Ráno je ideálne pre hon. Lovení budú Singlovia. Nie pre mäso, skôr pre zábavu. Sú veľmi smiešni.
Malé tvory, žijúce v pralese. Jedna noha, ruka a jedno oko. Sledujem stádo. Neustále poskakujú, aby udržali rovnováhu. Mávajú rukou a vrážajú jeden do druhého. Nevidia ma. S ich obmedzeným priestorovým videním, majú čo robiť, aby našli prales. To je dobre, lov sa môže začať.
Blížim sa. Všetky zmysly nastavené na maximum. Pevne stískam oštep. Viem, že mi neujdú. Lovil som ich už stokrát. Nevedia rýchlo poskakovať a zároveň odhŕňať hustý porast v pralese. Nedokážu odhadnúť vzdialenosť.
Dnes sú však akýsi iní, pokojnejší. Vybehnem z vysokej trávy a zakričím, aby som ich zmiatol. Otočia sa. Uvideli ma. Ale ... nie sú vystrašení, ako obvykle. Odrazu urobia niečo nečakané. Utvoria dvojice a chytia sa za ruky a... utekajú. Neposkakujú, ale bežia. Stojím v nemom úžase. Stádo rýchlo zmizlo v pralese. Singlovia vytvorili páry. Dnes zo zábavy nič nebude.

Vraciam sa do osady. Prisadnem si k nášmu šamanovi a rozpoviem mu dnešný príbeh. Šaman sa len pousmeje a povie:
„Myslel si si, že Singlovia nimi zostanú navždy? Vývoj nezastavíš. Zo Singla sa raz musí stať Pár. Pre to boli stvorení. Pár je vyšší vývojový stupeň. Singl je nepokojný, skáče sem a tam, nemá rovnováhu, má obmedzené videnie a často je lovený. Pár má naopak stabilitu, pohybuje sa rýchlejšie, viac vidí a je ťažko uloviteľný. Pozná pohľad do očí a dotyk."
„No a čo budem teraz robiť?"
„Neboj sa. Singlov je stále dosť!" uškrnie sa šaman.

Narodilo sa bábätko. Je nádherné. Dlho som na neho čakal. V belasých očiach čítam prosbu o pomoc. Sadnem si k postieľke a chytím ho za ruku. Aby sa nebálo. Ukážem mu svetlo i tmu, vysvetlím radosť z maličkostí. Oddelím dôležité od pliev. Som jeho anjel.
Často sa rozprávame. Veľa sa pýta.
„Prečo sme na svete? Aký je zmysel života? Existuje osud? Koľko mám času?“
Usmieva sa pri rozprávaní o láske, nehe a krehkosti. Plače pri zmienke o bolesti, smútku a smrti. Prekvapene na mňa hľadí, keď mu rozprávam o hlúposti, zákernosti a závisti. Kričí na svojich rodičov múdre slová. Ukazuje dôležité veci malým prštekom. Nevie, že mu nerozumejú. Zamlčal som mu to. Musel by som mu povedať, že aj ono raz nebude rozumieť anjelskej reči.
Zasnene hľadí kamsi za obzor. Nechám ho. Viem, že rozmýšľa nad tým, ako spraviť svet lepším.
Rastie ako z vody. Prestáva sa plaziť a snaží sa vstať. Pomáham mu. Z druhej strany ho drží mama, aby nespadlo. Už ma nepotrebuje. Všetko som mu povedal. Postará sa o neho mama, jeho ďalší anjel. Bude s ním navždy a nezištne. V dobrom i zlom. Viem to. Takí sú anjeli.
Je mi za ním smutno. Hľadím naň z rozprávok a snov. Rastie z neho krásny človek. Rozlúčim sa pohladením v bozku mamy.
Moje bábätko dospelo. Viem o ňom málo. Nevidím ho. Nečíta rozprávky, prestalo snívať. Nespomína si na mňa. Neteší sa z maličkostí. Počujem ho. Je v poriadku, rozpráva sa s mamou.
Niečo sa stalo. Volá ma v snoch. Mama odišla. Som pri ňom. Podopieram ho, aby nespadlo. Šeptám mu slová útechy aj keď viem, že všetkým nerozumie. Hladím ho spomienkami na mamu. Keď nevládze ísť ďalej, nesiem ho.
Moje bábätko zostarlo. Zasnené hľadí kamsi za obzor. Viem, že rozmýšľa nad tým, prečo nie je svet lepší. Začína rozumieť anjelskej reči. Spoznáva ma. Rozprávame sa a prechádzame v spomienkach jeho života. Veľa sa pýta.
„Prečo sme na svete? Aký je zmysel života? Existuje osud? Koľko mám času?“
Ukážem na stopy, ktoré za sebou necháva.
„Už viem!“ radostne vykríkne.
Šeptá svojím deťom a vnúčatám múdre slová. Trasúcou rukou ukazuje dôležité veci. Nevie, že mu nerozumejú. Zamlčal som mu to. Musel by som mu povedať, že prišiel jeho čas. Pripravujem ho na cestu. Sedím pri jeho posteli a držím ho za ruku. Aby sa nebálo...