Otvorilo sa veľa nepopísaných stránok. Množstvo neprebádaného. Premýšľanie v množnom čísle a čakanie v menej než jednotnom. Zisťujem, že ja už neexistujem a my dvaja už tiež nie. Pritom to vôbec nie je smrť, nesloboda, ani stiesnenosť. Len odrazu už neexistuje nič staré. Aj štyri biele steny nabrali nádych novoty. Aj moja myseľ, aj moje spôsoby, aj moja láska. Jedna duša v dvoch telách. V dobrom aj v zlom.








A keď tu pomaly čítaš všetky staré príbehy, tie o oknách, púšti a o slovách, pomyslíš si, že biele šaty by mohli žiariť trochu menej, úsmev na tvári by mal byť strnulejší a nemal by to byť len príbeh o mne. o ňom a o Bohu, ale aj o bolesti, zranení, zrade, klamstve, dvojtvárnosti a hriešnosti. No už dlho môžem šepkať slová, ktoré v ten deň sprevádzali moje kroky: 

GraceShe carries a world on her hipsNo champagne flute for her lipsNo twirls or skipsBetween her fingertips
She carries a pearlIn perfect conditionWhat once was hurtWhat once was frictionWhat left a markNo longer stains
Because grace makes beautyOut of ugly things
Grace finds beautyIn everything
Grace finds goodnessIn everything
Preto sa v ten deň usmievalo moje srdce a moje šaty žiarili najčistejšou bielou a moja krehká, odpustená duša môže žiť v tele môjho manžela.

Fotili Kuba Šimmer a Welin Nagyová